Umenie liečiť

☽ 80 ☾

Michael

Do domu som sa vrátil bez väčších problémov. Opätovne som sa uložil na sedačke, ale zaspať už bolo znova nemožné. Preto som počul, keď sa Tiberius konečne vrátil. Nástenné hodiny ukazovali niekoľko minút po piatej. Nie raz mi budík kvôli škole zvonil v rovnakom čase.

„No čo? Oklamal si ešte pár ľudí a konečne prišiel?" opýtal som sa ho, sotva prechádzal popri dverách do obývačky. Ubolene som sa pozviechal a posadil sa, skrývajúc si tvár do dlaní.

„Ber to ako chceš, nemusím sa ti spovedať."

„Samozrejme," zamrmlal som, sledujúc ho ako kráča ku mne. Ležérne sa zvalil do jedného z kresiel, prehadzujúc si nohy cez opierku. Z hlavy si konečne sňal cylinder, ktorý mi Clio zvykla spomínať. Dokonca ho namaľovala aj jeho tieňu na obraze. „Kedy ráno vyrážame?"

„Predpokladám, že ty pôjdeš s Ambrosom." Prikývol som. S ním si aspoň neskočíme do vlasov. „Loď odchádza o deviatej. Postačí, ak okolo pol ôsmej odídete z domu."

„Vážne budeme na mori mesiac?"

„Približne. Ja som sa naposledy plavil skoro štyridsať dní, ale to nás zastihlo mnoho búrok, niekoľkokrát sme sa vychýlili z kurzu a podobne."

„Koľkokrát si bol v Amerike?"

„Iba raz, ale zostal som tam skoro pol roka. Prešiel som niekoľko štátov, spoznal zaujímavých ľudí a krásne ženy... a potom som sa vrátil." Zaklonil hlavu a na chvíľu privrel oči, akoby spomínal na lepšie časy. „Svet je krásny a som vďačný za to, že som videl toľko rôznych miest. Ale doma je doma, Benátky ma po istej dobe vždy volali domov a ja som ich na slovo poslúchal."

„Kde sa ti páčilo najviac mimo Benátok?"

Clio hovorila, že je skvelý a ak ho viac spoznám, budem si to myslieť tiež. No nech som sa snažil akokoľvek, nedokázal som to vidieť. Ani cez jeho odpovede na moje náhodné otázky. Stále som ho mal zafixovaného ako toho arogantného egoistu, ktorý myslí len sám na seba. Dokazoval mi to už len v tom, ako sa pred mojimi očami choval k svojmu synovi – môjmu milovanému starému otcovi.

„Asi v Brazílii. Divoká krajina, najmä jej dobrodružné vnútrozemie. Paradoxne práve tam sa skrýval skutočný pokoj, ktorý som tam šiel hľadať."

„S rodičmi sme tam boli pár rokov dozadu." Mal som z týchto ciest iba tie najlepšie spomienky. Skutočne som si ich však začal vážiť až vtedy, keď sme už nikam ísť nemohli. Keď bol otec pripútaný len k nášmu domu a nemocnici.

„Cestovali ste veľa?"

„Áno, pomerne dosť. Otec nenávidel sedieť počas voľna so založenými rukami." Stále sme museli niečo podnikať. Nechcel, aby som mal nudné detstvo a už rozhodne nie to, aby sa pri ňom nudila mama. Milovala dobrodružstvá a podľa ich slov žili pomerne akčne, než som sa narodil. Nevideli teda dôvod, aby tieto zvyky nejako menili. „S mamou majú ešte mnoho plánov, minule sme o tom spolu hovorili."

„Clio nám hovorila, čo sa s ním stalo. Podobné choroby sú riadna pliaga, nikdy nevieš, kedy ti podrazia nohy."

Na sekundu som sa zamyslel, spomínajúc na náš rodinný dar. Toľko ho omieľali oni dvaja, Clio a dokonca aj Nia. Ak bol naozaj natoľko magický... „Starý otec, otec a ani ja sme o rodinnom dare liečiť nevedeli. Nemali sme odkiaľ. Ale teraz mi tak napadá..."

„Áno, teoreticky by ste ním mohli prispieť k zlepšeniu jeho zdravotného stavu," dokončil skôr, než som ja dopovedal. Zjavne som mal svoj novoobjavený úmysel napísaný rovno na čele. Jeho odpoveď ma o to viac nadchla. „Hlavne, ak by ste to skúsili spoločne."