Zrkadlo rozbitých snov

3.kapitola

            Po hodine cesty zastavili pred domom starých rodičov v malej dedinke na Myjave. Vystúpila z auta a vytiahla tašku z kufra.
             „Nechaj to tak, Sofi, ja ti to vezmem." Otec jej zobral kufor z ruky. Mamina zobrala do ruky druhý a zamkla auto. Dobehla ju a podala jej ruku. Sofia jej vzhliadla do očí, v ktorých bolo veľa lásky a okamžite prijala podávanú ruku.
             „Oboch vás veľmi ľúbim. Najviac na svete," povedala. Prišli k drevenej bránke, ktorá už mala najlepšie roky za sebou a otvorili ju, načo bránka odpovedala strašidelným zavŕzganím.
              „Aj my teba, zlatíčko," usmiala sa mama a otec ju pohladil po kučeravých vlasoch. Podržala rodičom bránku, aby mohli s kuframi prejsť a potom ju zaistila na malú závoru. Tak dlho tu nebola. Celý rok bola zaneprázdnená blížiacou sa maturitou. Teraz bola rada, že sem prišli. Len tie okolnosti by najradšej zo svojho života vymazala, zlé spomienky zabila a navždy niekam skryla. Tak, aby sa nedostali von. Aby mohla znovu normálne žiť. Bez strachu a hanby.
                 Pozrela sa na dom. Vždy ho zbožňovala. Vystavaný na miernom svahu pod lesom, obložený kameňom s malými oknami, ktoré vždy zdobili záplavy červených muškátov, dýchajúci láskou a pokojom. Presne to teraz potrebuje. Lásku a pokoj, nič si nepraje viac. Zahryzla si do spodnej pery a pohla sa ďalej. Mama s otcom už boli pri dverách, v ktorých sa akurát ukázala starká. Vyšla k dverám po drevených schodíkoch a vrhla sa starkej do náručia.
                 „Sofinka, poklad môj," pevne ju stisla v náručí a rukami jej hladila chrbát. Po chvíli sa odtiahla, chytila ju za ruky a pozorne si ju prezerala.
                 „Zdá sa mi, že si opäť o čosi vyššia a krajšia, moja, " povedala a pohladila ju po líci.
                  „To sa ti len zdá, starká," slabo sa usmiala. Vedela , že vyzerá otrasne, že nie je učesaná a ani normálne oblečená, ale to boli veci, ktoré jej teraz boli ukradnuté. Starká, sa snažila ničím jej nepripomenúť tú udalosť, ale zbadala , že za okuliarmi sa jej lesknú slzy. Odvrátila pohľad a pobrala sa dovnútra. Všetci sa pohli za ňou. Vyzula sa, topánky si starostlivo uložila na podložku a zhlboka vdýchla vôňu toho domu. Za celé roky sa nemenila. Vôňa dreva a pečiva, levandule a liečivých bylín, ktoré starká s obľubou zbierala. Vykročila na poschodie, ale v polovici schodiska sa obrátila.
               „Kde je starký?" spýtala sa.
               „Išiel kúpiť noviny, ale každú chvíľu je späť," odpovedala starká a zavrela vchodové dvere. Mama s otcom zmizli v kuchyni.
                „Nedáš si s nami čaj alebo kávu?" mama vykukla z kuchyne s čajníkom v ruke.
                „Nie, vďaka...ja ...chcem si trochu oddýchnuť," povedala Sofia, kráčajúc po schodoch. Hneď zamierila do detskej izby. Zistila, že vyzerá rovnako ako počas jej detských čias. Strop bol obložený drevom a na stenách žlté tapety, ktoré v priebehu rokov od slnka vybledli.Po oboch stranách okna boli spustené závesy pastelovo žltej farby a vpravo od okna boli tri postele. Sofina bola tá krajná, celkom pri stene a zvyšné dve patrili jej sesternici a bratrancovi.
                 V tejto izbe si spolu užili kopu zábavy. Vždy tu trávili polovicu letných prázdnin. Hrávali sa na dobrodruhov, ktorí hľadali tajomný poklad v lese. Kreslili rôzne mapy, ktoré potom študovali neskoro do noci, skrytí pod perinou. Časom keď ich už nebavilo hľadanie pokladov, dlho sedeli v izbe pri sviečkach a rozprávali sa. Jakub trpezlivo znášal dievčenskú spoločnosť. Nikdy mu nevadilo, že vyrastal s nimi dvoma. Dali sa nahovoriť na každú somarinu, rovnako ako chlapčiská. Dokonca ho raz s jeho sestrou Veronikou natreli zubnou pastou a ráno sa na tom ohromne zabávali. Chŕlil zo seba nadávky, ale nakoniec sa rozosmial aj on. Boli to časy, ktoré by Sofia bez váhania vrátila späť.
                 Prešla k svojej posteli, na ktorej ležal plyšový medvedík. Dostala ho od starkej na desiate narodeniny. Chytila ho do rúk. Nebol to obyčajný plyšový medvedík z obchodu. Šila ho starká. Na pravej nohe mal vyšitý nápis Ver v svoje sny. Tuho medvedíka objala a prešla k oknu. Hlavu oprela o sklo a po lícach jej začali tiecť slzy. V čo má veriť, keď tie jej sa už rozbili?