Cestovateľ ✓

28. kapitola

EMMA

S úsmevom som predvečerom odchádzala od Abby, ktorá mala znova jeden z jej úžasných nápadov. Ani som si nestihla vyzliecť kabát, už si obúvala gumáky a pršiplášť a v daždivom počasí sme behali po blate a hádzali ho jedna na druhú. Ako malé deti... Ale čo tam po tom, hlavne že to bola poriadna zábava. Dokonca aj starý Dunčo sa k nám pridal, aspoň raz ocenil Abbin nápad.

Našťastie som nemala špinavé oblečenie, len zopár fŕkancov na tvári, čo som si však zmyla ešte u Abby. Keď som kráčala opustenou ulicou domov, v diaľke sa len zlovestne blýskalo a hrmelo, nepršalo však. Čoskoro som zbadala konáre brezy na našej prednej záhrade a pridala som do kroku. Pred bránkou však stála známa postava.

"Ahoj, čo tu robíš?" spýtala som sa Axona s prívetivým úsmevom.

"Čakal som na teba," odvetil. "Nebavilo ma čakať pred Abbiným domom, tak som išiel trochu popredu, snáď ti to nevadí," usmial sa ospravedlňujúco.

"Nie, to je v pohode," mávla som rukou. Trochu som ho s Carterom ľutovala, že ma museli stále sledovať a strážiť.

"Ešte mám nejaký ten čas, kým sa s Carterom vymením, nepôjdeme sa prejsť?" spýtal sa a ja som bez váhania prikývla. Nechcela som, aby ma strážil čakajúc pred domom, musela to byť poriadna nuda, a tak som sa s radosťou vydala na prechádzku.

Chvíľu sme sa rozprávali o Abby, vysvetľovala som mu, čo je to za typ človeka a kamarátky a on sa nestíhal čudovať. Bavilo ma mu o nej hovoriť, vlastne vždy ma bavilo ľuďom hovoriť o Abby, pretože som dostávala veľmi rôznorodé reakcie. A bola to moja najlepšia kamarátka, je snáď prirodzené, že som o nej dosť rozprávala.

"Čo jej na tie výmysly hovoria rodičia?" spýtal sa.

"Jej rodičia sú celkom benevolentní, chcú, aby sa Abby našla a zistila, čo ju baví. Vlastne jej všetko napokon prepáčia," mykla som plecami. "Ale je pravda, že už som párkrát videla, ako jej vynadali."

"Kedy?"

"Keď sme lozili po stromoch a ja som si zlomila nohu, keď robila na Dunčovi také pokusy, že ho nechala v kanále a chcela zistiť, či nájde cestu domov, keď chodila po lesoch a hľadala nejakých škriatkov či čo, keď ako najväčšia odborníčka tvrdila, že treba opraviť strechu a sama sa na to podujala, keď hádzala hračky do potoka, lebo chcela vidieť, ako sa plavia vodou, keď-"

"Dobre, dobre," zastavil ma. "Myslím, že to pre predstavu stačí," vyvalil oči a ja som sa konečne mohla nadýchnuť.

Kráčali sme do centra mesta a potom ešte ďalej. Najprv som si myslela, že sa len tak bezcieľne túlame, no neskôr som nadobúdala podozrenie, že Axon predsa len mal niekam namierené.

"Kam vlastne ideme?" spýtala som sa.

"Tam k tomu sídlisku," kývol hlavou a prstom namieril na vysoké paneláky pred nami.

Keď však vytiahol ruku z vrecka jeho bundy, niečo mu z neho spadlo. Vyzeral, že si to nevšimol, len ukazoval na náš cieľ a pokračoval ďalej v ceste, ale mne to neušlo a môj pohľad padol na akýsi lesklý predmet, ktorý ležal na mokrej zemi.

"Počkaj, niečo ti vypadlo," zastavila som ho a sama som sa zohla, že predmet zdvihnem.

"Aha, to nič, nepotrebujem to, poďme ďalej," odpovedal pohotovo a súril ma, nech pokračujeme. Nemohla som však niečo nechať ležať na zemi, a tak som sa predsa len po predmet zohla. Keď som ho chytila do ruky, zistila som, že to bol malý príručný nožík.

"Sranda, presne taký som mala aj ja," usmiala som sa.

"To som si niekde kúpil, ani ho nepotrebujem, môžeme pokračovať," súril ma.