Cestovateľ ✓

9. kapitola

EMMA

Znova prebehlo zopár dní. Abby už sa vzdala s pýtaním sa, čo mi je, vedela, že by to bolo bez výsledku. Namiesto toho mi teraz často venovala ustarostené pohľady, no sotva som ich vnímala. Bolo mi to ľúto, no nemohla som jej nič povedať.

Bol štvrtok, týždeň odkedy odišli moji rodičia do Venezuely. Pravdepodobne si užívajú slnko niekde v Caracase netušiac, ako sa mi zmenil život.

Stmievalo sa a ja som sedela pri okne a dívala sa von. Rozmýšľala som nad mojím ďalším postupom, vedela som, že sa musím stretnúť s Carterom, no nevedela som ako. Nebola som si istá, či ma ešte sleduje a či tu vôbec ešte niekde je, no ak áno, musela som zariadiť, aby sme sa stretli. No keďže boli zločinci zdanlivo na ústupe a nikto ma nenapádal, nevedela som, ako to zariadiť.

Netušila som, či tým niečo dosiahnem, no vybrala som sa na večernú prechádzku, tak ako vždy. Nerozmýšľala som veľmi nad cieľovou destináciou, no akosi podvedome som sa vybrala k čerešňovej aleji. Kládla som nohu pred nohu celkom neprítomne, myšlienkami som sa neustále vracala k môjmu portrétu.

Usadila som sa na lavičke, nohy vystrela pred seba a pozorovala obláčiky pary vychádzajúce z mojich úst. Prvýkrát som zvažovala, že by som sa mohla naučiť robiť krúžky z dymu ako ľudia, čo fajčia vodnú fajku. Videla som takých raz v čajovni, kedysi keď sme si s Abby mysleli, že v čajovni sa jednoducho len podáva čaj, no potom sme až zistili pri pohľade na zafajčenú miestnosť a veľké vodné fajky, že to tak celkom nie je.

Vtom som niekde za mnou začula šuchot lístia. Prudko som sa otočila, až som sa čudovala, že mi neseklo v krku, keď som zbadala Felixa, ktorý sa brodil vrstvou sfarbeného lístia. Po chvíli som zbadala aj jeho majiteľa. Carterove kroky boli celkom neisté, kráčal pomaly, akoby si pripomínal, že ešte vždy sa môže otočiť a odísť.

"Už som si myslela, že ťa nikdy neuvidím," trochu som sa usmiala hľadiac na špičky mojich topánok. Počula som mierny povzdych, po ktorom sa jeho tempo zrýchlilo a usadil sa vedľa mňa celkom bez slov. Nevedela som, či mám načínať konverzáciu alebo mám jednoducho mlčať. Áno, chcela som sa s ním stretnúť najmä preto, aby som sa ho mohla vypytovať, no keď už tu raz naozaj bol a sedel vedľa mňa, akoby som náhle pocítila, že to nie je vhodné.

A tak som nerozprávala. Len som sedela a chodidlami prehrabovala lístie podo mnou. Dlaň vo vrecku však nahmatala skrčený papierik a tak som ho vytiahla. Chvíľu som papierik neisto žmolila v rukách, no potom som ruku natiahla a položila ho vedľa Cartera. Venoval mi krátky počudovaný pohľad, no zvedavo si ho zobral a ja som počula, ako ho s šušťaním rozprestiera. Ešte vždy som nervózne sledovala špičky mojich topánok, keď som počula hlboký povzdych a periférne som zazrela, že si ruku zaprel o sedadlo lavičky.

"Kde si to našla?" opýtal sa bez toho, aby mi venoval jediný pohľad, dívajúc sa kdesi do diaľky.

"Vypadlo to jednému, čo ma sledoval," vysvetlila som potichu. "Prečo už na mňa neútočia?" spýtala som sa náhle.

"Neviem," mykol plecami.

"Sledoval si ma tento týždeň?" spýtala som sa potichu. Uvedomila som si, že by táto otázka vyznela naozaj divne, keby bola vytrhnutá z kontextu.

"Občas," mykol plecami a ja som sa rozhodla túto konverzáciu ďalej nerozvíjať.

Rozhostilo sa medzi nami ticho. Oprela som sa dozadu, aby som si ho mohla nenápadne prehliadnuť. Sedel podopretý o svoje kolená a bol zahľadený do akéhosi neznámeho bodu niekde v diaľke. Oblečený mal svoj typický čierny kabát, ktorý iste skrýva vo vreckách všelijaké záhady budúcnosti. Mal ho však rozopnutý, čo ma prinútilo rozmýšľať, či mu nie je zima. No ako sám povedal, mal dostatok svalov, ktoré ho zahrievali. Mala som chuť mu prehrabnúť husté vlasy, ktoré mu poletovali v rytme vetra. Napokon som sa však v týchto úvahách zastavila, čudujúc sa, prečo nad ním takto rozmýšľam. A tak som jednoducho usúdila, že sa na ňom za ten vyše týždeň nič nezmenilo.

