Kým sme tu

1.KAPITOLA

Posledný deň v upršanom Anglicku, a môžem vymeniť premočené topánky za školskú obuv. Och áno, tieto letné prázdniny zbehli ako voda, človek sa ani nenazdá, a bude sa rozhodovať medzi zelenými a oranžovými šatami na svadbu svojho dieťaťa. Hrozné!
U tety Olívie som hostkou „vo výslužbe" mesiac a nejaké tie drobné. Starám sa o svojich neposedných bratancov. Nikdy by mi nenapadlo, že deti vo veku 5 a 7 rokov dokážu ,,nalietať" toľko kilometrov. Týchto sladkých anjelikov vidím pokojných iba ráno po ich prebudení, a to je všetko. Zvyšok dňa fungujú ako na baterky s nevyčerpateľnou výdržou. Občas počujem z izby výkriky typu: ,, Mike si strašne pustil... Any, prosím, zachráň ma!!!" alebo otázky typu: „Any, myslíš, že má Tom v zadku taký malý štuplík ako mal Skunk v rozprávke? Mám pocit, že ho práve vypustil..."
Aj keď má mladší Tom tráviace problémy a nemôže za to, a Mike priblblé otázky, aj tak sa mi bude za týmito super bábikami cnieť. Občas mi doma chýba detský hlások, či niečí záujem. Bežne ma nik neprosí o prečítanie rozprávky, nik mi večer nepríde k posteli a neprosí ma o teplé kakao. A niet nad úprimné detské zmýšľanie. Všakže?
Celá rodina mi bude chýbať, ich záujem o mňa, srandičky po večeroch a dlhé výlety Veľkou Britániou. Teta so strýkom sa snažia vynahradiť deťom všetok svoj čas, čo s nimi neboli. Každú voľnú chvíľu venujú svojím dvom pokladom. Teta Oliv, ako to má rada, a strýko James, otcov starší brat, majú dosť nabitý pracovný program, a aj preto im prišla na pomoc čarovná opatrovateľka menom Any. Za mesiac, čo som súčasťou ich rodiny, mi ani raz nedali pocítiť, že som na obtiaž. Skôr naopak. Príjemné rodinné a ohľaduplné správanie mi čoraz viac vyhovuje. Čím bližšie je môj odchod, tým viac ma mrzí, že musím odísť od takto úžasnej, chápavej a tolerantnej rodiny. Ponúkli mi brigádu, zaplatili mi letenku a živili ma mesiac a pol. Veľmi milé, no je mi viac než jasné, že za tým bude strýko James, ktorý vie ako to u nás doma chodí. Hádky na dennom poriadku by asi nezvládal každý, a aj to bolo zámerom tejto mojej návštevy v ďalekej rodine. Každý máme nejaké tie problémy, ale len málokto vidí problémy tých druhých. Na toto je môj strýko expert, najradšej by si do domu nasťahoval celú Afriku a všetky hladné deti by kŕmil svojou láskavou rukou.
Včerajší večer som strávila balením. Všetky svoje haraburdy z domu musím natlačiť do kufra, a to ani nehovorím o veciach, ktoré som si kúpila. Nikdy si nebaľte veľa vecí, je to malá, ale užitočná rada. V inej krajne prídete na chuť kúskom oblečenia, po ktorých by ste normálne ani nesiahli. Chceme sa udomácniť a tak si mnohokrát nevedomky kupujeme veci, ktoré vidíme na ľuďoch v okolí.
