Cestovateľ ✓

26. kapitola

EMMA

"Vieš, čo nechápem?" spýtala som sa náhle, keď sme popíjali čaj v obývačke. Mala som pocit, že sa čaje Carterovi celkom zapáčili. "Prečo si tí Piráti dávali taký pozor, aby ich nikto nevidel, rovnako ako ty. Veď predsa keď chcú ovládnuť čas a cestovať v ňom bez obmedzení, prečo toľká námaha?"

"Krehkosť času musí vnímať aj ten najväčší hlupák," povedal Carter. "Bolo v ich vlastnom záujme neprezradiť sa zbytočne, pretože by tým mohli ohroziť aj ich vlastné plány. Človek nikdy nevie, v čo sa naše činy pretvoria v budúcnosti."

"Aj tak ich nechápem," krútila som hlavou. "Veď ako len niekto môže beztrestne cestovať časom a robiť si čo chce? Mohli by zapríčiniť svoju vlastnú neexistenciu, nie?"

"Áno, vravím ti, že to museli byť riadni hlupáci," krútil hlavou už aj on. "Podľa mňa sa veci nemajú úplne tak, ako si myslíme. Tí zadubenci by akciu nedotiahli ani do polovice, ten štrnásty musí byť mozgom celej tejto organizácie."

"Keď už sme pri tom," začala som, "bol to on, ten muž v hábe, ktorý stratil moju fotografiu, kto mi zároveň dal informácie o časostroji. Pomaly sa mi už začínajú snívať ďalšie útržky spomienok. Mala som to niekde skryť a on mi potom vymazal pamäť. No doteraz netuším, kde sa ten prekliaty papierik nachádza. Si si istý, že je to ten štrnásty?"

"Áno, počul som Pirátov, ako sa o tom bavili, je to on. Ktovie, kde sa skrýva..." zamyslene odhrnul záves a nakukol na ulicu.

"Carter?" oslovila som ho, aby som si získala jeho pozornosť. "Čo si mal na mysli tým, že nemusíš jesť?" spýtala som sa trochu váhavo, nevedela som, či to chcem naozaj vedieť, ale bola som zvedavá.

"To trochu súvisí s inou témou. Aj čo sa spánku týka," podotkol a ja som prikývla, pretože aj na to som sa ho chcela spýtať. "Súvisí to s virtualitou, no nechce sa mi teraz do tejto témy zachádzať."

"Virtualitou?" ostala som sa naňho dívať nevediac, čo si mám z toho názvu odvodiť. Nejaké zlepšené videohry?

"O tom ti poviem inokedy," povzdychol si. Jeho rozhodnutie som rešpektovala, pravdepodobne to bola preňho citlivá téma a nemal na ňu náladu. A tak som sa len zadívala do prázdneho krbu a rozhodla som sa v ňom zakúriť, čo som takmer nikdy nerobila.

"Pomôžeš mi nabrať drevo?" poprosila som ho a o pár sekúnd už sme kráčali k zadnému vchodu na záhradu. Prehováral ma, že by som si nemala namáhať nohu, ale nebavilo ma vysedávať v obývačke. V obyčajných papučiach sme prešli pomerne vysokou trávou ku garáži, v ktorej prekvapivo nikdy neparkovalo auto. Skladovali sme tu drevo a náradie, hoci pôvodne to mala byť garáž.

Čoskoro sme zistili, že vonku sa schyľovalo k dažďu. Bola tma a na záhradu prenikalo len svetlo pouličnej lampy, čo nám prirodzene nestačilo. Zažala som žiarovku vonku pred garážou a v jej vnútri. Zohnala som dve debničky a začali sme do nich ukladať drevo.

"Existujú ešte u vás krby?" odvážila som sa spýtať, aby nestála reč.

"Nie, žiadny som predtým nevidel," odvetil stručne.

Začala som uvažovať nad tým, ako si len ľudia v budúcnosti mohli vykurovať, keď som zbadala čosi hrozné a prudko som sebou trhla.

"Carter!" vypískla som a od strachu som stuhla na mieste.

"Čo sa deje?" vyplašene sa začal obzerať naokolo.

"Na mojej ruke!" vyslovila som tenkým hláskom a on nechápavo nasledoval môj pohľad.