Bolo to vskutku zvláštne, sedieť vedľa niekoho z budúcnosti, kto v tejto chvíli ešte nemal existovať. Vedľa tela, ktoré ešte nemalo byť stvorené... a nieslo myseľ, ktorej myšlienky ešte nemali víriť jeho hlavou. Častice vzduchu boli vdychované do nejestvujúcich pľúc a oči pozorovali svet preňho dávno stratený.

Aký to bol len zvláštny okamih. Bola som ja osobou minulosti, či on osobou budúcnosti? Existovalo pre nás niečo ako prítomnosť? Prvýkrát som si uvedomovala, ako veľmi nechápem čas.

"Snívajú sa ti niekedy sny?" opýtal sa zrazu a v jeho hlase som badala akési náznaky zvedavosti.

"Áno, často," odpovedala som s miernym úsmevom nad jeho zvláštnou otázkou. Keď som sa naňho pozrela, zistila som, že jeho tajomný pohľad už ma dávno skúmal.

"Opíš mi to," oprel sa o lavičku chrbtom a ruky si spojil za hlavou, ktorú si o ne podoprel.

"Ehm," začala som neisto. Nevedela som, čo presne chce, aby som mu opísala a popravde som bola jeho otázkou dosť zaskočená, neviem, čo ňou sledoval. No nechcela som narušiť pokojný moment, a tak som začala rozprávať. "No... Sníva sa mi všeličo. Bývajú to väčšinou celkom úlety, raz som s mojou kamarátkou, Abby, strieľala čarodejnice. Alebo som bola vychovávaná medveďmi... Vlastne, teraz keď spomínam, zdá sa mi, že so mnou flirtoval Monsiňor," zamračila som sa snažiac sa spomenúť si na detaily, no keď som zbadala jeho nechápavý pohľad, vysvetlila som: "Abbin pes."

"Ale najviac mám rada sny, v ktorých lietam. Je to také ľahké, len sa odrazím od zeme a čochvíľa sa strácam niekde medzi oblakmi. Snívalo sa ti niečo podobné?" spýtala som sa ho zvedavo, mala som zlý pocit, keď som rozprávala stále len ja. Carter len pokrútil hlavou.

"Vždy si pamätáš sny?" spýtal sa so záujmom.

"Nie, niekedy si ich nepamätám aj celé týždne. Ale stáva sa mi, že si počas dňa spomeniem, keď mi ich niečo pripomenie," vysvetľovala som. Všimla som si, že ma Carter počúval so zatvorenými očami, akoby som mu hovorila rozprávku.

Vlastne, keď sa nad tým zamyslím, sny sú ako také rozprávky, ktoré nám myseľ ponúka v spánku. Hoci niekedy to sú riadne horory.

"Máš rada sny?" spýtal sa ma celkom zvláštnu otázku, až som začínala rozmýšľať, prečo sa ma to celé pýta.

"Áno, sny sú fajn..." povedala som váhavo. "Teda až na nočné mory, samozrejme."

"Čo sú nočné mory?"

Mierne som sa zamračila a hryzúc si spodnú peru som sa odvážila spýtať: "Tebe sa nesnívajú sny?"

Carter pokrútil hlavou.

"Ako to?" pozrela som sa naňho celkom vážne, hoci som nevedela, či chcem počuť odpoveď na moju otázku.

"Ľuďom už sa nesnívajú sny. Väčšina ani nevie, že také niečo existuje," smutne sa usmial.

Cítila som náhle akúsi tiaž na srdci. Prerývane som vydýchla a pozrela som sa neprítomne pred seba na svetlá mesta, ktoré sa pred nami rozprestieralo. Ľuďom z budúcnosti sa nesnívajú sny, opakovala som si v duchu. No aký len môže byť svet bez snov? Čo len môže ľuďom zobrať sny? Náhle som si uvedomovala, že som ich vždy brala ako samozrejmosť a neprikladala im väčší význam, no po tomto zistení som vedela, že by som nikdy o svoje sny nechcela prísť. Bola to predsa časť zo mňa... Sny boli tie najvzdialenejšie hlbiny mojej fantázie, vznikali tam, kde moje vedomie nedočiahlo, v neprebádanom podvedomí, a boli to všetko jedinečné príbehy vytvorené mojou mysľou.

"Aké to je? Snívať..." pýtal sa Carter, ktorý si pravdepodobne nevšimol moje psychické rozpoloženie. Ani nevedel, akú bolesť mi jeho otázka spôsobovala.

"Je to ako žiť v rozprávke, hoci len jednu noc," vysvetľovala som. "V snoch sa dostávam do sveta, kde je všetko možné - lietať, skamarátiť sa s drakom, rozprávať sa s hviezdami, je to svet v ktorom sa neživé stáva živým a nereálne skutočným. Sny sú nevyspytateľné, raz si žijem ako princezná a inokedy na mňa útočí v tme vrah. Vedia byť krásne a veselé, no aj smutné a desivé."

"Znie to fascinujúco," povzdychol si Carter. "Čo by som len dal za jediný sen."

Po vyslovení jeho želania som privrela viečka v snahe nepoddať sa teraz svojim emóciám, ktoré sa drali na povrch. "Prečo sa ľuďom už nesníva?" spýtala som sa a sama som sa čudovala, kde ešte beriem odvahu vyslovovať podobné otázky, no nedalo mi to.

"Svet sa zmenil," mykol plecami.