Všetky veci sú konečne zbalené, kufor ma verne čaká v kúte mojej izby, letenka s pasom je nažhavená na odchod, aj keď sa vo mne stále miešajú divné pocity. Už mi veľmi chýbajú rodičia, aj mladšia sestra Lisa, chýba mi domov, jeho pohodlie, vôňa maminých vlasov, jemné objatie a žartíky od otca i večerné rozhovory s Lisou. To všetko mi chýba. Ale asi tak tri dni po príchode sa milé správanie zasa stane rutinou. Každý nabehne do svojho rytmu života - budeme sa venovať škole, práci a nebudeme mať na seba toľko času, čo cez prázdniny. Aj takýto život býva. Davy ľudí utekajú pred pokojom, práci venujú viac času ako vlastnej rodine, a láskavosť, dobrosrdečnosť, úprimnosť či chápavosť mnohým nám nič nehovoria. Aj tak ma niečo ťahá do tejto znepokojujúcej reality. A domov sa teším.
,,Home, sweet home..." ako by povedal môj triedny.
O štvrť na dve siaham po svojich vopred pripravených dokladoch. Batožinu hodím do kufra a moje kroky smerujú k dverám domu, kde objímem, vybozkávam chlapcov a tetu Oliv. Mám všetko. Môžeme ísť. Dvere strýkovho miláčika sa zabuchli, hlas Kurta Cobaina sa rozozvučal z rádia, bubienky si zvýskli od samej radosti, a ja si uvedomujem, že moje letné ,,výletovanie" pre tento rok končí. Na letisku vyčkáme lietadlo, rozlúčim sa so strýkom, prejdem kontrolou, zamávam strýkovi, a z diaľky vidím, ako sa jeho úprimné sivé oči lesknú. Budem mu chýbať. Veľmi si rozumieme.
Na ceste do Arizony si stihnem pozrieť niekoľko dielov môjho obľúbeného seriálu Dr.House, pospať si a najesť sa. Toto na cestovaní milujem. Kombo mojich obľúbených činností. Milé letušky a zamestnanci na palube lietadla sú ochotní a ohľaduplní ako ustavične. Milá plavovlasá blondína v uniforme pre letušky ma so širokým úsmevom vytrhla z mojej reality so slúchadlami v ušiach.
,,Dobrý deň, môžem Vás obslúžiť?" so žiarivo bielym úsmevom a až podozrivo dobrou náladou ma nesmelo oslovila. Objednala som si moje milované lasagne a pohár dobre vychladenej koly. Povrtela som sa na sedadle, natiahla som stuhnuté končatiny a rozhliadla som sa palubou. Mám v obľube sledovať ľudí. Vnímať ich správanie a premýšľať nad ich životmi. Čo sa asi preháňa hlavou mladej baby za mnou? Ako sa jej darí v škole? Má šťastný život? Načo asi tak môže myslieť dedko o dva rady za mnou? Teší sa na svoju ženu a vnúčatá? Aká bola jeho minulosť? Možno to je divná záľuba, no vo chvíľach ničnerobenia je to ozaj zaujímavá činnosť. Rozhovory samej so sebou prerušil milý hlások.
,,Nech sa páči, pohár maxi koly s ľadom a lasagne. Dobrú chuť!"
Vyzerá to úchvatne. S opätovaným úsmevom sa zavďačím a už aj sa púšťam do mojej porcie. Lasagne ma nesklamali tak ako zakaždým. Aj keď sa nedá hovoriť o kulinárskom zážitku. Jedlo bolo výborné! Obed spláchnem kolou a už aj sa vrtím na sedadle a hľadám si pohodlnú polohu na zvyšné hodiny letu. Zaspala som ako drevo. Na sedadle pri okne sa mi cestuje najlepšie, hlavu si opieram o okno lietadla a s plným bruchom vstupujem do krajiny snov.
Usnula som ako malé dieťa. Pevne verím, že z môjho tela nevychádzali zvuky ako napríklad chrápanie, škrípanie zubami, či iné skutočnosti, ktoré sa na palubu naozaj nehodia. To by bol trapas! Dedko na sedadle vedľa mňa určite nechrápal a ja, ako najväčší milovník spánku, by som si pochrapkávala ako prácou unavený drevorubač.
