Zrkadlo rozbitých snov

10. kapitola

               Na druhý deň ju znovu čakal pred obchodom. Túžil ju vidieť a konečne jej povedať pravdu, ale bál sa, že jej ešte viac ublíži. Dvere na obchode sa otvorili a Sofia vyšla von. Zamkla a kráčala mestom k parku. Vtedy si všimla, že sedí na lavičke a čaká na ňu. Zastala a nesmelo mu zamávala. Odkýval, vzal batoh z lavičky a rozbehol sa smerom k nej.
                  „Ahoj. Ako sa ti darí?" spýtal sa a pozrel jej do očí. Aké sú krásne...A ako ľahko sa v ich človek stratí, pomyslel si a radšej sa pozrel bokom, aby ho emócie celkom nepremohli.
                  „Ahoj. Mám sa fajn. Len zajtra to bude chaos. Majú mi doviezť nové police. A ty sa máš ako? A čo vlastne robíš?"z hlasu jej bolo cítiť úprimnú zvedavosť. Nič o ňom nevedela, ale chcela sa dozvedieť viac.
                  „Bol som si obnoviť živnosť. Otvorím autodielňu po otcovi. Neviem, možno si spomínaš na Fábryho dielňu."
                 Prižmúrila oči, rozmýšľala:
                „Hej, niečo sa mi marí." prikývla, „Prečo ste to vlastne zavreli?"
                „Rodičia havarovali..."povedal vyrovnaným hlasom, ale Sofia postrehla v jeho slovách skrytú bolesť.
                 „To je mi ľúto..." nevedela, čo iné by mala povedať.
                 „Už je to dávno..." povedal a chvíľu kráčali len tak bez slov. "Hovorila si, že ti zajtra dovezú police. Prídem ti ich zmontovať," navrhol odrazu a čakal ako zareaguje.
                 „No..pôvodne som chcela poprosiť otca, ale ľudia by nemali odmietať ponúkanú pomoc. Nerobilo by ti problém prísť pred ôsmou?" spýtala sa a jemne sa na neho usmiala.
                  „Žiaden problém. Dielňa aj tak nikam neujde." Bol rád, že sa to takto vyvinulo. Možno sa mu zajtra naskytne príležitosť na vysvetlenie.
                 „Ale keď máš iné povinnosti, tak to nemôžem prijať. Bude ťa to len zdržiavať," začínala sa cítiť trápne. Nechcela aby si myslel, že ho nejakým spôsobom využíva. Nechcela mu byť nič dlžná.
               Nikolas sa takmer zasmial, keď zbadal zdesenie v jej očiach. Na líca jej vystúpila červeň.
             „Neplaš sa... Veď som sa ti sám ponúkol. A tá dielňa je zatvorená už roky. Deň, dva na tom nič nemení," usmial sa na ňu, aby sa trochu upokojila.
               „Neviem, naozaj ťa nechcem otravovať," povedala potichu a popravila si na ramene kabelku.
              „Neotravuješ ma a navyše už si súhlasila," usmial sa na ňu tak odzbrojujúco, že nemohla nesúhlasiť. Prikývla.
                Znovu kráčali mlčky, ale ani jednému z nich to neprekážalo. Každý sa ponoril do vlastných myšlienok. Ani sa nenazdali a boli pri parku, tam kde sa včera rozlúčili. Ale narozdiel od včerajška sa Sofia nikam neponáhľala. Nechcelo sa jej ešte ísť domov. Chcela sa s ním ešte chvíľku nenútene rozprávať.
                  Ani Nikolasovi sa nechcelo odísť. Dnes sa už nebála tak veľmi. A ten úsmev tak pristal k jej peknej tvári.
                 „Pomaly už pôjdem. Tak sa maj a pekný zvyšok dňa."
                 „Zajtra sa vidíme. Čakaj ma okolo siedmej. Ahoj," povedal a obaja sa otočili na odchod.                    Nikolas prešiel pár krokov a obzrel sa dozadu.
                 Sofia sa nechcela obzerať, ale nedokázala to. Otočila sa a jej pohľad sa stretol s pohľadom Nikolasových tmavomodrých očí.