Umenie liečiť

☽ 43 ☾

Clio

„Udivuje ma, že sa ti chcelo ešte niekam chodiť. Po výsluchu si vyzerala, že si akurát tak pripravená padnúť do postele a zaspať," povedal Michael, sotva sme zastavili a on ma zozadu objal okolo pása. Ja som sa lakťami oprela o chladné zábradlie Brooklynského mosta. Dlho sme tu neboli a práve dnes bol deň, kedy som toto miesto skrátka potrebovala navštíviť. Chvíľu si tu postáť, poriadne vymrznúť a kochať sa pritom nádherným nočným mestom. Záplava toľkých rôznorodých svetiel pôsobila vždy neskutočne uisťujúco a upokojujúco. Aj napriek tomu, že tmavými ulicami mesta sa zakrádalo mnoho zlých ľudí. „Ale som rád, nie som si istý, že by sa mi podarilo zaspať."

Z polície sme odchádzali krátko pred polnocou. Výsluchy nás všetkých sa pretiahli viac, než som pôvodne čakala. So mnou skončili najrýchlejšie, predsa len som Marciu skoro vôbec nepoznala, ešte ani natoľko ako Michael. O to viac som ale apelovala na skutočnosť, že my dvaja s prípadom nemáme nič spoločné. Áno, boli sme na mieste činu, privolali sme políciu, ale to bolo tak všetko. Nemali sme ani poňatia, čo sa mohlo za stenami bytu diať a koľko z toho, čo nám Marcia povedala, bola pravda.

„Nehneváš sa, že som ju poslala spať do hotela?"

„Nie, ja sám som mal v pláne jej niečo navrhnúť. Napadlo mi, že nebudeš chcieť, aby prespala u nás."

„Nebolo by to vhodné." Hlavne by som sa asi necítila bezpečne. Bolo menej bolestivé zaplatiť jej ubytovanie z vlastného vrecka. Aj napriek tomu, že požičané peniaze zjavne tak skoro späť neuvidím. Ak teda vôbec.

„Podozrievaš ju?" opýtal sa konečne na rovinu. „Lebo tvoje chovanie k nej sa radikálne zmenilo odkedy sme vyšli z toho bytu." Snažila som sa nedať najavo nič. Žiadne zbytočné podnety, ktoré by mohli vyvolať hádku alebo nejaké rozpory.

„Netvrdím, že ho zabila. Nie som si istá, že by niečoho takého bola schopná. Ale niečo mi na celom prípade nesedí od chvíle, čo som vkročila do toho bytu. Išla z neho hrozne zvláštna, chaotická energia." Slovami to bolo ťažké opísať, hlavne ak som to vysvetľovala jemu. Ryland by ma pochopil určite ľahšie a jasnejšie.

„Teba trápia tie fotky, všakže?" opýtal sa, bozkávajúc ma za ucho. Po výsluchu vyzeral maximálne zničene. Pritom im však nemohol poskytnúť omnoho viac informácií ako ja. Políciu údajne nezaujímalo to, čo sa s Marciou dialo v nemocnici, jedine jej zranenia s ktorými prišla. Tie jej údajne spôsobil práve mŕtvy priateľ. Tvrdila, že ju bil pomerne často, no vždy predtým sa od neho bála odísť. Nemala kam, nemala peniaze a hlavne tu nikoho dôveryhodného nepoznala. „Nehovorím, že ja nad nimi nepremýšľam, ale nemyslím si, žeby sme sa nimi mali riadiť. Nemusia vypovedať o ničom."

„Ja viem a ver mi, že sa takto necítim kvôli nim. Je v tom niečo iné."

„Niečo duchovné, čo ja nepochopím?"

Prevrátila som očami. „Ty vieš na túto tému vždy nadviazať s tak neskutočne veľkou dávkou sarkazmu. A ja sa sama seba občas pýtam, prečo ma to ešte stále udivuje." Lepšie som sa chrbtom zaprela do jeho hrude, zatvárajúc oči. Mala som z dneška viac ako dosť. Než sme prišli z polície, umierala som od bolesti. Moja prvá cesta viedla pre lieky, zatiaľ čo si Marcia pozbierala veci a znova sme odišli. Vyhodili sme ju pri neďalekom hoteli, zatiaľ čo nás taxikár odviezol až k mostu. Domov sme mali v pláne ísť pešo. „Hlavne mi ale nehovor, že na teba ten byt nepôsobil zvláštne. Odhliadnuc od toho, že si tam čupel nad mŕtvolou."

„Bolo to tam zvláštne, uznávam. Ale nie pre nejakú rozhádzanú energiu alebo tak. Skôr z toho hľadiska, že tam bolo pekne čisto a upratane. Neviem ako ty, ale ak sa povie, že je niekto násilník a narkoman, predstavím si, že sa to odráža aj na prostredí, kde žije."