Zobudil ma až hlas pilota. Lietadlo o chvíľu bezpečne pristane na letisku v mojej milovanej Arizone. Po viac ako pätnásť hodinovom lete som konečne zazrela svetlo sveta. Poobedie v Arizone bolo príjemné a tupé lúče mi pripomenuli ako krásne tu máme. Už sa nebudem každé ráno zobúdzať do zapršaných a mrzutých rán.
V Londýne sa na to dalo zvyknúť, ale prečo si zvykať, keď doma máme krásne teplé počasie. Raňajky si budem užívať na slnkom zaliatej terase a nie v šerej kuchyni, po ktorej oknách sa lejú kvapky studeného dažďa. Myslím, že patrím do skupiny teplomilných ľudí.
Už to cítim, blíži sa domov. Aj keď pre niekoho nie tak dlhá doba, za mesiac a čosi mi Arizona chýbala viac než dosť.
Už vidím mamu. V jej tieni sa schováva Lisa. Tie úsmevy by sa dali prirovnať k zaľúbencom, ktorí spolu neboli už značnú chvíľu. Nik nevie, čo očakávať od toho druhého. Vrhla som sa na mamu a objala som ju ako som len vládala. Pridala sa k nám aj prítulná Lisa. Tak strašne mi chýbali. Zo všetkého nadšenia a šťastia, ktoré som pociťovala, mi skoro unikla otcova neprítomnosť.
,,Mami? Kde ste nechali ocka? Je v poriadku?" ustarostene vyzvedám.
,,Slniečko, jasné, že je všetko v poriadku. Ocko bol len zaneprázdnený a musel ostať v práci. Večer sa nám bude venovať. Sľúbil mi to."
Práca, áno zase práca! Stáva sa súčasťou našej rodiny. Viem, že je veľmi dôležitá, ale pracovať aj cez víkendy by bolo veľa aj na koňa. Občas treba zvážiť, čomu treba pripísať väčšiu váhu. Času s rodinou alebo peniazom pre rodinu? Musíme vedieť odhadnúť, kedy si treba dať pauzu od práce. Trošku zarmútená a zároveň šťastná som nasadala na predné sedadlo k mame. Spolu sme si zapli nášho obľúbeného Kurta a už sme si všetky tri fičali na našej obľúbenej Nirvane. Mamina odbočila smerom do centra mesta, čo nebola cesta k nám domov. Dlho som nemusela čakať a bolo mi úplne jasné, kde smerujeme. KFC. S Lisou sme si vymenili naše hladné úsmevy a už nám hlavou prebleslo menu s burgrami. Aká som len rada, že mama dnes nestíhala navariť. Zabuchli sme dvere auta a už sme si cupkali do kráľovstva tukov a kalórií. Aj keď sa snažím udržiavať svoju postavu, na uvítacie menu z KFC by nepovedal NIE! snáď nikto. Už to cítim. Cheesburger a vyprážané hranolky. Zbiehajú sa mi všetky sliny a už mám pred očami plný tanier jedla. Pár krokov a budeme pri dverách. Nebude zložité vybrať si.
,,To, čo stále s maxi kolou a hranolkami." Žmurknem na Maxa, ktorý je mimochodom môj pracujúci spolužiak. Pochádza z rodiny, v ktorej sa peniaze nepovaľujú na každom rohu. Max si musí privyrábať, aby pomohol mame, ktorá je na nich sama. Doma sú traja súrodenci. Poznám len jeho, o ostatných toho veľa neviem. Je veľmi skromný. Aj keď nemajú veľa peňazí , lásky a úsmevov má na rozdávanie.
