Umenie liečiť

☽ 58 ☾

Clio

„Mali by sme prestať," prehovoril Ryland, hladiac ma po líci. Unavene som pootvorila oči, nachádzajúc nad sebou jeho tvár.

Znova som ležala na koberci v jeho byte a v ľavej dlani mi ležala sklená guľa. Najprv som ju mala pripravenú pre Evelyn – tá ma k sebe ale nepustila. Našim druhým pokusom bol samotný Ambrose. U neho ale nastal omnoho horší problém – Ryland ho nedokázal nájsť. Nemala som poňatia ako presne to myslí ani kde ho hľadal, ale tváril sa veľmi znepokojene. Na moje prosíkanie sme to však skúsili ešte niekoľkokrát. Vždy však s rovnakým výsledkom. Obaja sme citeľne narazili na neprekonateľnú prekážku.

„Nechajme to tak, na dnes si toho mala dosť."

„Potrebujem odpovede."

„Vidíš, že nasilu sa k nim nedostaneš. Ak mŕtvi nechcú, živí ich prinútiť nedokážu."

„Naozaj nie je žiadny iný spôsob?"

„Žiadny bezpečný o akom by som vedel." Posadila som sa, sklamane mu vracajúc guľu. V čo som dúfala? Že sa na mňa aspoň raz za tento týždeň usmeje šťastie? To by som zjavne od vesmíru chcela priveľa. „Mrzí ma to, Clio. Neviem ti pomôcť."

„Čo mám teraz robiť?"

„Nechať to plávať. Vidíš koľko vecí sa ti stavia do cesty od samého začiatku, niečo to rozhodne znamená."

„Skôr mi to príde ako test mojej trpezlivosti. Skúška toho, nakoľko po odpovediach skutočne túžim." Odpoveď som tak celkom nepoznala. Túžila som prísť veci na kĺb a môcť s pokojným svedomím toto chaotické pátranie ukončiť. No vždy, keď som sa ocitla o krok bližšie, sa mi do cesty priplietli ďalšie prekážky. „Michael nevie, že som sa znova takto intenzívne pustila do pátrania. Nepovedala som mu ani to, že viem komu patril zápisník."

„Mám pocit, že aj keby mu to povieš, tak tento týždeň u neho nepochodíš."

Unavene som si povzdychla a pozviechala sa na nohy. „Teší ma, že zvládol všetky skúšky na prvý pokus. Zajtra už sa len zbalíme a sobotu ráno odchádzame do Bostonu."

„Čo bude teraz s tebou?" Mykla som plecami, oprašujúc si kožené nohavice. „Nemáš už možnosť na ďalší opravný pokus?"

„Nie, až o rok." Profesorka marketingu bola ku mne neskutočne hnusná a nekompromisná. Nedala mi ani šancu, hoci mi chýbali na teste iba dva body. Apelovala na to, že som počas semestra chýbala viac, ako bolo podľa jej normy prípustné. Pritom niektorí moju spolužiaci sa dostali k ústnej odpovedi aj napriek tomu, že test neurobili. Ak im chýbal bod či dva, privrela oči a nechala ich ešte zabojovať o konečnú známku a splnenú skúšku. Mne však hneď povedala, že sa uvidíme na budúci rok. Skutočne ju nezaujímalo ani to, že mám ruku stále v sadre a o dôvode svojho vymeškania prednášok a seminárov neklamem.

„Ale zvyšok je v pohode, nie? Nepotrebovala si žiadnu konkrétnu známku."

„Nie, éčko mi dokonale stačí." Prešla som, hotovo. Ďalej som odmietala daný predmet riešiť. Najmä po posledných dňoch, ktoré ma skoro dohnali k šialenstvu. „Som sklamaná. Akurát neviem, či z jej úbohého prístupu, alebo skôr sama zo seba."

„Ak si sa naozaj poctivo učila a dala do toho všetko, nemáš si čo vyčítať."

„Akurát si pôjdem v poslednom ročníku vytrhať vlasy," zamrmlala som nasrdene.

Urobila som však skutočne všetko, čo bolo v mojich silách. No boli tu faktory, ktoré mi bránili. Stále som sa necítila vo vlastnej koži – nemala som chuť do jedla a potom som bola stále iba unavená. Hlava sa mi išla rozletieť od bolesti, ktorá postupne prechádzala na každý kúsok môjho tela. No bolo skúškové, čo som mala čakať? Vždy ma toto obdobie poriadne vyšťavilo a celé sviatky som potom doháňala stratenú energiu.