Umenie liečiť

☽ 35 ☾

Michael

„Vážne neverím, že sa ti po celom dni v škole ešte chcelo chodiť sem. Máš výčitky, že si za mnou od stredy nebol, čo?" podpichla ma Marcia, zatiaľ čo sedela chrbtom ku mne. Keď som prišiel, ona sa akurát riadne unavene vracala zo sprchy. Poprosila ma teda, či jej pomôžem rozčesať čerstvo umyté vlasy.

Nesmierne ma tešilo, že sa jej behom ani nie týždňa takto výrazne polepšilo. Mala späť zdravú farbu v tvári, rozprávanie jej nespôsobovalo bolesť a vrátil sa jej dokonca aj apetít, lebo snáď päť minút mi ospevovala aký dobrý bol dnešný obed. Chôdza jej ešte robila mierne ťažkosti, predsa len dlho ležala, ale to už bolo len o cviku. Pár dní a bude v poriadku aj v tomto smere.

„Skôr ty by si mala mať výčitky, že si mi ani nenapísala."

„Ako by to vyzeralo, keby ti píšem na súkromné číslo?"

Nechápavo som zvraštil obočie. „Prečo? Čo sa ti na tom nezdá?"

„Si lekár, ja tvoja pacientka. Nehodí sa, aby som ti len tak písala a volala, keď nie si v nemocnici."

„Ja ešte nie som lekár, som len študent. V tom je veľmi veľký rozdiel," vysvetlil som, púšťajúc sa do rozčesávania poslednej sekcie jej hustých vlasov, ktoré sa vlnili už aj teraz. Nerobilo mi to žiadny problém, skôr naopak. Tešilo ma, že mi dôveruje s niečím tak osobným, že ma k sebe pustí tak blízko. Pri spomienke na naše prvé stretnutie by som nebol nikdy povedal, že sa dostaneme až sem. „A príde mi, že od prvého momentu sme boli čosi viac, než len zdravotník a jeho pacient."

„To asi áno," súhlasila potichu. „Ako sa má Clio? Zvykla si už iba na jednu funkčnú ruku?" zmenila rýchlo tému.

Ako sa má Clio? Od príchodu domov išla zošalieť z toho, že nič nevie robiť tak, ako bola zvyknutá. Všetko jej trvalo dlhšie a prišlo aj na činnosti, ktoré vykonávať nedokázala vôbec. V nedeľu sme sa chceli ísť troška prejsť, no napokon sme sa nikam nedostali. Nečakane silno ju vzalo, že sa zrazu nedokáže nalíčiť. Našiel som ju plakať v kúpeľni na zemi a strávil mnoho minút presviedčaním, že ak to bude treba, naučím sa kresliť očné linky a aj nanášať očné tiene. Z toho jej ale bolo do plaču ešte viac. A popravde aj mne. Bolelo ma vidieť ju natoľko zúfalú zrazu z každodenného života. Bralo jej to všetku náladu, väčšinu času len preležala napokon v posteli a sťažovala sa, ako hrozne ju ruka bolí. Robil som pre ňu ale svoje maximum, bol som jej nápomocný vždy, keď mi to dovolila a prevzal som chod domácnosti do vlastných rúk. Aspoň teda na istý čas. Nepochyboval som, že si zvykne a príde na to, ako opäť fungovať. Potrebovala len čas, pár dní na prispôsobenie a hlavne spracovanie toho, čo sa v skutočnosti stalo.

Niekoľkokrát do noci sa totiž budila zo snov, ktoré jej až naháňali slzy do očí a ktoré súviseli práve s tým prepadom. Cez deň sa to snažila neukazovať, ale zasiahlo ju to zjavne naozaj hlboko. A uvedomovať si to zjavne začala až takto spätne, späť doma a keď zrazu mala čas, aby si plne uvedomila, ako sa vôbec dostala do situácie, kedy skoro so všetkým potrebuje moju pomoc. Niekoľkokrát som ju jemne nahováral, aby mi všetko vyrozprávala, ale doposiaľ to nešlo. Vždy zvolila mlčanie, prípadne plač, keď si myslela, že ju nevidím.

Do karát nám nehrala ani skutočnosť, že Kalif sa stále nenašiel. Ešte v piatok večer sme dali dokopy inzerát aj s fotkami a zavesili ho na sociálne siete. Veľmi sme obaja dúfali, že niekto cez víkend zavolá. Nedeľná polnoc ale odbila bez toho, aby mi zazvonil telefón – Clio sme boli nový zohnať až včera. Školu som mal až od piatej, takže som jej pomohol vybaviť si aj nové doklady a spolu sme zašli na políciu. Tam sa spísala zápisnica, ale to bolo v podstate všetko. Nemali sa čoho chytiť, odtlačky prstov lupičov na jej kabáte už neboli, keďže sa od tej doby váľal na pohotovosti, v nemocnici a aj doma.