Zrkadlo rozbitých snov

7.kapitola

                Pomalým krokom kráčal do kopca. Nikam sa neponáhľal. Najviac sa obával tej chvíle, kedy sa bude musieť vrátiť domov. Nechcel tam ísť. Nechcel žiť v tom dome. Prázdnom, pustom a plnom spomienok, ale nemal kam inam ísť. Čím bol bližšie, tým viac cítil strach.
Podrobne si prezeral domy popri ktorých kráčal. Takmer všetko to boli veľké moderné vily. Kocky s ostrými hranami a veľkými francúzskymi oknami, obohnané vysokým kovovým plotom. Pred každou vilou boli zaparkované nové autá. Samé mercedesy, BMW-čká... Nikolas sa pohŕdavo usmial. Ako keby len na tom záležalo. Kto má väčší dom alebo drahšie auto. Prv býval hrdý na to, že žije v tejto časti mesta. Nevedel si spomenúť, kedy sa mu to všetko tak zhnusilo. Aj on bol taký, ako tí čo tu žijú? Sklonil hlavu, nepoznal odpoveď . Jeho otec však taký bol. Dlho mu trvalo, aby si vydobil svoje miesto v spoločnosti a otvoril vlastnú autodielňu. Vždy túžil po úspechu a uznaní a keď ho získal zabudol na to, čo mal skôr. Na svoju ženu a deti. Nikolas si pamätal na jeden večer, keď s otcom odchádzali z dielne. Škaredo sa vtedy pohádali.
Jeho otec mu vyčítal to, že sa vŕta v autách, namiesto toho aby mu pomohol niečo v kancelárii.
             „Robím, čo ma baví. Nemienim sa hrať na niečo, čo nie som a nechcem byť. Nebudem ako ty!" povedal mu vtedy a nečakal, aký výbuch hnevu to v otcovi vyvolá.
„Načo sa hrám? Chcem len, aby ste mali všetko, aby ste boli zabezpečení a nič vám nechýbalo. Doteraz ti nevadilo, že rozhadzuješ moje peniaze." Kričal hlasno, jeho hlas sa odrážal od vysokého stropu v dielni.
            „Tvoje peniaze? Vidíš ty vôbec ďalej ako za svoje zásluhy? Celý deň tu makám a nevysedávam v kancelárii pri káve. Spomínam na časy, keď si aj ty nosil špinavé monterky a smrdel od benzínu, ale na to si už zabudol, čo ? Nezaujíma ťa nič, okrem peňazí a drahých áut. Čo nevidíš, ako sa mama trápi? Už ju poriadne ani nepozdravíš, neobjímeš. Je mi z teba zle..." slová, čo mu vtedy povedal, už nemohol vziať späť. Jednoducho sa zvrtol a pobral sa k dverám.
           „Nikolas pochop ma. Asi taký už raz som. Neviem byť iný," pokrčil plecia. Slová, ktoré mu povedal jeho syn zaboleli. Nechcel sa s ním hádať.
             „Nie otec, ty nechceš!" povedal a buchol dverami.

           Nikolas pokrútil hlavou, chcel zahnať zlé spomienky. Teraz ho mrzela každá hádka a každé odporné slovo, ktoré otcovi povedal, aj keď vedel, že vždy boli pravdivé. Ale jeho otec sa naozaj snažil zmeniť. Chodil skôr domov, brával mamu na večere, do kina, ako keď boli mladí. Dokonca sa rozhodol na tri týždne opustiť dielňu a rezervoval dovolenku v Španielsku. Aby bol s mamou sám, aby jej dokázal, že mu na nej stále záleží. Bola prekvapená a šťastná. Tešila sa, že jej konečne dal prednosť pred prácou. S radosťou nakupovala nové šaty a plavky. Na cestu vyrazili večer. Nikolas so sestrou stáli na balkóne a vyprevádzali ich. Mama im z auta kývala. Na tvári mala šťastný úsmev. Vtedy ich videli naposledy. Cestou na letisko do nich narazil kamión, ktorý prešiel do protismeru. Vodič pravdepodobne zaspal.
          Nikolas si to neskôr vyčítal. Myslel si, že keby sa vtedy s otcom nepohádal, ešte by žili, že nebyť tej hádky, nebola by žiadna zmena v otcovom správaní, žiadna dovolenka.

