Zrkadlo rozbitých snov

4.kapitola

                  Kráčala po lesnom chodníku, povyše domčeka a pomaly zachádzala do lesa. Potrebovala si prevetrať hlavu, nechať z nej vyfúkať všetky zlé myšlienky. Listy šumeli v miernom letnom vánku a ona ich počúvala, akoby to bola tá najkrajšia hudba sveta. Kráčala stále hlbšie a hlbšie do lesa po úzkej poľnej cestičke a hľadala svoje obľúbené miesto z detstva. Kráčala za svetlom, ktoré sa predieralo pomedzi husté malinové kríky a vedela, že o chvíľu bude na lúke. Pridala do kroku. Keď bola malá verila, že na tom mieste sa všetko zlé stráca a uzdravuje sa smútok a teraz si znovu priala, veriť v detské hry. Vyšla na lúku, nádherne zakvitnutú poľnými margarétami. Po jej pravici sa lúka mierne zdvíhala a potom nasledoval strmý skalnatý zráz. Ako deti sa vždy báli k tomu zrázu priblížiť. A ona vždy z duše nenávidela výšky. Teraz tam kráčala úplne pokojne a ničoho sa nebála. Ani nevedela kedy sa ten strach vytratil. Zastavila až na úplnom okraji. Vietor fúkal o čosi silnejšie a strapatil jej dlhé vlasy, ktoré voľne padali na chrbát a nadvihoval ľahké biele bavlnené šaty. Ten pocit oslobodenia, ktorý v tej chvíli pocítila, bol taký silný, že sa ešte o kúsok posunula k zrázu. Stačí krok a si voľná, ozval sa v nej tichý hlas, prečo to naťahovať a trápiť sa?Chýba ti tak málo, skoč!
               „Bože, odpusť mi to.." zašepkala. Roztiahla ruky a ....
               „Niéé!" skríkla s takou intenzitou, až sama neverila, že to vykríkla ona. Spravila dva kroky dozadu a zvalila sa do vysokej trávy. Prepukla v hlasný plač. Žiť musím, budem a dokážem to. Bola to myšlienka, ktorá ju šokovala, ale zároveň akoby jej do života zasvietil silný lúč svetla a uverila, že začína znovu. Ale druhú stranu duše nahlodával tieň, ktorý stále šepkal, že to nedokáže.

***

FLASH BACK 

                Nechal ju tam ležať a bežal preč. Sotva dobehol na začiatok parku, kde čakali chlapi z bandy, ktorej chcel byť súčasťou. Hlava sa mu príšerne krútila a pred očami sa mu mihali farebné tiene. Potkol sa a spadol. Nevládal sa postaviť, a tak zavrel oči a dovolil farebnej špirále eufórie vtiahnuť ho do iného sveta.

               Zobudil sa v zafajčenej, špinavej miestnosti. Nechápal ako sa sem dostal, ale cítil malátnosť v nohách a tá diera sa mu krútila pred očami. Nevedel z čoho mu je tak zle, vypil s chalanmi len symbolický poldecák lacnej vodky. Bol si istý, že viac nevypil.Do miestnosti sa dovalila celá banda.
             „Ty si to zvládol. Bol si dokonca lepší. Mal si ju len vystrašiť, ale ty si to fakt spravil,"  rozrehotal sa na celé kolo Paľo, vodca bandy.
              „Ani my sme neboli takí dobrí ako ty. Mali sme naložené v trenkách a ty si len prišiel a hneď na vec." Pridali sa do rozhovoru Jožo a Lukáš.
              „A čo som vlastne spravil chalani?" spýtal sa s obavami a postavil sa zo starého gauča.
              „Mal si tú kočku, brácho. Mysleli sme že zdrhneš hneď ako sa rozreve, ale ty si išiel smelo do toho," pobúchal ho po pleci a zlovestne sa zaškeril.
              „Ja...to dievča...plakala? Prečo som to spravil?..."zakrútila sa mu hlava, na nič si nevedel spomenúť. Nikdy by žiadnej žene neublížil. Zaknísal sa a padol na konferenčný stolík, na ktorom sa váľali prázdne fľaše a špaky z cigariet. Slzy mu zahmlievali pohľad. To by nikdy nespravil.Pozbieral sa.
              „Čo bolo v tom chľaste?" zreval z plných pľúc a vrhol sa na Paľa.
Do sánky mu narazila tvrdá päsť.
               „Kľud mladý, hej? Musel som ti trochu pomôcť,vedel som ako veľmi chceš byť jedným z nás. Odkedy ti zomreli fotrovci, nemáš nikoho!" zašomral a vrazil mu ešte raz.
               „Idem na políciu, vy hajzli!" skríkol. Po brade a z nosa mu tiekla krv.
               „Na to zabudni, Nicky!"  sikavý hlas, ktorým to povedal sa mu zarezal hlboko do kostí. Uvedomil si, že to prehnal. Stihol si len rukami zakryť tvár, keď sa na neho začala hrnúť búrka úderov a kopancov. A potom už nevnímal nič.

             Nevedel koľko času prešlo, kým otvoril oči, ale celé telo ho neznesiteľne bolelo. Rebrá mal asi dolámané, pretože pri každom nádychu ho pichlo v hrudi a jeho tvár by pravdepodobne nespoznal nikto. Z vrecka vytiahol mobil a vytočil záchranku.

            Po pár týždňoch ho pustili z nemocnice. Nechcel však ísť domov ,pretože aj tak bol prázdny a jeho sestra mala svoj vlastný život. Nebol tam od smrti rodičov. Pred pár mesiacmi havarovali a on sa celkom zmenil. Ľutoval deň, kedy sa začal pofľakovať a zaplietol sa s Paľovou bandou. Aj napriek tomu, že to spravil pod vplyvom nejakého svinstva, ktorým ho omámili, sa cítil vinný. V nemocnici mal sen, v ktorom videl jej tvár a slzy. Opakoval sa každú noc. Kráčal rovno na políciu a jednoducho sa udal. Paľovu bandu nespomenul. Natoľko si svoj život ešte vážil. Súd prebehol rýchlo a uznal ho vinným. Konečný verdikt znel šesť rokov.