21. kapitola

387 40 2
                                    

EMMA

V piatok som musela doháňať, čo som včera zameškala v škole a keď som prišla domov, spustila sa lavína menších výčitiek zo strany mojich rodičov.

Údajne ma nechali včera na pokoji, keďže som mala narodeniny, no dnes už ma nešetrili. Už v dverách mi mama začala vyčítať, v akom stave bol dom po ich trojtýždňovom výlete. S ocom vraj celé ráno drhli to blato v predsieni a tvrdili, že bolo mojím jediným šťastím, že včera pred oslavou našli rohožku, ktorou blato pred hosťami zakryli. Omrvinky sa vraj váľali po celom dome a okno v mojej izbe, pri ktorom som tak rada vysedávala, bolo celé zacapkané.

A čo bolo horšie, ani len som si tohto neporiadku sama nevšimla. Nijak mi neprekážal a ani som mu nevenovala veľkú pozornosť, kým som tu bola sama. Až moji rodičia mi otvorili oči, a tak som piatkové poobedie strávila takou všednou činnosťou, akou bolo upratovanie.

Až večer, keď som sa konečne dočkala fajrontu, som sa vybrala tradične do čerešňovej aleje. Predtým, ako som vyrazila, som sa mimovoľne usmiala na drobnú figúrku malého princa, ktorá strážila moje obľúbené miesto pri okne. A tak som mala istotu, že ma tam niekto zastupuje v snívaní o svete, keď som bola neprítomná.

Na moje počudovanie, miesto na lavičke už bolo obsadené Carterom. Sedel na nej a vychutnával si pohľad na mesto, ktoré si ubúdajúce svetlo slnka začalo pomaly nahrádzať rozsvecovaním pouličných lámp. Sadla som si vedľa neho a chvíľu sme v tichu sledovali toto svetelné predstavenie.

"Bola ti niekedy vymazaná pamäť?" spýtala som sa náhle v tom tichu.

"Neviem o tom," odpovedal, dívajúc sa na neznámy bod niekde v meste. "Prečo?"

"Mám silné podozrenie, že v ten večer... veď vieš, keď som zaspala na tej ulici," dodala som pre istotu, "mi boli spomienky zobraté násilím. Nemyslím si, že som sa len niekde udrela do hlavy a mala výpadok, pochybujem aj o tom, že by som sa niekde opila, to mi príde nepravdepodobné," vysvetľovala som moje úvahy za posledných pár dní.

"Áno, ja si to tiež myslím," prikývol vážne.

"Čokoľvek sa stalo, pravdepodobne by to boli dosť cenné spomienky, keď si dotyčný dal tú námahu mi ich zobrať," pokračovala som. "Ako sa vymazávajú spomienky?"

"To je zložité..." odmlčal sa na chvíľu, pravdepodobne vyberajúc slová, "Vieš, pamäť je komplikovaná a vymazať nejakú spomienku je ťažšie, ako by si človek myslel. Povedzme napríklad, že by som ti chcel z pamäti vymazať spomienku na to, ako si ráno pila šálku čaju. Bolo by veľkou chybou nahovárať si, že spraviť len tak málo bude stačiť. Pretože neskôr by si mohla znovu zavítať do kuchyne a v dreze by si videla špinavú neumytú šálku a čudovala by si sa, ako sa tam dostala," vysvetľoval a ja som ho pozorne počúvala.

"Preto je dôležité dbať na kauzalitu javov, príčinnosť a následnosť, pretože ak ti chcem vymazať spomienku na pitie čaju, musím sa postarať aj o udalosti, ktoré boli s touto činnosťou úzko späté. Preto sme si dali u tvojej susedy veľký pozor na to, aby sme za nami zahladili všetky stopy, ktoré by mohli spôsobiť jej podozrenie. Je jedna vec, ak si človek niečo nepamätá, no druhá, a zároveň veľmi dôležitá skutočnosť je, či si človek jeho stratu pamäti uvedomuje.

Keď totiž netušíš o tom, že ti bola spomienka odobratá, nevyvíjaš žiadnu snahu spomenúť si, tvoj mozog sa tým nezaoberá. Ak však zistíš, že nie je niečo v poriadku a máš určité podozrenia, tak sa ti predsa len otvárajú dvierka kdesi hlbšie do tvojej pamäte. Mozog je totiž úžasný orgán, vieme už o ňom veľa, no ešte vždy skrýva aj pre moju generáciu veľa záhad a nestačíme sa nad ním diviť," poznamenal.

Cestovateľ ✓Where stories live. Discover now