Zrkadlo rozbitých snov

6.kapitola

                 Slobodný. Po šiestich rokoch. Srdce mu náhle zaplavilo šťastie. Myslel si, že to nezvládne. Že sa zabije, aby  sa oslobodil. Ale nemohol . Ona v jeho snoch mu to nedovolila. Bolo to absurdné. Celkom iste ho nenávidí. Zničil jej život.
                Len tak kráčal po námestí a vdychoval čerstvý vzduch. Bez pachu basy a cigaretového dymu. Na pleci niesol tašku s pár vecami, ktoré by aj tak najradšej spálil, aby mu nepripomínali tie stratené roky jeho života. Nikolas pozeral na ľudí. Všetci sa niekam ponáhľali. Niektorí za rodinou, za prácou, priateľmi. Nikoho nepoznal. V tomto meste nemal priateľov. A vlastne ich nemal ani inde. Dokonca aj vlastná sestra naňho zanevrela. Neverila mu ani slovo. Na súde naňho pozrela len raz a v jej pohľade nebolo ani trochu ľútosti, súcitu alebo súdržnosti. Bolo v nich opovrhnutie. A odvtedy ju nevidel. Za celých šesť rokov ho neprišla ani raz navštíviť, neposlala jediný list. Akoby nikdy neexistoval. Ako deti si často liezli na nervy, ale myslel si, že je to bežné, nečakal, že ho bude nenávidieť.
            Pozeral po výkladoch obchodov. Za tie roky sa nič nezmenilo. Tie isté názvy a kaviarne. Zastal pred jedným malým obchodom s pekne vyzdobeným výkladom. Prezeral si predmety, ktoré v ňom boli starostlivo naaranžované. Rukou si odhrnul z čela vlasy. Pozrel hore. Nad dverami bola farebná tabuľa s nápisom Obchod so šťastím. Bez váhania otvoril dvere a vošiel dnu.
           Začal si prezerať veci na policiach. Vyvolávali v ňom pocit toho, čo už dávno stratil. Domova. Drobné vázičky, obrazy, truhlice na šperky rôznych veľkostí mu pripomínali veci podobné tým, ktoré si pre radosť kupovala mama a skrášľovala ich dom. Už je to takmer sedem rokov odkedy zomreli. Odkedy prestal byť bezstarostným chalanom a stal sa najskôr ľahkomyselným grázlom a nakoniec mužom bez štipky šťastia a lásky. Do myšlienok mu prenikol milý hlas. Obrátil hlavu od políc k predavačke, ktorá sa pôvabne usmievala.
          „Dobrý deň! Nejako vám poradím?" spýtala sa. Bola krásna. Tmavé kučeravé vlasy mala zopnuté do chvosta a uvoľnené pramienky jej padali do očí. Do očí zvláštnej šedej farby. Po chrbte mu prebehol mráz a niekde do duše akoby mu niekto bodol ostrú dýku. Tie oči poznal. Plné sĺz sa mu šesť rokov zjavovali v snoch.
           Sklopil pohľad na svoje topánky a nebol schopný jediného slova. Keby vedela na koho sa tak krásne usmieva. Bola by zhrozená, možno by sa rozplakala a možno by mu do hlavy hodila niektorú z tých krásnych váz.
           „Dobrý deň!" vysúkal zo seba pozdrav, ale do očí sa jej nepozrel. Ako by mohol? Musím jej pripadať ako idiot, pomyslel si.
            „Tak poradím vám s niečím?" zopakovala otázku.
„Iba to tu obdivujem..." povedal potichu a konečne jej pozrel do tváre, na ktorej stále žiaril úsmev.
             „Nepripadáte mi ako ten typ človeka, ktorý obdivuje takéto veci," zasmiala sa.
             „Nie je všetko tak ako sa na prvý pohľad zdá," povedal a slabo sa usmial.
             „To je pravda, možno som vás len neodhadla správne. Tak sa tu poobzerajte a možno vám predsa niečo padne do oka."Znovu mu venovala ten krásny úsmev. Pomalým krokom prešla k pultu. Snažil sa prezerať si veci, aby si niečo vybral. Chcel si niečo kúpiť, mal pocit, že jej je to dlžný. Pravdou však bolo, že keby odkúpil aj celý obchod, tak by jej to nesplatil. Oči mu neustále odbiehali smerom k nej. Takto teda vyzerá, keď sa usmieva. Takúto ju zo snov nepoznal.
Nakoniec si vybral jeden malý obraz. Bol kreslený ceruzkou a zachytená na ňom bola panoráma starého mesta. Odniesol ho k pultu.
             „Tak ste si predsa vybrali..." skonštatovala. Šikovnými prstami ho zabalila do pekného papiera.
             „Je pekný. Odkiaľ beriete tie obrazy?" spýtal sa a fascinovane sa jej zahľadel do očí.
              „Všetky, ktoré tu vidíte, som kreslila ja. A ďakujem som rada, keď sa ľuďom páčia,"roztomilo pokrčila plecami. "Dám vám ho za päť, aby ste sa ešte vrátili," podala mu ho do ruky. Zaplatil, ale odísť sa mu nechcelo.
             „Prídem aj každý deň, ak vám to nebude prekážať," pošepol. Na jeho prekvapenie sklopila oči a začervenala sa.
              Do obchodu vošlo zopár ľudí , a tak sa rozlúčil a vybehol z obchodu. To čo sa odohrávalo v jeho vnútri pripomínalo poriadne silný hurikán citov. Mal výčitky, že ublížil žene, ktorá mu pripomínala anjela. Ale to, že ju videl usmievať sa ho naplnilo šťastím. Možno nájde odvahu a všetko jej povie. A možno mu odpustí...