Maxova kolegyňa, nizučká a chudučká ryšavka nám doniesla obed. Mamine obľúbené pálivé nugetky v malom papierovom vedierku a malé hranolky, Lisa si prekvapivo objednala šalát, zase je vraj na diéte. Uťahovanie si z jej diét máme s mamou v obľube. Jasné, že ju budeme podporovať vo všetkom, do čoho sa pustí, ale uznajte, že začínať každý mesiac s novou diétou nie je najlepšie. Len málokto by si z toho neuťahoval. Lisa je s tým spokojná. Vraj nám všetkým ukáže, čo v nej je. Verím jej, aj keď myslím, že žiadne diéty, krabičkovú stravu ani nič podobné nepotrebuje. Nie je vychudnutá na kosť a to ju trápi. Má nádhernú postavu, a aj s kilami po sviatkoch vyzerá stále dobre. To sme však my, ženy. Neustále riešime našu váhu, záhyb na našom bruchu, či naše obtierajúce sa stehná. Maličkosti v našich životoch, ktorými si zbytočne lámeme naše hlavičky. V istej miere treba ustriehnuť, aby sa z nás nestali nepríťažlivé až obézne dámy, no to sa stáva len veľmi výnimočne. Aj preto som si dnes dala super voňavý a šťavnatý cheeseurger s hranolčekmi a kolou. Raz za čas si doprajem, priznávam. Možno viac ako by malo zvládnuť na posedenie jedno osemnásťročné dievča. Stále, keď mám v hlave myšlienky o mojom nezdravom jedle, jednoducho si poviem: ,,To vybeháš Any, bude to OK."
S plným bruchom sa opriem o červený gauč, rozdýcham chutnú porciu jedla a čas, kým čakám na maminu a Lisu, trávim s mobilom v ruke. Po celých dvoch dňoch si zapínam wi-fi. Upozornenia a správy na všetkých mojich účtoch začali pípať ako najaté. Okamžite sa snažím vypnúť si zvuky. Osobne mi prekáža, keď niekomu začnú pípať správy. Jasné, že jedno dve pípnutia sú v poriadku, stane sa. Ale trojminútové pípanie trošku píli uši. Je to len môj skromný názor, no určite to tak má mnoho z vás. Vypnem zvonenie, počkám, kým sa môj super „zasekaný" telefón spamätá a prstom hneď zamierim na Messenger. Vidím správy od mojej najlepšej kamarátky Rút, niečo zo skupiny od dievčat z triedy, šťastnú cestu mi zaželal aj môj dobrý kamoš Tom, ktorý sedí tri lavice predo mnou. Našla som všetko, len správu od neho nie. Videné už celý týždeň. S Adamom sme pohádaní. Bolo mi povedané, že čas, ktorý mu venujem, nie je dostatočný, teda uspokojivý. Ako každá ženská, aj ja som urobila z drobnosti, na ktorej sme si nesadli, tretiu svetovú... . Napísala som aj to, čo by som v žiadnom prípade ani len nevyslovila. Vlastne som o tom ani nebola presvedčená, ale nervózna a menštruujúca „žena"
povie kadečo. Nebudem sa vyhovárať na ženské dni, spravila som chybu. Nemala som byť tak krutá a zvážiť, to, čo píšem. Veľmi ma to mrzí, už to aj bolo na dobrej ceste k zmiereniu. Ale... Áno, stále tu je nejaké ale. Dohodli sme sa na spoločnej prechádzke, aby sme si všetko vysvetlili. Dohodnutí sme boli na prvý piatok cez letné prázdniny. Mali sme ísť na kávu do Starbucksu a potom sa prejsť parkom. Dokonalé na uzmierenie. Ďalšie ale. Adam zrejme usúdil, že odísť bude lepšie. Deň predtým odišiel k babke na prázdniny. Tak veľmi som sa tešila. Konečne som mohla vidieť jeho krásne oči, jeho nádherný úsmev, ktorý zdobí ostré črty jeho tváre. Mohla som ho objať, cítiť vôňu čerstvo umytých vlasov, mať jeho telo, teplo a tep hneď vedľa toho môjho. Veľmi mi chýbal. Chodíme na rovnakú školu. Trávili sme spolu až neuveriteľne veľa času, tešili sa z blízkosti toho druhého a užívali si stredoškolskú lásku. Aj keď nie dlhá doba odkedy sme sa nevideli, predsa len mi chýbal. O to viac ma naša hádka mrzela. Ešte to musíme doriešiť. Napísala som mu správu, že som doma. Snáď odpíše a všetko sa vyrieši.
