Zrkadlo rozbitých snov

12.kapitola

            Onedlho sa už usádzali do pohodlných prútených kresiel na terase jednej maličkej kaviarne. Sofia si odložila tašky na vedľajšiu sedačku a sadla si oproti Nikolasa. Chytil do rúk nápojový lístok a čítal, čo majú v ponuke.
             „Čo si dáš?" spýtal sa a pozrel na ňu, „Máš chuť na Viedenskú kávu, Latte alebo dáš prednosť Arabice?"
              „Dám si Latte s extra dávkou šľahačky," usmiala sa a oblizla si spodnú peru. To drobné gesto bolo také jemné, že si ho sotva uvedomila, ale v Nikolasovi rozpútalo poriadnu búrku. Radšej sa znovu sklonil nad lístok a predstieral, že sa nevie rozhodnúť.
            „Dobrý deň, želáte si?" spýtala sa milá usmievavá čašníčka. Nikolas aj Sofia k nej zdvihli hlavy.
             „Jedno Latte so šľahačkou poprosím a..." kývla hlavou k Nikolasovi, „čo si dáš?"
            „Jednu veľkú kofolu prosím," povedal. Čašníčka si zapísala objednávku a odcupitala preč.
Nikolas sa oprel dozadu a zhlboka dýchal príjemný vzduch. Po očku sledoval Sofiu, ktorá bola zaujatá žblnkotom vody v malej kamennej fontáne. Usmievala sa na jeden kútik úst. Vyzerala veľmi krehko. Tvár mala úzku, lícne kosti jemne vystupujúce, nos drobný, povedal by že vyzerá tak detsky roztomilý a ústa jemne krojené. Sálala z nej nevinnosť a niečo akoby nadpozemské. Tmavé kučery rozlietané okolo hlavy len podčiarkovali anjelský vzhľad. Akoby vycítila, že sa na ňu díva, obrátila k nemu pohľad a usmiala sa.
                „Povedz mi niečo o sebe," požiadala ho a prstami sa začala pohrávať s okrajom plátenného obrusa.
                „Neviem čo ti mám povedať," snažil sa vykrútiť. Tejto otázky sa obával. Mohol jej rozprávať o dielni, o detstve, ale netušil ako vyplní posledných šesť rokov.
                  „To je jedno. Len sa chcem o tebe konečne niečo dozvedieť,"nedala sa odbiť. Čašníčka doniesla podnos. Pred Sofiu položila Latte a Nikolasovi podala kofolu. Okamžite si z nej odpil, aby o kúsok oddialil svoju odpoveď.
                „Takže. Vždy som bol úplne normálne dieťa. Chalan, čo preliezal ploty, hral hokej na sídlisku, ťahal mačky za chvosty a veci tomu podobné," spravil pauzu, pozrel na Sofiu. Usmievala sa a tak pokračoval, „Bývali sme v byte, otec bol automechanik a mama bola žena v domácnosti. A potom sa naša situácia pomaly začala meniť. Otec zdedil nejaké pozemky po dedkovi, zobral pôžičku a otvoril autodielňu. Rád som tam s ním chodil. Bol som taký ten typ od plienok zameraný na autíčka," zasmial sa a hlas mal zastretý nostalgiou. „Dielňa sa rozbehla, presťahovali sme sa do veľkého rodinného domu a z otca sa začal stávať arogantný nafúkanec,"pokrčil ramenami a znovu sa napil z kofoly.
                   „Nemal by si tak o ňom hovoriť. Iste ťa mal rád," poznamenala Sofia a zvraštila obočie.
„To nepopieram. Chcel, aby sme mali všetko, ale pravdu poviem, že v tom malom tesnom byte som sa cítil voľnejší. Nový dom predstavoval skôr zlatú klietku, ako to čomu sa hovorí domov."
                    „A kde bývaš teraz?" zvedavo sa spýtala.
                     „V tom dome..."
                     „Sám?" začudovala sa a vyvalila na neho oči.
                     „Bohužiaľ,"prikývol, „ Mám ešte sestru, ale vzťahy medzi nami sú viac než zlé,"dodal.
                     „Mali by ste spolu vychádzať. Predsa prišli ste o rodičov, mali by ste si byť oporou." Sofia tomu nerozumela, nevedela pochopiť, ako nemôže vychádzať s vlastnou sestrou. Ona vždy túžila po súrodencovi a dala by zaňho aj nemožné.
                     „Ona má svoj život a doňho ja nepatrím," myslel si, že už sa ho nebude na nič pýtať. Ale Sofia bola zvedavejšia ako si myslel.
                      „Čo si študoval?" pýtala sa ďalej.
                      „Som vyučený automechanik, samozrejme," zaškeril sa.
                      „Že som sa vôbec pýtala.Niekedy mi to nezapína," usmiala sa a zdvihla pohár s kávou k ústam. Odpila si a pod nosom jej zostali biele fúzy od šľahačky. Rýchlo si ich zotrela prstami.
                       „Teraz som na rade ja. Tiež o tebe nič neviem," vrátil jej vypočúvací útok.
                       „No.. takže mám obchod a študovala som na umeleckej," odbila ho jednou vetou.
                       „A ďalej?" prekvapene nadvihol obočie. „ Ty si ma vypočúvala o kúsoček dlhšie."
                        „Chcela som študovať dejiny umenia, ale nevyšlo to..." zbadal ako sa jej zmenil výraz tváre. Posmutnela. Vytušil, že hovorí o období, kedy jej do života zasiahol on.
                        „Vieš ja som mala trošku smolu, ale myslím, že je to za mnou.Žijem pekný život. Mám prácu, ktorú milujem, ale kto by si ju nezamiloval. Veď si si to vyskúšal, aj keď len na chvíľu, ale bol to dobrý pocit, však?" spýtala sa ho. Prikývol. Videl, že v práci teraz vidí jediný zmysel života. Keby nebolo jeho, mohla byť Sofia úplne niekde inde. Mohla mať krásny život, všetko, ale on to pokazil. A to mu nikdy neodpustí...