Zrkadlo rozbitých snov

1.kapitola

                 Posledný krát sa stretla so svojimi kamarátmi , tak ako to bolo každý deň. Pravdepodobnosť, že sa ešte stretnú celá parta v pôvodnom zložení bola minimálna. Tí, ktorí štyri roky tvorili jej každodenný študentský svet sa rozpŕchnu do všetkých kútov a stretávky už nie sú to pravé. Predsa po desiatich rokoch sú už staré priateľstvá zabudnuté a každý sa vyhovára prečo nemôže prísť. Preto sa so spolužiakmi rozhodli usporiadať malý večierok na ktorom si zaspomínali na staré trapasy. Prišli všetci. Mali krátko po maturite a spoločné chvíle im chýbali. Sofia vedela, že to sa zmení, všetci sa rozídu do iných miest s hlavami plnými plánov vysnívanej budúcnosti. Rozlúčili sa objatím a dievčatá si utierali rozmazanú maskaru. Tak sa všetci rozišli. Sofia ešte počkala s kamarátkou, kým pre ňu príde taxík a potom sa pobrala domov. Nikdy nebola odvážna, ale ani ustráchaná, a preto jej to, že pôjde sama domov tak neskoro v noci, nerobilo nijaký problém.
Nemala to ďaleko len pár metrov cez park a dve ulice. Tú cestu si vždy užila. Vždy milovala pohľad na vysvietený Trenčín a hrad týčiaci sa nad mestom. V tom nočnom tichu nebolo počuť nič iné len zvuk áut oneskorencov, ktorí sa vracali domov a klopkanie jej podpätkov o chodník. V tej chvíli bola šťastná. O dva mesiace nastúpi na vysokú školu. Pôjde študovať dejiny umenia. O tom vždy snívala. Nie všetkým sa splní to čo si prajú, ale ona bola na dobrej ceste a to bol dôvod jej dvojnásobného šťastia.

                Z myšlienok ju vytrhlo hlasné odkašľanie. Zhlboka sa nadýchla, snažiac sa upokojiť svoj zrýchlený tep a nepodľahnúť panike. Pridala do kroku. Už bola v polovici parku. Za chvíľu bude na začiatku ulice. Za sebou počula kroky. Tak isto rýchle ako tie jej. Vyľakane sa obzrela. Uvidela za sebou muža. Tvár mu skrývala hlboko nasadená kapucňa. Srdce cítila až niekde v krku a prstami nervózne zvierala kabelku. Po chvíli sa pustila do behu, čo najrýchlejšieho akého bola na podpätkoch schopná. Zohla sa a vyzula si topánky. V behu pokračovala, ale cítila, že ten muž je už tesne za ňou. Možno mu bola na dosah ruky, možno mala väčší náskok. Mala však smolu. Nohou zakopla o koreň stromu vyčnievajúci z asfaltu. Spadla a tým pochovala svoju šancu na útek. Trvalo pár sekúnd a dobehol ju. Nevidela mu celú tvár, len pery, ktoré zohavoval zvláštny úškrn. Akoby mu tvár zohavoval zvláštny kŕč. Prehovoril k nej tichým hlasom:
              „Upokoj sa , už nemusíš utekať." Hlas mal drsný a jej z neho prebehli zimomriavky po chrbte.
              „Čo odo mňa chceš? Dám ti peniaze a vezmi si aj mobil, ale nechaj ma ísť, prosím." Hlas sa jej triasol, slzy si razili cestu dolu po lícach a kvapkali na hruď, ktorá sa od strachu dvíhala v šialenom tempe.
              „Myslíš si, že stojím o tvoje peniaze alebo niečo podobné?" vykríkol až od strachu zavrela oči, „Myslím si, že ty si cennejšia ako nejakých pár eur, čo máš v peňaženke."
              „Prosím, neubližuj mi...ja... ja neverím, že si taký zlý. Môžeš ma t-teraz nechať ísť. Na všetko zabudneme, nikto sa nedozvie čo sa stalo," sama nechápala, ako to v tom šoku dokázala, ale postavila sa a ruku položila na jeho rameno. Bolo to naivné, že čo len mohla pomyslieť na to, že by to nechal tak.
              „Ako môžeš tvrdiť, že taký nie som, nepoznáš ma, nevieš o mne nič, tak na mňa neskúšaj tieto pretvárky."
               Natiahol ruku, trhol ju šaty a znova sa ocitla na zemi. To, čo sa potom stalo, bolo ako tá najhoršia nočná mora. Aj to bolo slabé slovo. Bolo to peklo na zemi. On sa stále smial a ona nevládala ani zakričať alebo sa brániť. Stiahla sa do seba a prosila o to, aby čo najrýchlejšie zomrela. Jej sny a všetko v čo kedy verila sa zrazu rozbilo ako veľké zrkadlo na tisíce malých črepín, ktoré sa len ťažko dajú pozliepať.
              Vnímala údery jeho topánok o chodník, keď utekal preč a v ušiach jej stále znel jeho smiech. Necítila však žiadnu úľavu, keď to skončilo. Zostala len bolesť a nekonečné prázdno v jej vnútri. Nechcelo sa jej žiť a viera v dobrý svet zrazu zmizla. Triasla sa od zimy, poníženia a strachu, neschopná normálne uvažovať. Nemala silu vstať a zavolať políciu, jednoducho zavrela oči a celý jej zničený svet obklopila tma.