Mama s Lisou konečne dojedli.
,,Kočky sadnite si do auta, idem zaplatiť."
,,Jasné mami." Poslušne sme nasadli do nášho čierneho forda.
,,Čo by ste povedali na obchody?" Mama nastúpila do auta a v rukách držala skvelú správu. Nákupy sú zakaždým skvelá správa. Upaľovali sme do najbližšieho nákupného centra. Tri ženy na nákupoch. Áno, vyzeralo to ešte o čosi horšie, ako si to práve predstavujete. Začali sme lietať centrom, povymetali sme jeden obchod za druhým. Bohužiaľ, moje našetrené peniaze zamávali kreditnej karte a zostatku na nej. Smutné. Ale mám tri nové košele do kostola, tričká do školy, jedno krásne body s volánom a slim jeans. Niežeby som sa do školy tešila, ale už len kvôli oblečeniu to pretrpím. Mamina si kúpila nádherné šaty vo výpredaji. Celé čierne a hádžu lesk na všetky strany. Už ju mám pred očami, ako v nich zažiari.
Lisa si kúpila len čierne tričko s potlačou Nirvany. Všetci v našej rodine si na nej fičíme a výber tohto trička bol nesmierne dobrý. Čierna jej veľmi pristane ku krátkym blonďavým vlasom. Naše nákupy sa pomaly blížia ku koncu. V rukách si každá z nás nesie svoje úlovky a so širokým úsmevom kráčame k východu. Tašky hodíme na zadné sedadlo, zabuchneme dvere a už sa aj vezieme domov.
Konečne! Toľko očakávaná chvíľa. Zo zaparkovaného auta vyskočím ako ranená srna, vyberiem si batožinu a už sa tackám k dverám nášho domu. Ako prvé hľadám ocka, no ten ešte nedorazil. Začínam cítiť vôňu domova. Z dvora počujem štekot nášho uslintaného labradora Arnyho. Všetko je znova ako po starom. Arny sa netají radosťou a popravde ani ja. Chýbalo mi jeho mravčanie na dvore, jeho lesklá srsť i nevinné očká. Moje najbližšie kroky vedú do izby, kde si vezmem aj kufor. Zo skrine si vytiahnem pyžamo a hneď s ním namierim do kúpeľne oproti. Pocit únavy na mňa doľahol až teraz. Vaňu si napúšťam horúcou vodou do plna. Určite pridám aj levanduľovú penu do kúpeľa pre väčšiu idylku a spokojnosť.
Až teraz si začínam všímať moje unavené a trochu zanedbané telo. Kde sú tie časy, keď som chodila dokonale upravená.
Moje nahé telo bolo pod minútou zaliate vodou. Potrebujem si utriediť myšlienky, dať sa dokopy po psychickej a jednoznačne aj po fyzickej stránke. Rada si v hlave plánujem najbližšie udalosti, a tak sa stalo aj teraz. Na dnes mám veľmi „záživný" program.
Len čo som vyliezla z vane, osušila a nekrémovala si svoju suchú pokožku, natiahla som na seba pyžamo a pomaly som začala s vybaľovaním. To poväčšine riešim rovnako. Veľkú časť oblečenia hodím do prania a vyriešené. Konečne v ruke držím poslednú kozmetickú taštičku, ktorú vyložím. Niečo počujem. Ten dobre známy hlas. Ocko!?... Po schodisku upaľujem a lídra tejto rodiny silno objímem. Konečne sme všetci. Spoločne sme sa zišli v obývačke pri telke, so sušenými hrozienkami v miske. Je to dosť čudné, ale čipsy sme dobrovoľne vymenili za túto chutnú a zdravú variantu chrumkania na večer. Toto mi asi chýbalo najviac. Rodinná pohoda, čas, kedy sme všetci spolu, smejeme sa na našom obľúbenom TV programe. Je to ozaj na nezaplatenie.
