Umenie liečiť

☽ 14 ☾

Clio

Za toľké roky školskej dochádzky sa mi niekoľkokrát podarilo zaspať a zmeškať začiatok vyučovania. Nikdy ale nie natoľko, aby som prespala doslova celé vyučovanie. Každý pondelok som začínala o ôsmej ráno prednáškou a následne do dvanáste som mala seminárne cvičenia. Poobedia som trávila poväčšine v redakcii, prípadne pracovala doma. Dnes som sa prebudila o pol tretej poobede, len chvíľu predtým, než by sa do školy mal začať chytať aj Michael. Začínal o piatej a v laviciach sedel do siedmej do večera.

Úplne dezorientovane som sedela na posteli, šúchala si oči a rozjímala nad tým, čo sa vlastne stalo. Akoby Nia odišla len pred chvíľou, pritom však prešiel celý jeden deň. Po jej odchode som si ľahla a zaspala tak tvrdo, že ma nezobudilo ani to, keď Michael prišiel večer domov. Bola som si pritom istá, že sa tu určite motal a zväčša ma vždy zobudilo, keď si líhal ku mne. No nie teraz. Zobudiť ma celý čas neprišiel ani Kalif, miesto toho som ho našla spokojne driemať s nami v posteli.

„Michael..." oslovila som ho, pokladajúc mu ruku na plece. Viac ako to, koľko som spala ja, ma prekvapilo, že ešte stále spí aj on. „Zlato, vstávaj." Láskavo som mu prehrabla vlasy, bozkávajúc ho na líce. Nikdy som ho nebudila rada, hlavne ak spravidla spal málo. Jeho rozkošný rozospatý výraz ale zakaždým stál zato. „O piatej máš vyučovanie."

„Čože?"

„Je pol tretej, o piatej máš prednášku." Zvalila som sa späť do perín, objímajúc ho zozadu. Robila som mu tým vstávanie len zbytočne ťažším, ale chcela som si ho užiť. „Kedy si včera prišiel? Vôbec som si to nevšimla." Pobozkala som ho za ucho, zatvárajúc ešte na chvíľku oči.

„Krátko pred deviatou, chvíľku som sa ešte zdržal, bol som skontrolovať jednu pacientku zo soboty."

„Akú?"

„Hovoril som ti o nej." Možno áno, ale zjavne v tej časovej perióde, ktorú som si nedokázala vôbec vybaviť. „Tá dobitá dievčina, čo hovorila sprvu len taliansky. Doktorka mi uznala všetky zásluhy za diagnózu aj liečebné postupy."

„To je predsa úžasné." Hneď som pocítila potrebnú dávku nadšenia, ktorá ma prebrala. „Veľmi sa tomu teším, láska." Aj napriek tomu, že som si nič o tom prípade nepamätala. On mi ho ale určite opísal do najmenšieho detailu, presne ako zakaždým. Počúvať ho bolo nádherné a pútavé, aj keď som polovici nerozumela. „A čo operácia? Išlo to dobre?"

Odtiahol sa odo mňa a šikovne sa otočil, aby sme ležali tvárou k sebe. „Najlepšie."

„Detaily?"

„Detaily? Nooo..." zatiahol s úsmevom krajším ako všetky východy aj západy slnka, ktoré som počas svojho života videla. Presne ako som dúfala, pustil sa do podrobného výkladu operácie od začiatku až po koniec a následné slová od primára. Kým skončil, bolo ťažké odhadnúť, kto z nás viac žiaril šťastím. Bola som na neho neopísateľne hrdá, konečne všetko začalo pekne zapadať na svoje miesto.

„Milujem, keď sa ti darí... ale ešte viac milujem pomyslenie na to, že tento týždeň sa budeš miesto praxe venovať mne."

„V rámci toho... volal som včera cestou domov s rodičmi. Napadlo mi, či by sme k nim neskočili na víkend, riadne ma zvozili, že som ich zanedbával. Obom im už veľmi chýbame."

„Prosím, poďme." Ani mi nenapadlo namietať. Znelo to ako ten najlepší možný program. Na chvíľu vypadneme z mesta a užijeme si príjemnú spoločnosť. Obaja vypustíme paru a možno bude po návrate všetko lepšie a menej stresujúce. Niekedy aj tie dva dni dokázali urobiť úplný zázrak. „Mohli by sme im niečo v piatok poobede napiecť. Akurát to potom nesmieme zabudnúť na stanici."