Umenie liečiť

☽ 52 ☾

Michael

„Povedz mi, prečo som si tak naivne myslel, že naša posledná služba prebehne bez nejakej drámy?" opýtal sa Alec, zatiaľ čo si obliekal záchranársku bundu, ktorá však bola trocha pritesná a jej rukávy mu končili tak v polovici zápästia.

„Počkaj, múdra hlava. Tá je moja, táto mala byť pre teba," povedala Ava, ktorá sa vynorila spoza nás. Podala mu na vlas rovnakú tmavomodrú záchranársku bundu, ktorá však už hneď na prvý pohľad pôsobila väčšie.

„Skvelé, vďaka." Rýchlo si ju vyzliekol, podal ju Ave a vzal si od nej druhú, ktorá mu už sadla skoro ako uliata. Ava sa v tej svojej skoro utopila, čo čiastočne vyriešila vyhrnutím rukávov. „Sme na niečo podobné vôbec pripravení?"

„Nepovedal by som, ale je múdrejšie poslať do terénu nás, než keby tam idú atestovaní lekári a potom nebude mať kto slúžiť na pohotovosti, chirurgii a podobne."

„Pravda," pritakala Ava na moje slová.

Raňajšie vyučovanie prebehlo v poriadku, skončilo sa skôr, než som sa nazdal. Po nástupe do poslednej služby na pohotovosti som sa stihol postarať o niekoľko ľahších prípadov a dokonca skočiť dvakrát do laboratória. Až potom sa úplne všetko akoby obrátilo hore nohami.

Dostali sme hlásenie, že na okraji Manhattanu došlo k ozbrojenému útoku. Istá skupina ľudí skrátka začala uprostred ulice napádať okoloidúcich – strieľali, bodali a odpálili niekoľko áut. Vo veľkomeste ako New York nešlo o udalosť, ktorá by sa nikdy predtým neudiala. No predsa to každého zaskočilo, najviac teda záchranné zložky. Ranených bolo veľa, na miesto boli privolané sanitky rovno z niekoľkých nemocníc na okolí, vrátane tej našej. A keďže bolo treba ľudí nielen odnášať do nemocnice, ale rovno aj ošetrovať na mieste, potrebovali čo najviac personálu, ktorý mohol pomáhať.

Od nás z pohotovosti sa rozhodli do terénu poslať nás troch, nášho spolužiaka Adama a dve zdravotné sestry. Lekári zostali na príjme, čakajúc na zranených, ktorých budú sanitky postupne privážať.

„Hej, decká!" zakričal Adam, utekajúc našim smerom. „Nechcem stresovať, ale prečo tam poslali práve nás? Čo tam akože budeme robiť?"

„Presne to, čo robíme aj inokedy," odvetila Ava.

„Takže panikáriť a obzerať sa po niekom kompetentnejšom," zamrmlal, pridal do kroku a obehol nás, mieriac už k čakajúcim sanitkám.

Ava sa pridala k nemu, nechávajúc mňa a Aleca pokope. Cestou sme však neprehovorili ani slova, dokonca ani so záchranármi. Tí sa nám len predstavili a poďakovali, že sme im prišli na pomoc. Všetci sme boli viditeľne nervózni, odhadovali sme, čo nás asi tak bude čakať po príchode na miesto. Koľko zranených? Koľko mŕtvych? Aká miera nebezpečenstva? Podľa slov polície všetkých útočníkov stále nezadržali, preto si museli dávať všetci maximálny pozor. Najmä teda my, ktorí sme prišli odčiniť zlo, ktoré oni napáchali.

Po príchode na miesto nás čakal jeden obrovský zhluk chaosu. Krik, plač a prosby o pomoc sa miešali s rozvážnymi výkrikmi a rozkazmi policajtov, záchranárov a hasičov, ktorí pomáhali ako dokázali. Pomocnú ruku podávali aj menej zranení, prípadne náhodní okoloidúci, ktorých ale polícia prv preverila.

„Dobre, počúvajte ma," prihovoril sa nám Ryan, jeden zo záchranárov. „Vezmite si toto a choďte pomôcť s triážou. Žlté štítky ľuďom s najnižšou prioritou, zelené pre vážnejšie zranených, červené pre tých, ktorí musia prioritne do nemocnice a čierne..."