Cestovateľ ✓

11. kapitola

EMMA

"Čo hovoríš na fialovú farbu?" pýtala sa ma Abby, keď sa hrabala v kusoch látky, ktorú mali doma.

"Čokoľvek, čo tvoje odborné oko uzná za vhodné," podpichla som ju. "Keby si mi prezradila, čo sa chystáš ušiť, možno by sa mi ľahšie rozhodovalo nad farbou," vysvetlila som jej, zatiaľ čo mi prikladala k telu akúsi smradľavú fialovú látku.

"Nechaj sa prekvapiť," žmurkla na mňa a ja som zakašľala kvôli prachu, ktorý sa okolo nás víril. Snažila som sa predstaviť si, čo má v pláne, no s veľkou pravdepodobnosťou na to aj tak neprídem.

"Už som začala so svetrom pre Monsiho," pochválila sa a kdesi z poličky vytiahla kus zvláštne postrihanej látky. Môjmu oku neuniklo, že to bola presne tá farba, ktorú si chcela kedysi Abby dať patentovať.

"Veď to má len tri otvory na nohy," zamračila som sa mierne, keď som si jej výtvor prezerala. Začínala som sa báť, čo má Abby s Dunčom v pláne, keď nerátala s tým, že bude mať cez zimu všetky štyri nohy.

"Dokelu, máš pravdu," chytila sa za hlavu v uvedomení a ja som bola bohu vďačná, že to bol len omyl. No pridalo to na mojom podozrení, že nech sa mi Abby chystala ušiť čokoľvek, pravdepodobne to nedopadne dobre.

Napokon som jej pomohla vystrihnúť dieru pre štvrtú Dunčovu nohu a našťastie som sa stihla vyhovoriť, že už musím ísť domov ešte predtým, ako by sa rozhodla Dunčovi sveter na skúšku obliekať, nemala som veľmi chuť na jeho utrápený výraz. Dobre vedel, že by s takým svetrom žiadnu fenku nezbalil.

Hrubý šál som si obmotala okolo krku hneď, ako som prešla Abbinou bránkou a vykročila som domov. Bol príjemný deň na prechádzku, celkom som sa tešila na moment, kedy večer znova namierim do čerešňovej aleje a dúfala som, že sa objaví Carter, tak ako vždy. Bola som rada, že som sa postupne dozvedala viac o ňom a o budúcnosti, hoci len veľmi pomaly, no vedela som, že musím byť trpezlivá. Vonkoncom by som aj tak asi nezvládla, keby to na mňa vyvalil všetko naraz, už to málo, čo som vedela, ma zarmucovalo.

Tempo som nasadila celkom rýchle, a tak som sa čoskoro ocitla pred našou bránkou. No predtým, ako som si stihla odomknúť, ma prerušil hlas pani Matildy: "Emma, dieťa moje, nepomohla by si mi s niečím?"

Pani Matilda vyzerala trochu zadýchane, vyšla von len v akejsi nočnej košeli, hoci bolo už dávno popoludnie a v strapatých vlasoch mala celkom vtipnú červenú čelenku. Ešte nikdy som ju nevidela takúto neupravenú, vlastne väčšinou až príliš dbala na svoj výzor - nosila červený rúž, ktorý na jej úzkych zvráskavených perách vyzeral trochu neprirodzene a vlasy si vyčesávala do akéhosi zvláštneho účesu ako z osemdesiatych rokov.

"Jasné, s čím vám treba pomôcť?" spýtala som sa a kľúče od bránky som si znova skryla do vrecka. Rýchlo som za ňou vykročila, aby nemusela dlho stáť v tej zime iba v nočnej košeli. Netrpezlivo ma čakala, bránka bola odomknutá.

"Potrebovala by som preniesť nábytok z pivnice na prvé poschodie," vysvetlila s úsmevom na tvári a gestom naznačila, že mám ísť dovnútra.

"Nemusíš sa vyzúvať," povedala, keď videla, ako si vyzúvam topánky. Ja som však na tom trvala, vonku bolo mokro a mala som ich zablatené.

"Nevyzúvaj sa," zopakovala, no niečo v tóne jej hlasu ma prinútilo okamžite vzhliadnuť k nej. Na tvári sa jej držal kŕčovitý úsmev a slová boli vyslovené s akousi naliehavosťou.

"Ponáhľa to?" počudovane som sa spýtala, keď som videla, ako sa tvári. Čo to len mohol byť za nábytok, keď som sa ani len nemohla vyzuť?