,,Mami? Myslím, že už pôjdem spať" s polo zatvorenými očami som popriala dobrú noc. Zaspato som sa vliekla hore schodmi až do izby. Vyvalila som sa na posteľ, zakryla sa dekou a konečne som si našla čas aj na mobil. Rút ma pozvala zajtra na zmrzlinový pohár. Sľúbili sme si, že si cez prázdniny nájdeme čas a budeme spolu. Neviem či sa viac tešiť na zmrzlinu alebo na Rút. Ale nie. Zmrzlinu som už dlho nemala. Mätovú s limetkou!
Dievčatá z triedy už začali riešiť v správach niečo ohľadom posledného ročníka, odpíšem na najnutnejšie správy a hneď hľadám správu od Adama. Konečne odpísal. Dobre. To bolo všetko, čo odpísal. Najťažšie zaspávanie, aké si viem predstaviť. So slzami v očiach a pocitom ničoty.
Poslednýkrát, čo som si mohla cez prázdniny dlhšie pospať. O desiatej rozlepím pravé oko, skontrolujem instagram a ďalej sladko spím. V pokročilú hodinu, presnejšie o jedenástej už rozlepím obidve oči. Na dnes nemám špeciálny program. Naobedovať sa, doupratovať izbu a zájsť s Rút na zmrzlinu. Na obed si dnes s maminou spravíme cestovinový šalát, ktorý máme obe tak veľmi rady.
Pomaly, ale ozaj iba pomaličky vystieram nohy a už aj ich džgám a tisnem do mojich teplých a huňatých ponožiek. Áno, v auguste. Áno, aj keď máme v dome dostatočne teplo. Ľudia sa delia na dve skupiny: tí, čo nevedia zaspať s ponožkami na nohách a tí, ktorí nosia ponožky, predovšetkým teplé, počas celého roka. Najradšej by boli za to, aby im prirástli k nohám. Ja určite zapadám do skupiny ponožkovníkov. S ponožkami by som najradšej vliezla aj do vane.
Nohy sú v teple, a ja sa už špuntavým krokom vlečiem do kúpeľne. Keďže je víkend a ja sa cez víkendy nemaľujem, tvár si len umyjem čistou vodou, očistím mokrým tampónikom a opláchnem ľadovou vodou. Vraj to pomáha na kruhy pod očami. Moja ,,skin care" týmto na dnes končí. Som vďačná za dni, kedy sa nemaľujem.
Keď sa naozaj zamyslíme nad ženami, koľké z nás sa cítia rovnako sebavedomé bez make upu ako s ním? Koľké z nás zneistí akné, problematická pleť či vyrážka? Koľké z nás míňajú desiatky dolárov na krémy proti kruhom pod očami? A čo myslíte, koľko z nás je naozaj krásnych práve bez make upu? Všetky. Ženy, a často krát už aj dievčatá strhne vlna dokonalosti. Mať dokonalú pleť, neopísateľne dlhé riasy, žiadne pehy, obočie dokonalo namaľované, a pery plnšie ako je prirodzené. Ale načo? Načo sa nechať strhnúť touto vlnou? Prečo ju nechať, aby s nami narábala? Skrývať sa pred ľuďmi za vrstvami a vrstvami líčidiel. Možno kvôli chlapom. Je mi úplne jasné, že každá z nás chce vyzerať upravene a páčiť sa opačnému pohlaviu. Pri tomto spôsobe či kolorite však mnohé z nás zabúdajú na to, že pokiaľ nebudú milovať seba také aké sú, nemôže ich milovať niekto iný. Z našich nedostatkov treba spraviť prednosti, naše pehy na tvári nech sa stanú našou pýchou, nechajme vyniknúť farbu našich očí bez toho, aby sme ich schovali za špirálu či tiene. Milujme sa také, aké sme, a potom už nikto nespraví z našich chybičiek krásy nedokonalosť. Všetko je len na nás. Je len na tebe ako ťa bude vnímať okolie.
