Zrkadlo rozbitých snov

5.kapitola

  O šesť rokov neskôr...


                Sofia otvorila obchod a na dvere vyvesila štítok OTVORENÉ. Rozhliadla sa dookola a spokojne sa usmiala. Zákazníci môžu prísť, všetko je ako má byť. Z jej obchodu priam vyžarovala útulnosť a romantika. Takúto budúcnosť nikdy neplánovala, ale teraz bola spokojná. Zo štúdia dejín umenia nebolo nič. Nechala to po pár mesiacoch. Bratislava bola ešte nebezpečnejšie mesto ako jej rodný Trenčín. V škole bývala neskoro do večera, pretože aby prešla skúškou, diela museli byť dokonalé. A cesty zo školy na internát vždy absolvovala so stiahnutým žalúdkom, divo tlčúcim srdcom a roztrasenými kolenami. Jednoducho si povedala, že jej to za to nestojí . Už si nechcela narušiť svoje ťažko pozliepané zdravie. Asi navždy zostane poznačená tou nocou spred šiestich rokov. A tak prerušila štúdium a vrátila sa domov. Za peniaze, ktoré mala našetrené na školu, kúpila malý obchod na námestí. Začínala s predajom svojich obrazov a rôznych ručne robených výrobkov. Ani nesnívala o tom, že by sa jej výrobky predávali, ale obchod začalo navštevovať čoraz viac ľudí. Najskôr jej zvedaví priatelia a potom ich priatelia a ľudia, ktorí nevedeli, čo blízkym kúpiť k narodeninám. Darilo sa jej a čo bolo dôležité, obchod ju napĺňal šťastím a odrazu nežila pre nič iné. K ručným výrobkom pribudli starožitnosti, porcelánové bábiky, keramika, vianočné ozdoby a rôzne drobnosti, ktoré dotvárali domov.
               Zaliala si zelený čaj a prezula sa do pohodlných topánok. Zvonček nad dverami oznámil príchod prvého zákazníka.
              „Dobré ráno!" pozdravila s úsmevom staršiu pani, ktorá práve vošla.
              „Dobré ráno!" odzdravila srdečne a začala si prezerať tovar.
              „Pomôžem vám?" spýtala sa Sofia a vyšla spoza pultu.
             „Moja vnučka bude mať narodeniny a neviem čím ju potešiť," posťažovala sa.
             „S tým by som vám vedela pomôcť." milo sa usmiala a zmizla v miestnosti vzadu obchodu. O chvíľu vyšla s plyšovým medvedíkom v ruke. S medvedíkom, ktorý bol jej výroby. Inšpirovala sa starkou a na nožičky každému vyšila iné motto.
              „Čo poviete na toto?" spýtala sa a podala panej medvedíka.
               „Úsmev na každý deň," prečítala pani nápis na mackovi, „Je dokonalý, iste sa poteší,"usmiala sa a vytiahla z kabelky peňaženku. Sofia prešla za pokladňu, ktorá bola tiež krásny, starožitný kúsok a nablokovala medvedíka.
              „Šesť eur poprosím," zabalila ho do okrasného papiera a k tomu priložila čokoládové mydielko.
             „Máte dobré srdce, dievča,iní by to tak lacno nepredali." Na pult položila desať eurovku.
             „Nie som ako ostatní, myslím aj na ľudí," zasmiala sa, výdavok a tašku s mackom položila na pult.
             „Dovidenia a pekný deň!" usmiala sa.
             „Nech sa vám darí, ste poklad. Dovidenia!" rozlúčila sa a vyšla z obchodu.
              Sofia pofúkala čaj a malý dúšok z neho odpila. Zvonček sa opäť ozval. Pozrela k dverám. Do obchodu vošiel mladý muž. Položila šálku s čajom na pult a šla sa venovať zákazníkovi.