Umenie liečiť

☽ 87 ☾

Clio

„Carlotta?" oslovila som ju, schádzajúc z vrchného poschodia domu. „Jedna vec mi vŕta v hlave už pomerne dlho. Ako sa k Adrianovi dostal Ambrosov zápisník?" Táto téma mi znova napadla práve pred chvíľou, keď mi ukazovala album.

„Hlúpou náhodou. Nedávala som pozor, v tej dobe už som bola veľmi chorá a slabá, netušila som poriadne ani to, čo robím."

„Aha... čiže si mu chcela pribaliť niečo iné?" Zostúpila z posledného schodu a obzrela sa za mnou. Bolo náročné sledovať, koľko emócií sa na jej tvári neustále strieda. Svojimi otázkami som ju viditeľne znepokojovala a robila smutnou. No ak už som dostala takúto možnosť, musela som zistiť všetko, čo sa len dalo.

„Ambrose si zápisník zjavne nedopatrením zabudol doma. Našla som ho až po ich odchode, tak som mu ho chcela odložiť a vrátiť, keď príde znova. Zastrčila som ho do svojej skrine k albumu. Vedela som, že tam sa určite nestratí." Chápavo som prikývla. „Adrianovi som chcela pribaliť album, aby vedel, ako vyzerali jeho rodičia a najbližší, ktorí ho milovali. Omylom som však vzala zápisník a nevšimla som si to."

„To ma veľmi mrzí."

„Pripravila som ho o jediné spomienky, ktoré mohol na nás mať."

„Neurobila si to predsa náročky," uistila som ju, pokladajúc jej ruku na plece. Verila som, že bolelo takto spätne hľadieť na svoj život. Bola si vedomá všetkých chýb a dobre vedela, kam každá z nich viedla. Zmeniť ich ale už nešlo. „A nakoniec nám veľmi pomohol aj ten zápisník." Našla som vďaka nemu Evelyn a znova sa tak posunula o významný kus dopredu.

„Som rada, že si tu, Clio."

„Prečo?"

„Teší ma, že rodina bude opäť pokope. Že Michael príde na to, kam naozaj patrí." Skutočne úprimný úsmev na jej perách ma prekvapil. O to ju ale urobil krajšou. „Je v dobrých rukách, neboj sa. Neviem, čo sa s nimi na ceste dialo, ale verím, že na neho dajú dobrý pozor."

„Hádam, že s Tiberiom si skočili do vlasov už minimálne desaťkrát."

„A práve od toho je tam Ambrose, aby ich v podobnej situácii od seba odtrhol."

„Dúfam, že ho dajú troška do laty." Nemyslela som to, samozrejme, doslova. No priala som si, aby sa Michael z toho neobyčajného výletu vrátil zmenený. Aby ľahšie dokázal veriť vo veci, ktoré nemajú žiadne logické vysvetlenie. „No hlavne, nech sa nepovraždia."

„Na to by som nevzala jed." Obe sme sa zasmiali a spoločne cez kuchyňu zamierili ku schodom. Netušila som, kam presne nás vedie, ale snáď o to natešenejšie som ju nasledovala.

Prišlo mi zvláštne nakoľko dobre sa tu cítim. V jej spoločnosti, ale aj tak celkovo. Nič ma nebolelo, necítila som sa unavená, nervózna ani nahnevaná. Skrátka som bola – plná zvedavosti, čo ma čaká na ďalšom kroku. Hlboko vo svojom vnútri som však pociťovala strach. Priala som si, aby sa toto celé čím skôr skončilo a ja som bola späť pri Michaelovi. Pokúšala som sa bratom a ich zámerom veriť, predsa len mi sľúbili, že na neho dohliadnu. No stať sa mohlo všetko.

Keď sme dom opúšťali, pred ordináciou stále čakalo niekoľko ľudí. Zbežne si nás obe prezreli, ale to bolo všetko. Viac pozornosti nám nik nevenoval. Vykĺzli sme teda von, mieriac späť k mostu. Benátky sa zrazu kúpali v slnečných lúčoch, ktoré ale nesiahali všade. V diaľke sa mi zdalo, že na mesto padá husté, nepreniknuteľné šero.