           Zastavil pred domom. Bol omietnutý na zeleno, s veľkými oknami a priestrannou terasou. Trávnik bol čerstvo pokosený a pred domom parkovalo čierne Volvo. Bola tu jeho sestra. Obával sa ich stretnutia, ale vedel, že raz by to muselo prísť a takto to bude mať aspoň za sebou. Otvoril bránku a vošiel do dvora. Prešiel po vydláždenom chodníku až k dverám. Chytil kľučku, na okamih zaváhal, ale nakoniec ju stlačil a vošiel dovnútra.
          Predsieň bola taká akú si ju pamätal. Svetlá a priestranná. Po ľavej strane bola vstavaná skriňa a po pravej komoda so zrkadlom. Vyzul si topánky a nohou ich odsunul k botníku. Batoh s vecami položil na botník a išiel do obývačky. Všade vládol dokonalý poriadok. Sestru nikde nevidel. Nazrel do kuchyne, ale aj tá bola prázdna. Z police vybral sklený pohár a nalial si vodu. Pohár bol za okamih prázdny. Položil ho na linku. Pohľad mu padol na fotku prichytenú na chladničke. Boli na nej všetci štyria, stáli pred Fontánou di Trevi v Ríme s bláznivými ksichtíkmi na tvári. Na Rím vždy spomínali ako na najlepšie prázdniny. Nikolas mal vtedy štrnásť rokov a Veronika osemnásť.
            Chytil fotku do ruky a zhodil pri tom magnetku v tvare štvorlístku. Pri náraze o bielu dlaždičku sa rozbila na dve polovice.
            „Dočerta!" zaklial a zdvihol ju zo zeme. Začal prezerať skrinky, ale nikde nemohol nájsť lepidlo. Na schodoch začul kroky.
           „Je tu niekto?" zo schodov sa ozval vystrašený hlas. Položil magnetku na linku a vyšiel z kuchyne. Na schodoch stála Veronika. Vlasy jej siahali po plecia, mala ich odfarbené na blond. Oblečené mala tmavomodré tričko a bledé rifle. V tvári sa jej odrážali hádam všetky pocity okrem radosti.
           „Veronika..." zašepkal. Nevedel, čo iné by jej mal povedať. Boli ako cudzí ľudia, ako keby ich nespájalo spoločné detstvo, rovnaká krv.
            „Čo tu robíš?" spýtala sa, keď prekonala prvotný šok.
            „Vrátil som sa," povedal prvé, čo ho napadlo. Až po chvíli si uvedomil, že ju to nezaujíma. „A chcel by som tu bývať. Keď ty už tu nebývaš, myslel som si, že ti to nebude prekážať," doložil, aby jeho prvé slová, nevyzneli hlúpo.
            „Čo si vlastne myslíš? Že sa vrátiš po siedmich rokoch a budeš pokračovať tam kde si skončil, akoby sa nič nestalo? Keď si myslel na to, že tu budeš bývať, nenapadlo ťa čo si pomyslia ľudia? Nikto sa tu nebude cítiť bezpečne s vedomím, že ich sused je kriminálnik. Spravil si hanbu celej rodine a máš šťastie, že tu nie sú naši, pretože by to určite nerozdýchali," rozkričala sa na neho, ako keby bol malý chlapec, čo vyviedol nejakú hlúposť. Bolo mu jedno, čo si o ňom susedia pomyslia. Nemal kam ísť, toto bola jediná možnosť, aspoň kým sa nepostaví na vlastné nohy.
              „Ty naozaj nič nechápeš? Ja nemám kam ísť, nemám domov, narozdiel od teba. Názory druhých sú mi ukradnuté, nech sa ma pre mňa za mňa všetci boja. A už nikdy viac o mne nepovedz, že som kriminálnik. Nič nevieš, nechceš vedieť. Viem, že by si bola najradšej, keby som sa nevrátil, keby som tam skapal, to by sa ti uľavilo, mám pravdu však?"
             Neodpovedala. Tvárila sa vydesene. Pomaly ustupovala k dverám. Myslela si , že jej chce ublížiť.
           „Mne je to jedno. Ak chceš, tak tu ži! Ale neprajem si, aby sme boli v kontakte,"rýchlo zobrala kabelku z komody, nazula si lodičky a vybehla von.
            Nikolas zostal stáť vo dverách. Túžil za ňou zakričať, že by jej nikdy neublížil a že je jediný človek z rodiny, ktorý mu zostal. Namiesto toho zavrel dvere, oprel sa o ne a počúval zvuk auta, odchádzajúceho preč. Uvedomil si, že na ňu nemal tak vyletieť. Mal chápať jej obavy a strach. Už bolo neskoro. Aj ten posledný vlas, ktorý predstavoval nejaké puto medzi nimi sa pretrhol. 

*****

Čo zatiaľ hovoríte na príbeh? Je trošku starší, teda aby som bola presná, je starší než všetky, ktoré som tu doteraz pridala :) tento bol taký môj šuflíkový, písala som ho ešte v čase, kedy som nikde svoje práce nepublikovala :) zatiaľ nie je dokončený, má len nejakých 18 častí....ale tak uvidím ako sa vám zapáči, či bude motivácia dopísať ho :)