Umenie liečiť

☽ 91 ☾

Michael

Trvalo skoro dva týždne, než som sa konečne začal cítiť aspoň spolovice tak, ako pred ochorením. Závraty a bolesti pomaly ustupovali a vrátila sa mi aj chuť do jedla – začínal som len veľmi opatrne a skromnými porciami, no za posledné dva dni sa mi podarilo normálne najesť trikrát za deň, čo bol výrazný úspech. Pľúca a hruď ma stále trocha pobolievali, hlavne ak som sa viac zadýchal, povedzme cestou hore schodmi. Ale inak sa všetko vracalo do starých koľají.

Stále viac času som trávil mimo postele, najčastejšie posedávajúc niekde s knihou. Dvakrát do dňa som sa prechádzal po hornej palube a skrátka sa len kochal výhľadom na oceán. Zväčša predpoludním a následne pri západe slnka. Dni sa pomaly skracovali, večer prichádzal skôr a západy slnka naberali na svojej intenzite aj kráse – celá hladila oceánu sa počas nich sfarbovala do neodolateľne sladkých farieb.

Medzičasom svet obletela správa o oficiálnom konci prvej svetovej vojny. Mohol som si len predstavovať, ako asi v rôznych kútoch zeme ľudia oslavovali a vítali návrat do úplne obyčajného života.

„Nehovor mi, že tie knihy ešte nepoznáš naspamäť," povedal Tiberius, sotva vošiel na ošetrovňu a zavrel za sebou dvere.

Konečne tu nastal rovnaký pokoj, aký sme tu mali prvé dni. Žiadni ďalší chorí a nakazení na lodi neboli. Väčšina vyzdravela a pomaly pokračovala v rekonvalescencii. Tých menej šťastných postretol rovnakí osud, ako tridsaťdva zosnulých pred dvoma týždňami. Ich telá skončili sprvu pod zámkom a následne z bezpečnostných dôvodov ľahli popolom.

„Niektorý deň som našiel malú knižnicu, niečo som si odtiaľ doniesol."

„Knižnicu?"

Prikývol som, nedvíhajúc hlavu od stránok. „Ak zídeš z hornej paluby zadnými schodmi a potom odbočíš doľava, nájdeš tam súkromný salónik a vedľa je malá knižnica. Škoda, že som ju neobjavil už skôr."

„Čo ťa vôbec donútilo k tomu, aby si otváral náhodné dvere a niečo takéto našiel?" Počul som, ako si odsunul stoličku a posadil sa.

„Neotváral som náhodné dvere. Boli presklené a nad nimi bola informačná ceduľka."

Kníh tam nebolo priveľa, ale aj napriek tomu som tam strávil skoro hodinu. Všetky som si pomaly prezrel, prelistoval a potom si vybral tie najzaujímavejšie. Niečo o astrológii, ďalší pomerne hrubý herbár liečivých a jedovatých rastlín a bylín, spolu s ich využitím v medicíne, sci-fi román, ktorý údajne prvýkrát vyšiel už v roku 1666, a verziu Frankensteina, ktorá už prešla mnohými rukami. O to viac ma ale potešila – niekoľkokrát som sa do knihy už pustil, ale nikdy som ju nedokázal dočítať. Ani napriek tomu, že filmové spracovanie z roku 1994 patrilo medzi moje obľúbené filmy. Nešlo o žiadny kinematografický skvost, ale z nejakého dôvodu mi učaroval hneď prvýkrát, keď som ho videl. Otca nečakane odvolali do nemocnice a mama bola na víkend preč, jedna z jej priateliek mala rozlúčku so slobodou. So starým otcom sme zostali hore celú noc a pozerali filmy – medzi nimi aj spomínaného Frankensteina.

„Bolo tam niečo, čo by sa mohlo páčiť aj mne?"

„Pochybujem. Ak si tam v skutočnosti nikdy nebol, teraz to asi meniť nebudeš."

„Pravda," pritakal a znova vyskočil na nohy. Nechápal som, odkiaľ berie toľko energie. Najmä ak počas nocí skoro vôbec nespával. „No začínam sa už naozaj nudiť. Oproti tomu, čo sa tu dialo ešte vyše týždňa dozadu, nastal priveľký pokoj."

„Hlavne, prosím, neprivolávaj žiadnu ďalšiu pohromu. Niektorí z nás sa nespamätali ešte ani z tej predošlej."

Zodvihol som hlavu akurát vtedy, keď nad mojimi slovami ležérne mávol rukou. „Preháňaš, veď si už v poriadku."