☽ 34 ☾

64 10 0
                                    

Michael

„Doktorka Hanlová, mohol by som ešte na slovíčko?" Neveril som, že dnešok konečne končí a ja sa už nemusím hnať od pacienta k pacientovi. Tým, že Alec vypadol, bolo mojej práce snáď dvakrát toľko. A to som po toľkých, skoro úplne prebdených nociach, nezvládal práve najlepšie. „Potreboval by som si najbližšie tri dni praxe presunúť na niekedy inokedy."

„A dôvod?"

„Spomínal som, že snúbenica je na chirurgii so zlomeným zápästím. Zajtra ide s veľkou pravdepodobnosťou domov, no na vlastnú žiadosť. Nerád by som ju nechával hneď prvé dni samú, nie je ešte zvyknutá na fungovanie jedenou rukou. A tak celkovo by som ju rád mal pod dohľadom."

„Nemôže s ňou byť nikto iný? Čo rodičia niekoho z vás?"

Okamžite som pokýval hlavou. „Jej mama je pracovne v Afrike a moji rodičia žijú v Bostone. Otec je dlhodobo chorý, mama nemôže odísť na viac dní." Do detailov sa mi zachádzať nechcelo. Rodičia boli skrátka mimo. Moji o celej udalosti ani nevedeli, dnes ráno som písal akurát tak mame Clio. Sľúbil som, že sa jej zajtra z domu ozveme, keďže Clio stále nemala telefón. Jedným dychom som zavolal aj jej šéfovi, aby na ňu zbytočne v redakcii nečakal. „Máme len jeden druhého, neviem k nej zavolať nikoho iného."

„Kedy si odrobíte tie tri dni, Algarotti?"

„Môžem si ich pripísať za nadchádzajúcu prax. Tá je až po sviatkoch, to by sme už mali vedieť fungovať znova normálne." V obmedzenom režime, ale predsa dostatočne normálne na to, aby sme sa vrátili do zabehaného stereotypu. Veril som, že Clio postačí tak týždeň, aby sa zorientovala a prišla na to, čo môže, čo nie a čo musí troška prispôsobiť svojmu momentálnemu stavu. „Naozaj veľmi by nám to obom pomohlo, pani doktorka." Nechcel som prosíkať, ale na podávanie rozumných argumentov som bol priveľmi unavený. Dnes to nebol už len pocit nepríjemnej vyčerpanosti, ale aj iné, horšie symptómy spánkového deficitu. Hlavne ak som do seba lial jednu kávu za druhou, len aby som zostal dostatočne pri zmysloch a neurobil zbytočnú chybu.

„No dobre, súhlasím. Ale nemyslite si, že sa z toho stane nejaký stereotyp, Michael. Ide o jednorazovú výnimku."

„Samozrejme, ďakujem Vám veľmi pekne. Dobrú noc." Vďačne som sa usmial a konečne sa otočil na odchod.

Za Alecom som zbehol pred začiatkom služby – zajtra ide, našťastie, domov aj on. Na Marciu mi dnes ale čas nezostal. Stále však platilo, že keby sa niečo stane, zavolajú mi. Keďže ma ale nik nekontaktoval, predpokladom som, že je v poriadku. Už som nemal silu ju ísť pozrieť. Zašiel som si do šatne po veci a zamieril rovno hore na chirurgiu. Najviac na svete som chcel ísť domov a padnúť do našej postele, no dnes som to ešte musel vydržať tu.

Modlil som sa jedine za to, aby Clio konečne spala. Lebo ak bude hore rovnako ako predošlú noc, priveľmi sa nevyspím ani ja. Nedokázal som sa dostatočne uvoľniť, bol som v strehu pri každom jej pohybe, či niečo nepotrebuje. Pri zmysloch ma ale držali aj úzkostlivé myšlienky z celej udalosti. Neveril som, že sa to naozaj stalo. Bolo to tak bizarné, no predsa reálne. Až priveľmi reálne mala Clio zlomené zápästie a až priveľmi reálne sme stále netušili, kde sa nachádza náš kocúrik.

Sestričkám som pri vchode na oddelenie ukázal študentský preukaz, no možno by im dokonale stačila aj moja rovnošata. Nechcelo sa mi zdržiavať sprchou v šatni, ak sme mali maličkú kúpeľňu k dispozícii aj tu.

S úľavou som potichu otvoril dvere, za ktorými ma čakala tma. Hneď som sa potešil, že Clio určite spí. Stačilo však, keď som podišiel bližšie a všimol si, že posteľ bola prázdna. Dvere od kúpeľne boli pootvorené a za nimi takisto tma. V momente som sa otočil vo dverách a vyšiel von. Stačila sekunda, aby sa mi myšlienky v hlave rozbehli len tými najhoršími možnými smermi. Presne toto sa stalo, keď som išiel pozrieť Marciu. Prázdna izba a po nej ani stopy.

Umenie liečiťWhere stories live. Discover now