Umenie liečiť

☽ 88 ☾

Clio 

„Naozaj veľmi ma mrzí, ak som ťa rozrušil. Myslel som si, že už o tom vieš," prehovoril Adriano po snáď nekonečnej chvíli ticha. Urobil pár opatrných krokov ku mne a klesol na schod pred vstupom do detského domova, kde som sedela tiež. „Toto asi nie je cesta, akou si to chcela zistiť, Clio. Ospravedlňujem sa."

Pokývala som hlavou, zotierajúc si chrbtom ľavej ruky slzy. „To je v poriadku, pán Algarotti. Som proste v šoku, to prejde." Netuším, ako dlho som už plakala a proste hľadela niekam pred seba. Jeho slová nešlo spracovať. Stále dookola mi zneli v ušiach a zakaždým boli desivejšie a desivejšie. „Ja len... proste..." koktala som poťahujúc nosom. „Ani prinajmenšom som to nečakala. Vždy sme si dávali pozor, nechceli sme mať ešte deti."

„Deti sú požehnanie, Clio. Nie trest," povedala Carlotta. Prisadla si ku mne z druhej strany a objala ma okolo pliec. Smiešne, že sme si zrazu miesta vymenili – ja som nariekala a ona netušila, ako mi má pomôcť. „Som si istá, že Michael to bude brať rovnako. Poteší sa takýmto správam."

„Ja neviem, nie som si... nie som si istá."

„Prečo by sa nemal tešiť?" opýtal sa Adriano, berúc ma uisťujúco za ruku.

Celý svet naokolo mňa sa otriasal. A ja som sa pritom zmohla jedine na slzy a ďalšie náreky. Môj doterajší život sa mal od základov zmeniť... úplne všetko v ňom. Bez nejakého varovania. Dopekla, veď som si ani nič nevšimla. Posledné týždne ubiehali presne tak, ako som bola zvyknutá. Alebo žeby nie?

Od operácie bolo všetko hore nohami. Niektoré dni trvali aj osemsto hodín, iné sa skončili skôr, než som stihla žmurknúť. Súkromie, škola, práca... úplne všetko sa strácalo v opare bolesti, ktorá ma prenasledovala na každom kroku. Hľadali sme Kalifa, nespravila som skúšku, Michael zažil dve obrovské straty v nemocnici, bratia sa vrátili, zohnali sme Tiberiove cigarety...

„Tie prekliate cigarety," zašepkala som sama pre seba. Za pár hodín sme sa pod ich vplyvom milovali niekoľkokrát. A ani jednému z nás nenapadlo, žeby z toho mohlo vzniknúť niečo podobné, pretože ani jeden z nás nepremýšľal. „Tiberius!" skríkla som frustrovane, až obaja po mojom boku nadskočili.

„Čo s tým má on?" opýtala sa Carlotta preľaknuto.

„On priamo nič, ale tie jeho úžasné cigarety. Náhodou som na krabičku narazila na jednom trhu. Kúpili sme ich a ja som sa potom akosi nezdráhala ich aj vyskúšať." Bola som v tej dobe skutočne zúfalá. Ruka ma stále neznesiteľne bolela na dennom poriadku. Chcela som proste na chvíľu úľavu, ktorú sľubovali. „Urobili presne to, čo sľúbili. Bolesť bola preč, cítila som sa tak dobre, ako už dlho predtým nie. No malo to menší háčik..." Trocha zahanbene som sklopila zrak k zemi. „Keď prišiel Michael domov, akosi som mu jednu nanútila a... no... vážne nechcem detailne rozoberať to, čo sa dialo potom za dverami našej spálne." Ospravedlňujúco som pozrela na jeho starého otca, v tvári určite červená ako rak.

„Do detailov zachádzať naozaj nemusíš. Obaja veľmi dobre vieme, ako sa robia deti," zasmial sa Adriano na odľahčenie situácie.

„Ani jeden z nás nemá hotovú školu. Michaela čaká ešte celá rezidencia, než začne poriadne pracovať a hlavne zarábať. Ani moja stáž nevynáša milióny a kto vie, koľko času mi zostane na písanie, keď budem celý deň musieť skákať okolo bábätka."

„Clio, nad týmto si teraz, prosím, nelám hlavu. Skús sa aspoň troška tešiť."

„Carlotta, ty ma nechápeš," namietla som okamžite, zúfalo si zachádzajúc ľavou rukou do vlasov. Pravú som mala stále v sadre, dokonca aj tu. Necítila som ale ani najmenší náznak bolesti alebo nepohody. Keby ju nevidím, ani by som nevedela, že sa mojej ruke niečo stalo. „Nie som ako ty. Nechcem byť mama... nie teraz. Mám ešte priveľa plánov na to, aby som všetky zahodila kvôli dieťaťu."