Zrkadlo rozbitých snov

9.kapitola

            Zastal pred autodielňou. Pôsobila schátrane, mŕtvo, bez života. Prezeral si ju podrobne, prižmúrenými očami hľadel proti slnku na veľkú stavbu a pokúšal sa v nej nájsť aspoň stopu novoty a modernosti. Vyzerala akoby bola opustená už stovku rokov a nie šesť.
Vytiahol z vrecka kľúče. Prehadzoval ich v rukách a váhal či má vojsť dnu, alebo má nechať minulosť minulosťou, odísť preč a už sa sem nevrátiť. Zaujímalo ho ako to tam vyzerá teraz po rokoch. Zvedavosť ho nakoniec premohla a vošiel dovnútra.
              Pribuchol za sebou dvere a rozhliadol sa po dielni. Bola priestranná a cez malé špinavé okná dovnútra prenikali posledné lúče zapadajúceho slnka. Náradie ležalo len tak pohodené na zemi, akoby len na chvíľu všetci niekam odišli, akurát čo bolo pokryté vrstvou prachu.
Nikolasovi hlavou vírili spomienky, všetko zabudnuté sa dralo na povrch. Pousmial sa pri spomienke na vynikajúci kolektív, na uvoľnenú atmosféru, čo tam vždy vládla. Vždy to mal rád. Nevadilo mu, keď bol špinavý od oleja ani to, že bol každý deň uťahaný ako pes. Robil to, čo ho bavilo a čo od malička chcel. Neúspešne ho všetci prehovárali, rodičia, známi, že má na viac. Nebol ani zďaleka hlúpy. Patril k najlepším žiakom v triede. Jeho mama chcela, aby išiel na gymnázium, a potom na právo, ale to ho nikdy nelákalo. Zvolil si vlastnú cestu.
             Najväčšiu radosť mu otec spravil vždy, keď ho vzal so sebou do dielne. Bol malý chlapec, ktorý kládol zvedavé otázky chlapom a nakúkal pod kapoty áut , čo práve opravovali.
Už vtedy sa rozhodol, že to bude jeho prácou. Dodnes si pamätá zhrozený výraz svojej triednej, keď jej oznámil, že prihlášku si podáva na učňovku. Ale nikdy to neľutoval, vedel, že sa rozhodol správne.
              Rukou prešiel po špinavom zdviháku. Medzi prstami pomädlil prach a napadlo mu, že by to mohol obnoviť. Vrátiť dielni znovu život a lesk. Zvrtol sa zamieril do kancelárie. Bola zamknutá, a tak postupne začal skúšať všetky kľúče až kým jeden nezapasoval. Vošiel dovnútra a okamžite ho ovalil zatuchnutý vzduch. Rýchlo otvoril okno, aby sa v tom smrade nezadusil a sadol si k stolu. Ležalo na ňom množstvo papierov a účtovné knihy. Jeden po druhom bral do rúk, pozorne čítal a rozhodoval sa, čo ďalej. Myšlienka znovu dielňu otvoriť ho napádala viac a viac, ale vedel, že bude musieť investovať a k tomu bolo potrebné dedičstvo na ktoré mal nárok. Začnem hneď, pomyslel si, vytiahol z vrecka mobil a zavolal na Veronikine číslo. Zdvihla po štvrtom zazvonení.
             „Čo chceš?" vyštekla,"Myslím, že som ti jasne povedala, že si neželám žiaden kontakt s tebou."
             „Viem, ale ide o moju časť dedičstva.", začal opatrne.
             „Jasné, kvôli čomu inému by si mohol volať, ako kvôli peniazom?" zatiahla ironicky.
             „Nie je to tak ako si myslíš. Chcem rozbehnúť otcovu dielňu," oznámil jej svoje plány a so zadržaným dychom čakal na odpoveď. V telefóne bolo ticho. Nebol si istý, či náhodou nezložila.
              „Veronika?"spýtal sa a odľahlo mu, keď znovu začul jej hlas.
               „Dobre. Povedzme, že súhlasím. Dám ti ich previesť na účet. Ale aby si vedel, viac odo mňa nečakaj."
                „Nič od teba nečakám. Bude potrebné spraviť nejaké úpravy a chcel by som začať v čo najbližšom čase. Chcem ti ešte povedať, že to čo sa stalo minule ma mrzí. Nemal som sa správať tak podráždene. Prepáč. A ďakujem." už sa mu trochu uľavilo, jeho nervy sa o kúsok uvoľnili. Odpoveď však neprichádzala. Pozrel na displej mobilu a zistil, že hovor bol už zrušený.

******

               Položil na zem činky a začal s klikmi. Každý deň spravil sto, aby sa udržal vo forme. Stalo sa to jeho zvykom vo väzení, aby celkom z toho prostredia nezblbol, ale teraz zisťoval, že v tomto dome to nie je o nič lepšie. Narozdiel od hlučnej basy bol príliš tichý a ani jedna z možností mu nevyhovovala. Spravil posledný klik a zdvihol sa zo zeme. Na čele sa mu zrážal pot a tak si to rovno namieril do sprchy. Nohavice nechal pohodené na dlážke a pustil na seba studenú vodu. Zavrel oči a nastavil jej tvár. Umyl si vlasy a zastavil vodu. Okolo bedier si omotal čistý uterák a vyšiel zo sprchy. Chvíľu študoval obsah skriniek a zistil, že všetky veci sú na tých istých miestach, ako vždy bývali.Rukou si prešiel po brade. Chcelo by to žiletku, pomyslel si, musím vyzerať ako bezdomovec. Všetko čo chcel, našiel v skrinke pod umývadlom. Po rýchlych ťahoch žiletky zostali jeho líca až moc hladké. Takto oholený nebol už dávno. Teraz si pripadal zvláštne bezmocne, príliš mlado. Vzápätí sa nad svojou myšlienkou pousmial. Konečne sa skončili tie časy, keď si nechával rásť bradu, aby vyzeral starší a aby ho nezabili. Nie už to nepocíti, ten strach, ktorý sa ho držal roky. Strach, ktorý skrýval pred všetkými, korí ho nenávideli a skrýval ho aj sám pred sebou. Vytrpel si toho dosť, ale bolo to spravodlivým trestom za to, čo si musela vytrpieť Sofia. Obdivoval ju, jej silu a odvahu. Keď sa s ňou rozprával, postrehol, že sa bojí a vôbec sa tomu nečudoval. Iná by sa zrútila. No ona mu nepripadala, ako nejaká iná. Zdala sa mu výnimočná. Pokrútil hlavou. Veď ju vôbec nepoznal. Pripadal si ako pochabý pubertiak, ktorého očarilo krásne dievča. Krásna bola to áno, ale jej krása siahala ďalej ako po peknú tvár. Vedel, že by si mal zakázať myšlienky tohto druhu, ale svojim spôsobom mu dávali nádej. Každému je vraj na plecia naložené len toľko, koľko vládze uniesť. Boli časy, keď sa vzdával, keď padal pod závažím na svojich pleciach, ale snažil sa nestrácať vieru. Chcel veriť, že raz bude mať normálny život. Teraz sa mu všetko zdalo jasnejšie ako pred týždňom. Pred očami sa mu mihol jej úsmev. Všetko zlé je už za ním. Hádam raz bude šťastný...