Umenie liečiť

☽ 36 ☾

Clio

Bolestivejšiu, dlhšiu a horšiu cestu do Bostonu som ešte nikdy nezažila. Je pravda, že som nikdy nemala privysoký prah bolesti, no táto zlomenina skutočne testovala všetky moje hranice a rozhodla sa ich posúvať. Veľmi dobre som vedela, že nemôžem jesť toľko analgetík, ale bez nich to proste nešlo dlhšie, ako niekoľko hodín. Občas som nevydržala ani toľko, koľko sa odporúčalo počkať medzi jednotlivými tabletkami. To robilo vrásky na čele hlavne mojej drahej polovičke, ktorá všetko prežívala po mojom boku.

Od piatka sa toho zomlelo skrátka priveľa. Zúrila som, kričala aj plakala nad vlastnou nemožnosťou. Nič mi nešlo tak, ako som očakávala a často som bez pomoci nezvládla úplne banality. Michael mal síce trpezlivosti na rozdávanie, avšak ja nie. Cítila som sa neskutočne frustrovane a následkom toho stratila motiváciu robiť takmer všetko. Dni som radšej len preležala a prespala, keďže lieky na bolesť ma vždy robili ospalou a unavenou.

Michaela ale zjavne najviac trápilo, že som od piatka sotva jedla. Veľmi ochotne som mu asistovala – alebo skôr zavadzala – pri varení, ale jedenie som napokon nechala na neho. Pri pohľade na skoro všetko sa mi obracal žalúdok a veľmi lepšie som nad tom nebola ani čisto s vôňou hocijakého jedla. Práve preto som posledné dni tak často pálila doma šalviu alebo niečo iné, hlavne teda po jeho varení. Potrebovala som sa rozlezenej arómy jedla v celom byte zbaviť čo najrýchlejšie a najefektívnejšie. A čo by bolo teda lepšie, ako ju nahradiť niečím príjemnejším?

Po príchode do domu jeho rodičov som sa rovno utiahla do jeho starej izby a zapadla do postele. Celú cestu sem som myslela jedine na ňu. Michaelov otec sa venoval dvom študentom, ktorých tu mal na doučovaní a jeho mama chystala večeru. Michael bol chvíľku so mnou, no potom si ho otec zavolal k sebe a jeho študentom. Ak to boli len budúci uchádzači, zjavne aby im trocha priblížil ako bude štúdium v skutočnosti vyzerať.

„Neruším ťa, zlatíčko?" opýtala sa zrazu Eni z pootvorených dverí. „Nespala si?"

„Nie, pokojne poď." Michael mal pravdu, že práve jeho mama bude najviac zhrozená z mojej nechuti do jedla. Jedlo nám ponúkala hneď, ako sme prišli a nechápala, prečo som nad všetkým akurát tak krútila hlavou. „Naši chlapi ešte vyučujú?"

„To už zjavne nie, dobrých desať minút sa spoza dverí ozýva už len smiech."

„Nech, treba sa aj zabaviť."

S úsmevom na perách vošla dnu, nesúc v rukách šálku. Jej obsah som podľa vône spoznala okamžite. Levanduľový čaj z jej vlastných levandúľ. „Nebudem ti nasilu núkať jesť, ale daj si aspoň čaj. Tento si mala vždy rada."

Neochotne, ale pomaly som sa posadila a vzala si od nej hrnček. Poslednú tabletku som mala tesne potom, ako sme prišli sem, dobré štyri hodiny dozadu. Už som však znova začínala cítiť tŕpnutie prstov a hlavne odpornú trhavú bolesť od zápästia smerom nahor. Bolo to doslova akoby mi niekto svaly aj mäso trhal od kosti. No nie rýchlo a šetrne, ale po maličkých kúskoch, aby to bolelo čo najviac.

„Nepotrebuješ ešte niečo?" opýtala sa láskavo, sadajúc si ku mne. S ustarosteným pohľadom mi zasunula vlasy za ucho, hladiac ma po líci. „Nechceš si pred večerou troška pospať? Vyzeráš veľmi vyčerpane, Clio. Rany sa ťažko hoja aj kvôli nedostatočnému odpočinku."

„Nespí sa mi posledné noci dobre." Veľmi často som sa budila zo snov, ktoré prinášali späť spomienky na samotné prepadnutie. Nie konkrétny incident, ale pocity, ktoré sa s tou udalosťou spájali – strach, neistota, úzkosť, nebezpečenstvo. Najhoršie ale bolo, že na pozadí toho všetkého stál Tiberius. Cítila som jeho prítomnosť a niekde v diaľke počula jeho hlas. Nerozumela som mu však ani slovo a on sa zjavne priblížiť nedokázal. Bránili mu v tom prívesky od Rylanda. A za to som bola rada.