Zrkadlo rozbitých snov

8.kapitola

            Sofia prišla do obchodu o niečo skôr ako zvyčajne. Bola plná energie a dobrej nálady, čo malo možno na svedomí slnečné septembrové počasie. Na otváranie bolo ešte skoro, a tak si vzala skicár, že niečo nakreslí. Usadila sa do pohodlného čalúneného kresla v zadnej miestnosti. Okamžite začala kresliť. Ceruzku držala s ľahkosťou a kreslila jemné, sotva badateľné čiary. Nikdy si kresbu neplánovala. Jednoducho chytila ceruzku do ruky a nechala sa viesť srdcom. Niekedy bola sama prekvapená tým, čo vzniklo. Teraz sa dívala na náčrt hojdačky, na ktorej sedelo dievča v dlhých šatách rozviatych vetrom. Za ňou stál chlapec, ktorý ju rozhojdával. Sofia oddialila skicár na dĺžku ruky, prižmúrila oči a kriticky sa zahľadela na kresbu. Ešte musela dotvoriť pozadie. Znovu sa pustila do kreslenia. Načrtla kvitnúce stromy a starobylý dom v pozadí. Tentoraz bola spokojná. Pozrela na hodinky. Ručička ukazovala osem. Sofia rýchlo vyskočila z kresla a skicár položila na stôl. Otvorila obchod a išla si uvariť čaj.
              Do obchodu sa pomaly hrnuli zákazníci. Najlepšie to išlo poobede, keď sa všetci vracali z práce. Rada sa venovala zákazníkom, vždy ochotne poradila, ale nasilu tovar nenúkala. Nechala ľudí, nech sa sami rozhodnú. Každým dňom si viac a viac uvedomovala, ako miluje svoju prácu. Každý zákazník je iný, čiže každý deň sa stával jedinečným a pekným. Sofiu tešili všetky milé slová, ktoré jej vraveli.
            „Dovidenia! Príďte aj nabudúce!" kričala za ženou, ktorá vychádzala z obchodu.
            „Samozrejme, že prídem. Dovidenia!" otočila sa vo dverách a venovala jej milý úsmev.
              Sofia pozrela na hodinky. Bolo tesne pred piatou. Zbalila do tašky skicár a na plecia si prehodila tenkú bundu. Skontrolovala, či je pozhasínané a vyšla z obchodu. Zamkla a pobrala sa domov. Fúkal teplý vietor a ona mu nastavila tvár a vdychovala príjemný podvečerný vzduch.
             „Dnes bol krásny deň, však?"otočila sa aj keď si nebola istá, či otázka bola určená pre ňu. O múr sa opieral muž. Spomenula si, že u nej včera kupoval obraz. A tiež  jej sľúbil, že príde každý deň, ak nebude mať nič proti.
               „To bol. Tieto dni si treba užívať, kým nepríde dážď a zima," ozvala sa nesmelo, „Čo tu robíte?" spýtala sa a slabo sa usmiala.
              „Pamätáte, čo som vám povedal? Že prídem každý deň, ak vám to nebude prekážať a nespomínam si, že by ste mali námietky," žiarivo sa usmial. Ten úsmev akoby nepatril k jeho tvári.
               „Ste blázon," zasmiala sa.
               „Každý z nás musí byť bláznom, aby ho neporazilo z tohto sveta. Vy ním nie ste?" spýtal sa a ruky si vopchal do vreciek bundy. Pomaly kráčali po námestí.
                „Pripúšťam, asi som," povedala, „Ale iba trošičku," dodala a znázornila prstami, akú trochu myslí.
                 „Mimochodom, často sa púšťate do rozhovoru s ľuďmi, ktorých nepoznáte?" spýtala sa a pozrela do zeme.
                  „Jasné, že nie, ale s vami som sa rozhodol spraviť výnimku. A myslím si, ž nie sme takí starí, aby sme si vykali. Ja som Nikolas," vystrel k nej dlaň.
                    „Ja som Sofia. Teší ma," predstavila sa a prijala podávanú ruku.Nevedela prečo, ale začala byť nervózna. S chlapmi sa nerozprávala často. Jedine v obchode, čo bolo celkom iné. Tento ju úplne vyviedol z miery.
                  „Ja už pôjdem," povedala a zrazu pridala do kroku.
                  „Niečo som pokašľal?" spýtal sa a venoval jej previnilý pohľad spod vlasov, ktoré mu padali do očí.
                 „Nie,to nie. Len sa ponáhľam," usmiala sa na neho. Nechcela, aby mal pocit, že niečo skazil.
               „Tak sa teda ponáhľaj, nebudem ťa viac zdržiavať. Maj sa," povedal jej, ale videla na ňom, že je sklamaný.
               „Aj ty sa maj. Tešilo ma..." povedala a odchádzala preč.
               „Nahneváš sa, keď prídem aj zajtra?" zakričal za ňou a v hlase mu zaznela nádej.
               Sofia bola bezradná. Nevedela, čo si má o ňom myslieť. Tajomný, neznámy Nikolas. Šesť rokov si držala odstup od mužov, vyhýbala sa im ako čert krížu, ale mala pocit, že tomuto sa vyhnúť nedá. Alebo sa mu vyhnúť nechce. Bojovala s túžbou otočiť sa a zakričať mu, že môže prísť. Namiesto toho sa len pousmiala a už sa neobzrela...