Zrkadlo rozbitých snov

2.kapitola

             Pomaly otvorila oči. Bola dezorientovaná. Biele steny, pach dezinfekčného prostriedku a infúzia, ktorá jej kvapkala do žíl,jej pomohli precitnúť. Matne si spomínala na stretávku s bývalými spolužiakmi. Ale vôbec nerozumela tomu, prečo sa ocitla v nemocnici. Hádam sa neopila tak, že by bola potrebná takáto starostlivosť? Zvraštila obočie. Slnko prepaľovalo svoje horúce lúče do neútulnej nemocničnej izby. Na stolíku vedľa postele bola položená obrovská kytica poľných kvetov, ktoré sú jej najobľúbenejšie. Tomu už vôbec nechápala. Keby bola opitá, určite by jej nikto nedoniesol kvety. Dvere na izbe sa otvorili a dovnútra vošli jej rodičia spolu s lekárom. Tvárili sa ustarostene ako keby niekto umrel a mama mala červené opuchnuté oči, ktoré prezrádzali preplakanú noc.
             „Dobré ráno, slečna, robili ste nám starosti." povedal lekár s miernym úsmevom na perách, ale v jeho očiach zazrela obavy.
             „Čo sa stalo ? Ničomu nerozumiem...je to so mnou až také zlé?"
             „Slečna, vy si vôbec nespomínate čo sa s vami stalo?" na čele sa mu vytvorila hlboká vráska.
             „Nie. Mala by som si na niečo spomenúť?" spýtala sa. Stále nechápala čo má toto všetko znamenať. Jej rodičia a lekár si vymenili spýtavé pohľady a mama pokrútila hlavou.
             „Nič vážne. Všetko sa dozviete neskôr, slečna." znovu sa usmial, tým ustarosteným úsmevom. Naháňalo jej to strach.Oči mala plné nepochopenia a pohľadom prechádzala z rodičov na lekára. Snažila sa spomenúť si čo sa vlastne stalo. Hlavou jej lietali myšlienky. Stretávka....rozlúčka s priateľmi....park...neznámy muž. Roztriasla sa, z očí jej okamžite začali tiecť slzy. Rukami si objala kolená a zatínala zuby, aby potlačila hlasné vzlyky. Čo sa to so mnou stalo? Nebol to iba sen? Prečo ja? Ako s tým budem žiť? Rodičia sa na ňu v okamihu vrhli a snažili sa ju upokojiť, ale lekár ich zastavil nepatrným pohybom ruky. On ju na chvíľu zovrel v náručí a pichol jej injekciu, po ktorej sa jej zmocnila príjemná malátnosť. Zabudla na všetko odporné čo zažila a upadla do bezsenného spánku.

               O pár dní opúšťala nemocnicu ako navonok vyrovnaná, ale vnútorne rozorvaná bytosť. Mama ju držala pod pazuchou. Neustále jej pozerala do tváre, z ktorej sa nedali vyčítať žiadne emócie. Jej dievčatko už nikdy nebude bezstarostné a skutočne šťastné.Jej jemná a nápadne pekná tvár teraz vyzerala ako vytesaná z kameňa. Žiadna mimika ani jas v očiach. Len občasné žmurknutie dlhých mihalníc prezrádzalo, že vôbec žije. Doviedla ju k autu, v ktorom už čakal otec. Nastúpila a auto sa pohlo. Mesto nebolo plné, a tak cesta prebiehala pomerne rýchlo.Keď prechádzali okolo parku do očí jej opäť vystúpili slzy.Radšej odvrátila pohľad od okna a pozerala na špičky svojich tenisiek. Konečne zaparkovali pred činžiakom.Okamžite otvorila dvere, ale mama ju zastavila.
                 „Zostaň chvíľku v aute!" vyskočila von a ponáhľala sa k vchodu. Vôbec ničomu nerozumela, ale nemala chuť na nič sa pýtať. Pozrela na ocka. Venoval jej povzbudzujúci úsmev cez spätné zrkadlo, ale jeho oči sa neusmievali. Sklopila pohľad do zeme, bez toho, aby mu úsmev opätovala.
                  „Ale no tak Sofi, usmej sa trošku. Všetko bude lepšie, neboj..." otočil sa k nej a chytil ju za ruku. Pevne mu ju stisla.
                 „Keby si tak mal pravdu, oci," zašepkala . Pustila mu ruku a oprela sa o sedadlo. Zavrela oči a už po stý krát potláčala slzy. Počula ako mama otvára kufor auta. Otočila sa. Práve pchala dovnútra cestovnú tašku.
                 „My sa niekam chystáme, mami?" zmohla sa na otázku. Mama sa tvárila, že ju nepočuje, naložila do auta ešte jednu tašku a zabuchla kufor. Nastúpila do auta a otec okamžite naštartoval. Mama sa otočila dozadu a usmiala sa na ňu.
                „S otcom sme sa rozhodli, že nám nezaškodí, keď na pár dní vypadneme z mesta. Telefonovala som s našimi a starká s tým súhlasila. Myslíme si, že ti to prospeje," venovala jej ďalší úsmev a tentokrát ho opätovala. Nechcela ešte viac trápiť rodičov. Vedela, že toho majú akurát dosť. Pozrela sa do okna. Už vychádzali z mesta a jej sa svojim spôsobom uľavilo, že už nebude v tom istom meste ako on.