Zrkadlo rozbitých snov

11.kapitola

             Sotva si stihla vyzliecť bundu už sa na dvere ozvalo slabučké zaklopanie. Vybehla zo zadnej miestnosti. Vo dverách sa na ňu škeril Nikolas. Otvorila mu a nechala ho vojsť dovnútra. 

           „Dobré ráno, Sofi. No čo, pustíme sa do toho?" spustil hneď po príchode.
           „Ty teda časom nemrháš. Dobré ráno aj tebe. Všetko potrebné nájdeš vzadu,"usmiala sa a zavrela za ním dvere. Pozorovala ako odchádza do zadnej miestnosti.
           „Rátam aj s tvojou pomocou," zaškeril sa a žmurkol na ňu.
           „Jasné, že ti pomôžem," povedala a ponáhľala sa za ním.
            Nikolas si pohľadom premeral všetky škatule naukladané pri stene. Rozmýšľal, načo jej bude toľko regálov. Obchod sa mu zdal príliš malý, ale zato útulne a s citom zariadený.
           „Tak začnime," povedal napokon a kľakol si na zem k škatuliam. Nožíkom rozrezal lepiacu pásku a vyslobodil regále z kartónu.
           „Chceš, aby som to skladal tu, alebo vpredu v obchode?" otočil sa na ňu s otázkou.
           „Môžeš aj tu, nie sú také vysoké. V pohode to prenesieme, keď to bude hotové." Sofia si kľakla k nemu na zem a pomáhala mu s vybalovaním. Keď odstránili všetky kartóny, Nikolas položil na zem spodnú dosku. K nej vertikálne priložil ďalšiu.
            „Potrebujem, aby si mi to pridržala," povedal. Sofia chytila dosku, kde jej kázal.
            „Nemal by si sa pozrieť do návodu?" podpichla ho. Pozrel na ňu naoko urazene. V jej očiach sa trblietali veselé iskričky.
            „Návod je pre amatérov," usmial sa a pokrčil plecami. Začal šróbmi prichytávať obe dosky k sebe.
             Sofia sledovala ako rýchlo sa mu pohybujú prsty. Mal pekné ruky. Vyzerali byť silné. Nebol typ klasického krásavca, ale skrýval v sebe niečo zvláštne príťažlivé. Tmavé vlasy nosil inak ako bolo bežné. Siahali mu po plecia. Pery mal pekne krojené, bradu a sánku ostro rezanú a výraznú. Musela sa pousmiať nad jeho nedbalým vzhľadom. Tričko o pár čísel presahovalo potrebnú veľkosť a rifle mal no kolenách roztrhané. Čierna kožená bunda len podčiarkovala jeho rebelský výzor. Aj napriek tomu všetkému sa ho nebála. Zo začiatku trošku áno, ale strach sa stratil. Teraz zistila, že sa jej páči. Dopekla, priveľmi sa jej páči.
              „Načo myslíš?" vytrhol ju z myšlienok. Usmieval sa a obočie mal mierne zdvihnuté.
              „Ja ... na nič...len," cítila, že sa začína červenať, „ rozmýšľala som, či už nie je načase otvoriť." Rýchlo vymyslela výhovorku a snažila sa tváriť ľahostajne.
              „Kdeže, ešte máš kopu času. Pol hodinu minimálne," povedal a pokračoval v práci.
O chvíľu bol prvý regál postavený. Zostávali ďalšie dva. Medzi tým Sofia otvorila obchod a snažila sa venovať práci aj pomoci naraz. Odbiehala pridŕžať dosky a od dosiek zas odbiehala k zákazníkom. Predpoludním boli všetky tri regály postavené. Už stačilo iba preniesť ich vedľa. Sofia chytila jednu stranu a Nikolas druhú. Išlo to hladko. Neboli veľmi ťažké a Nikolas bol dosť silný. Jeden vedľa druhého uložili pri stenu.
Nikolas zastal pred Sofiou.
            „Mal by som už ísť," povedal, „Ale vôbec sa mi nechce." Sledoval jej reakciu.
            „Tak nechoď..." vyhŕkla a vzápätí si uvedomila ako hlúpo to muselo vyznieť. Jeho však jej slová potešili.
            „Môžem zostať?" spýtal sa s očakávaním v hlase. Sofia prikývla.
            „A budeš sa venovať zákazníkom?" spýtala sa a v očiach jej opäť zazrel tie šibalské iskričky.
            „Samozrejme! Hádam si nemyslíš, že by som tu len tak sedel," vyhlásil a postavil sa za pokladňu.
             „Nehodíš sa tam! Si priveľký rebel," skonštatovala a prebehla ho očami.
              „Rebel? Na to si ako prišla?" spýtal sa s prekvapením.
             „Na to som nemusela prísť. Je to viac než zjavné," zasmiala sa a aj ona sa postavila za pult. Niekto vošiel do obchodu. Nikolas okamžite vyšiel spoza pultu a šiel sa venovať zákazníčke. Sofia sa po celú dobu usmievala popod nos a krútila hlavou. Miestami mala problém udržať sa pod kontrolou, aby sa nahlas nerozosmiala. Zákazníčka vyšla z obchodu a Sofia už ďalej nezadržiavala smiech.
              „Čomu sa smeješ?" spýtal sa.
              „Veľmi ti to teda nešlo," chichotala sa ďalej.
              „Prečo? Ja si myslím, že som bol celkom dobrý." 
              „Veď si nič nekúpila," schladila jeho pýchu.
              „Budúce budem lepší, uvidíš," nedal sa.
Už bol čas zatvárania. Deň prebehol rýchlo, keď tam bol Nikolas. Stále sa smiali, ako starí známi. Sofiu napadlo, že sa ani nevyrovnala s Nikolasom. Stratil predsa celý deň.
               „Čo som ti dlžná?" spýtala sa.
               „Nič, čo by si mi mala byť dlžná, prosím ťa?" vrátil jej otázku.
                „Strávil si tu celý deň. Musíš niečo chcieť," naliehala na neho.
                „Ja som ho tu chcel stráviť," namietol, „ Ale vieš, že by som predsa niečo chcel?" zahľadel sa jej do očí. Čakal, že odvráti pohľad, ale neodvrátila. 
               „Chcel by som, aby si išla so mnou na čaj, na kávu, na čokoľvek, čo máš rada," povedal. Otvorila ústa. On zdvihol ruku, aby umlčal jej protest.
               „Protesty sa neprijímajú," povedal rýchlo.
               „Dobre. Tak ideme na kávu," súhlasila, „ale mám podmienky. Po prvé ideme na kávu bez akýchkoľvek iných úmyslov a po druhé, platím ja."
                Nikolas prikývol, zastrčil si vlasy za ucho a usmial sa. Sofia sa mu pozrela do očí a videla, že ani s jednou jej podmienkou nesúhlasí.