Cestovateľ ✓

17. kapitola

EMMA

Išla som domov od Abby, ktorá si už snáď piatykrát merala obvod môjho pása, hrudníka a podobne. Čudovala som sa, prečo jej to nestačilo len raz, ale taká už raz Abby je. Čoskoro mi dokonca predstavila akúsi postavičku, vystavanú a polepenú zo starých vankúšov, ktorú zostavila presne na moje miery a využívala ju ako svoju figurínu, keď mi šila šaty. Teraz už som naozaj videla všetko... A musím podotknúť, že mi to nebezpečne pripomínalo voodoo bábiku, no zdržala som sa komentára.

Nechcelo sa mi ísť ešte domov, a tak som sa bezcieľne potulovala po meste. Prebehli štyri dni odkedy sa Carter chladne vyjadril, že si tu len plní prácu, a doteraz som celkom nevedela, aký postoj mám voči jeho vyhláseniu zaujať. Celú tú dobu sa choval rovnako ako vtedy v pondelok, tie štyri dni sme sa v podstate ani len nerozprávali. Nemohla som mu to zazlievať, naozaj tu bol na misii a musel byť profesionálny, no predsa len ma to akosi zamrzelo.

Na druhú stranu som sa začala zbližovať s Axonom. Ten bol ku mne vždy prívetivý a milý, neustále sa ma niečo pýtal a úsmev mu snáď nikdy neopúšťal tvár. Bol snáď úplným kontrastom ku Carterovi. Dokonca aj výzorovo bol Axon pravý opak Cartera - mal belasé oči, svetlé vlasy, bol podstatne nižší, hoci ešte vždy vyšší ako ja, a obliekal sa ako každý iný chalan v jeho veku. Keď už sme pri tom, dozvedela som sa, že má devätnásť rokov.

Až teraz som si uvedomila, že som podvedome celú dobu kráčala k tej úzkej uličke, kde som pred niekoľkými dňami objavila papierik s mojou fotkou. Ulica zívala prázdnotou, nachádzalo sa na nej len niekoľko kontajnerov, okolo ktorých boli porozhadzované odpadky, a bočné vchody do budov. Bola to slepá ulička, na jej konci bol akýsi vysoký múr.

Avšak keď som sa pred ňou zastavila, všimla som si, že jediné okno, v ktorom sa svietilo, náhle zhaslo. Prešla mnou vlna adrenalínu a možno aj práve vďaka nemu som napriek varovným signálom, ktoré mi mozog vysielal, vykročila situáciu lepšie preskúmať. Na tej ulici bolo čosi zvláštne a ja som potrebovala zistiť, čo. Navyše, aj tak ma s najvyššou pravdepodobnosťou sledovali Carter a Axon, takže som dúfala, že sa nič nestane. Možno som len bola naivná... Pomalými krokmi som sa blížila k onému oknu a snažila sa v tme zaostriť na pohyby za ním. Mala som pocit, akoby ma z neho totiž niekto sledoval.

Jemne som sa pridŕžala kontajnera, v tom momente mi bolo absolútne jedno, aký mohol byť špinavý, potrebovala som oporu. Snažila som sa nenápadne priblížiť k oknu, nohy som opatrne kládla pred seba a takmer som ani nedýchala, aby niekto nevyčítal prítomnosť cudzej osoby z obláčikov vydýchnutej pary. Náhle zaznel šramot, po ktorom sa plechovka pri mojej nohe rozkotúľala dopredu. Dokelu! Musela som do nej strčiť nohou.

No vtedy som si všimla, že sa vedľa mňa objavil niečí tieň. Srdce mi začalo biť ako na povel, keď som sa pomaly otáčala dozadu. Rukou som tienila svojim očiam, pretože v tej tme mi pouličné lampy z hlavnej ulice prišli prisilné. No mojej pozornosti neušla postava, ktorej tieň ku mne doliehal.

Bol to ten istý človek v kapucni, ktorého som sem pred pár dňami nasledovala.

"Kto si?" prelomila som ticho otázkou. Cudzinec ešte vždy nehybne stál na rohu ulice, opretý o budovu. Neodpovedal však.

"Čo mala znamenať tá fotka?" pokračovala som v otázkach. Nevedela som úplne, čo tým sledujem, no v tom strese som nemohla pripustiť, aby sa rozhostilo hrozivé ticho.

Vtom sa však cudzinec pohol a vykročil ku mne. Kapucňa mu zakrývala tvár a jeho pomalé kroky mi spôsobovali hrôzu. Nevedela som, čo je horšie - keď sa k vám niekto rozbehne, alebo sa k vám len pomaly približuje, akoby ste mu ani nemohli utiecť. Jeho drobné krôčiky, ktorými sa ku mne približoval, boli plné istoty.