Umenie liečiť

☽ 21 ☾

Clio

Ryland prišiel ráno presne ako mi to sľúbil. Michael odišiel do školy krátko po pol ôsmej a my s Kalifom sme opäť osameli. Dnešné ráno bolo ale omnoho iné, než predošlé. Prebudila som sa stále plná neskutočného šťastia. Stále som nespracovala, že prsteň na mojej ruke je zásnubný. Že necelých dvanásť hodín dozadu som povedala svojej životnej láske áno a čoskoro zo mňa bude pani Algarottiová. Svadbu včera nezmienil ani jeden z nás. Nemali sme čas, nakúpili sme si, urobili večeru a zvyšok večera a noci už strávili jedine v posteli. Obaja plne zamestnaní tým druhým. Michael skutočne neklamal, keď mi hovoril, že si pripravil niečo špeciálne. Snáď ani jedna naša spoločná noc sa nemohla rovnať tej včerajšej. Dokonca sa jej v mnohých smeroch ani nepribližovali.

Navyše som sa vyspala ako už dlho nie. Tiberius sa do mojich snov nezatúlal, pokojne som prespala niekoľko hodín až do rána, než Michaelovi zvonil budík. Bolo krásne vidieť úsmev na jeho perách hneď, ako pozrel na mňa. Obaja sme boli stále ako v siedmom nebi, úplne ponorení do nášho vlastného šťastia a realita bola niekde bokom.

Nechcela som ho pustiť ani do školy. Dokonca som premýšľala, že napíšem Rylandovi, aby nechodil. Myšlienka na spoločný deň v posteli bola priveľmi lákavá. Niečo ako demo verzia svadobnej cesty, akurát po zásnubách. Povinnosti ale napokon zvíťazili a tak sme sa obaja vydali v ústrety poslednému dňu pracovného týždňa. Oboch nás nad vodou držala zjavne len myšlienka, že keď Michael príde, niečo upečieme pre jeho rodičov a zajtra skoro ráno vyrazíme na vlak. Neopísateľne som sa tešila na iné prostredie, na ich spoločnosť a hlavne na reakcie na obrovské novinky.

„Všetko v poriadku?" Až ma myklo, keď sa mi Ryland zrazu prihovoril.

„Áno, super." Dnes išlo všetko omnoho ľahšie. Niekde v pozadí som cítila napätie z celého týždňa, ale do popredia sa nepredralo. Dokonca ani potom, čo som pri Rylandovom príchode videla Tiberia pri dverách. Jeho prítomnosť na chodbe ma už nedesila a hlavne nie po včerajšku.

Omnoho účinnejšie som sa dokázala sústrediť. Ležať na zemi a potláčať myšlienky mi prišlo úplne prirodzené. Rylandova ruka na mojej mi dodávala istotu a viedla ma do cieľa. K úplnému pokoju a pocitu tepla, ktorý ma naplnil od hlavy až po päty. Vo svojom vnútri som ho videla ako jasne žlté lúče, ktoré mali moc prežiariť aj najtemnejšie tiene. Vďaka nim som si mohla byť istá, že sa nikdy nestratím. Že odo mňa odoženú všetko nebezpečenstvo.

A práve o to išlo. O tento pocit sme sa snažili. Musela som naokolo seba postaviť ochranné steny, aby sa so mnou už Tiberius nemohol zahrávať. Zvyšok sme mohli vyriešiť aj neskôr. Obrana bola teraz najdôležitejšia. Nemohla som ďalej pokračovať štýlom posledných dní. Vyčerpávalo ma to a úplne bralo chuť do života. Hlavne som sa ale bála, že si niečo všimne Michael a ja mu to celé nebudem vedieť normálne vysvetliť.

„Vládzeš ešte?"

„Ešte chvíľu," uistila som ho. Alebo možno skôr samú seba. Chcela som ešte vydržať, cítila som sa konečne bezpečne. Pomaly som však cítila narastajúcu únavu. Ryland ma varoval, aby som mu dala vedieť skôr, ako zaspím. „Keby skončíme teraz?"

„Malo by byť všetko v poriadku, cieľ si dosiahla dobrú hodinku dozadu." Pootvorila som oči, hľadiac mu do tváre cez mihalnice. „Chcel som ťa nechať dosýta si to užiť, veľmi si to potrebovala."

„Budem mať teraz už od neho pokoj?"

„S veľkou pravdepodobnosťou." Láskavo ma pohladil po vlasoch, dvíhajúc kútiky úst do mierneho úsmevu. Vždy som sa v jeho spoločnosti cítila v bezpečí, no dnes ešte o to viac. „Keby nie, dáš mi okamžite vedieť a ja vymyslím ešte niečo ďalšie."