Umenie liečiť

☽ 42 ☾

Michael

Hneď po vstupe do bytu na mňa čakala väčšia dráma, než na akú som bol pripravený. Clio a Marcia s Kalifom v náruči sedeli takmer hneď vo dverách, zatiaľ čo Amber som našiel schúlenú v rohu sedačky. Jej prítomnosť bola najväčším prekvapením. Clio spomínala, že sa možno zastaví, ale keď som sa jej na to ráno pýtal, prikláňala sa skôr k možnosti, že dnes z toho nič nebude.

„Ahoj," pozdravila ma Clio prvá, pokúšajúc sa o úsmev aj napriek zaslzeným očiam. Oboma rukami uisťujúco objímala Marciu okolo pliec. Tá sa o ňu opierala, pričom ale hladila vo svojej náruči nášho čierneho kocúra. „Mrzí ma, že som ťa vyrušovala, ale..."

„Je to moja vina, Michael," šepla Marcia zachrípnuto, upierajúc na mňa červené oči. Pôsobila presne ako v noc, keď sme sa stretli po prvé. Akurát nebola od krvi. Oči však mala vyplakané úplne rovnako, ak nie ešte horšie, pričom na tvári a krku bolo stále vidno hojace sa modriny a podliatiny. „Musíš mi pomôcť. Nevedela som... nevedela... kam inam mám ísť."

Batoh aj s kabátom som hodil do rohu hneď pri dverách a podišiel k nim. Ako prvé som sa sklonil ku Clio a pobozkal ju do vlasov. Dokonca v takejto chvíli na nevýslovne potešilo už len to, že som ju znova videl a bol s ňou.

„Poď, všetko mi pekne v pokoji porozprávaš. Potom uvidím, čo sa dá robiť." Nemal som ani poňatia, čo čakať. Mohla sem prísť so skutočne hocičím, hlavne vzhľadom na skutočnosť, že som o nej nič nevedel. Nepoznal som jej zázemie, žiadnu jej minulosť. „Si v poriadku? Nie si zranená?"

Pokývala hlavou, kým som im obom pomohol na nohy. Clio ma pohladila po chrbte, než odstúpila a prenechala nám voľné pole. Vzala Amber a spolu sa zavreli do spálne, nechávajúc nám tak potrebné súkromie.

„Ak by ti to nevadilo..." začala Marcia potichu a veľmi neisto, znova sa zohla, berúc niečo zo svojej tašky. „Prezlečiem sa, mala som to urobiť už predtým."

„Jasné, pokojne." Pokúsil som sa ju upokojiť úsmevom. Ten s jej výrazom ale neurobil absolútne nič. Stroho prikývla a zmizla za dverami kúpeľne. Kalif za ňou zamňaukal, no potom sa vybral ku mne, prednými labkami sa zapierajúc do mojej pravej nohy. „A ty si čo prosíš?" opýtal som sa, zohýnajúc sa k nemu.

S mňaukaním sa nechal zdvihnúť zo zeme, spokojne sa usalašujúc v mojej náruči. Spolu sme sa teda posadili na sedačku, kam sa k nám o pár minút neskôr pridala aj Marcia. Svoje mokré oblečenie nechala zjavne v kúpeľni, keďže von vyšla s prázdnymi rukami, zato ale konečne v suchom a teplom.

Váhala, ale napokon sa posadila o kúsok ďalej odo mňa, oprela si chrbát a kolená si pritiahla k hrudi. Kalif okamžite preliezol odo mňa k nej. Už akoby úplne automaticky ho vzala do náruče a poškriabala ho medzi ušami. Oči mala stále červené. Na lícach sa jej jasne vynímali nedávne miesta, kadiaľ tiekla jedna slza za druhou. No za tých pár minút sa jej podarilo upokojiť aspoň do tej miery, aby jej plač nebránil v rozprávaní. Viditeľne sa však cítila vrcholne nepohodlne.

„Nedáš si niečo?"

„Mala som čaj, ďakujem."

Chápavo som prikývol. „Daj si načas, hovor, keď budeš pripravená." Už som sa nemal kam náhliť, bolo mi jedno ako dlho tu budeme sedieť. Bola v bezpečí, tu sa jej nemalo čo stať. Ak chcela sedieť a mlčať do rána, pokojne mohla.

Sprvu mi prišlo, že čítala moje myšlienky a chce sa nimi riadiť. Zostala mlčky sedieť, hľadela priamo pred seba a hladkala pritom Kalifa, ktorý si spokojne opieral hlavu o jej hruď. Choval sa k nej ako k starej známej, nie ako k cudzinke, ktorú stretol len hodinu dozadu. Zjavne mu však stačil ten obmedzený čas s ňou, ktorý ja som dumal nad všetkými možnosťami, ktoré ju dnes doviedli pred naše dvere. Modlil som sa, aby nebola znova celá dobitá a zakrvavená, ale z tohto hľadiska pôsobila skutočne v poriadku. Viditeľne jej nebolo nič a po nedávnej skúsenosti som vážne pochyboval, žeby predo mnou nejaké zranenie tajila. Nebolo to dávno, čo ešte ležala na smrteľnej posteli.