Zrkadlo rozbitých snov

13.kapitola

       Pokračovali v rozhovore ešte dlho, poháre už mali prázdne, ale stále sa im nechcelo odísť. Na terasu sa pomaly spúšťala tma. Sofia vedela, že už musí ísť, aby sa o ňu doma nestrachovali. Bola prekvapená, že jej mama ešte nevolala.
      „Nepôjdeme už?“ spýtala sa a obliekla si bundu. Začínalo jej byť chladno.
       „Jasné, ako chceš,“ postavil sa a zamieril dovnútra kaviarne.
       „Kam ideš?“ spýtala sa.
       „Zaplatiť,“ povedal a zdvihol ruku s peňaženknou.
       „Predsa sme sa dohodli,“ zamračila sa.
      „Nepatrí sa, aby žena platila. Počkaj tu a neprotestuj!“ žmurkol na ňu a zmizol vnútri.
      Keď sa vrátil, usmial sa na ňu a ponúkol jej rameno.
      „Pôjdem ťa vystrojiť, dobre?“ navrhol.
Sofia prikývla, ale jeho zdvorilo ponúknuté rameno neprijala. Stále sa nemohla celkom oslobodiť od znepokojenia a nervozity z blízkosti tohto človeka. Spod sklopených mihalníc zazrela ako spustil ruku a po chvíli si ju zastrčil do vrecka. Vyšli pred kaviareň a obaja sa zhlboka nadýchli chladného vzduchu. Kráčali ľahko, z nohy na nohu, nikam sa neponáhľali. Ulice boli prázdnejšie, nestretávali takmer žiadnych ľudí s výnimkou poflakujúcich sa teenagerov a zamilovaných párov túliacich sa k sebe, ktorí sa strácali v tme.
     „Nemusíš ísť so mnou až tak ďaleko. Zvládnem to aj sama.“ Sofia prerušila ticho a rozpačito sa usmiala.
     „Chcem ísť s tebou,“ namietol, „ak by sa ti niečo stalo, potom by som si to vyčítal.“
Pokrčila plecami a nechala to tak, vedela, že aj tak ho neodhovorí. Zostala ticho.Uvedomila si, že vždy, keď išli spolu, nepotrebovali slová, akoby si lepšie porozumeli bez nich. Sofia ho viedla uličkami sídliska, pomedzi paneláky až kým nezastali pred vchodom jedného z nich. V oknách sa ešte svietilo, ale niektoré byty už boli celkom tmavé.
      „Tak teda vďaka. Som ti veľa dlžná, za ten dnešok, za všetko,“ prehovorila potichu.
      „Nie si mi nič dlžná. Všetko to, som spravil rád a aj nabudúce som ti k dispozícii, keby si čokoľvek potrebovala,“ usmial sa , ale jeho úsmev vyjadroval skôr smútok a zvláštnu melanchóliu. 
Sofia neodolala a spýtala sa ho to, čo jej od začiatku nedalo pokoj:
       „Prečo to všetko pre mňa robíš?“
       „Pretože viem, že to potrebuješ...“ zaznela odpoveď a Nikolas sa k nej o kúsok priblížil. Vzdialenosť medzi nimi už nebola bezpečná, ale Sofia to v tej chvíli nevnímala. Pocítila jemný dotyk jeho prstov na svojej tvári. Po chrbte jej prebehol mráz. Bol to pocit, aký ešte nezažila. Pocit, ktorý zasvietil niečo v nej. Pocit, ktorý neriešil, čo bolo, ani nesľuboval nič, čo bude. Jednoducho tam bol v tej chvíli a to bolo všetko na čom záležalo. Hľadela na neho očami, z ktorých sa strach vytratil nevedno kam. Nikolas sklonil hlavu a o kúsok sa priblížil k jej tvári. Tmavú kučeru, ktorá jej padala do tváre, zastrčil za ucho. Sofia zrazu zavrela oči, čakala čo príde a každá bunka jej tela sa chvela šťastím. A vtedy od nej odstúpil. Prudko a rýchlo, akoby sa bol popálil. Nerozumela jeho reakcii, len prekvapene otvorila oči.  
Nikolas si prehrabol vlasy, zamrmlal jej niečo na pozdrav a rozbehol sa preč. 

Ani neviem čo napísať. Ale kratučká časť je tu, konečne...po rokoch ❤️