Hovorí sa, že najkrajšie sme ráno po prebudení. A to práve preto, že je naša tvár taká čistá, nedotknutá a hlavne krásna. Či už máš akné alebo len pocit menejcennosti bez make upu. Skús na chvíľu odložiť kozmetickú taštičku, dať stranou hrubé vrstvy make upu a usmej sa.
Z kúpeľne vyjdem na môj vkus až príliš rýchlo. A práve to mám na víkende najradšej. Umyjem si zuby, opláchnem tvár a tým to končí. Tak ako ma príroda stvorila. Na tvári samozrejme. S pohmkávaním vpochodujem do izby a už aj zbieram neporiadok z podlahy. Mama mi hovorí, že v upratovaní mám rozdvojenú osobnosť. Jeden mesiac mám oblečenie poukladané v rovných komínoch, na poličkách sa nepovaľuje ani zrniečko prachu a všetko je na svojom mieste. Avšak sú tu aj mesiace, kedy z mojej skrine vyletí kŕdeľ oblečenia a všetko ma zavalí. V tom horšom prípade to zavalí mamu, ktorá je z môjho čerstvo vyžehleného, teraz už vykrčeného oblečenia nesmierne ,,nadšená".
Moje obľúbené tričko od Adama odkladám ako posledné, čo mi pripomenie skontrolovať, či je niečo nové. Chmatnem mobil a skontrolujem správy. Nič zaujímavé mi neušlo. S Rút všetko platí, s Adamom sa nič nezmenilo a dievčatá začínajú stresovať so školou.
Skvelý cestovinový šalát mi padol vhod. S maminou a Lisou sme sa naobedovali a našli sme si chvíľu pre seba. Na terase sme sa s Lisou hojdali v sieti a mama si nás užívala. Vraj sme vyrástli ako z vody. Aj keď už prešiel nejaký ten rôčik od našich čias plienok, mame to príde stále ako veľmi krátka doba. Lisa už má pätnásť. Nedávno sme lámali rekordy na detskom ihrisku, no teraz lámeme rekordy v našich životoch. K našej rodinnej idylke chýba už len otec. Zasa robí nadčasy.
Maznaciu chvíľku s Lisou som musela vymeniť. S maminou sme vyriešili ohľadom školy všetko a obe sme šli svojou cestou. Rút mám vyzdvihnúť pred jej domom, už len vezmem kľúče a môžem vyraziť.
Krásny úsmev mi udrel do očí hneď ako otvorila dvere. Rút sa na mňa zoširoka usmievala a ja som bez rozmýšľania vyvalila dvere auta a hnala sa za ňou. Priateľské objatie a hneď potom nasledovali nekonečné rozhovory.
,,Prečo si to urobila?! Dohodli sme sa, že žiadne darčeky ani suveníry, Any.." rozčuľuje sa. Len sa pousmejem a ďalej sa s ňou teším. Nádherné oblečenie, ktoré jej jemne závidím ju urobilo nesmierne šťastnou. Rada kupujem ľuďom darčeky, už len kvôli tej radosti.
,,A čo Adam? Ako ste na tom? Počula som, že to nevyzerá ružovo."
Ako mi tieto babské rozhovory chýbali.
,,Ani sama neviem. Naša konverzácia je na bode mrazu a jeho záujem o mňa je stále menší. Naozaj neviem, čo sa stalo. Mám na tom určite podiel aj ja, ale už som sa mu ospravedlňovala a v podstate ani neviem za čo. Tak strašne mi chýba."
Smútok zajedám zmrzlinou, nerobím to často, ale predsa len.
,,Skúsila si mu volať? Keď je doma, tak nevidím dôvod, prečo by ste sa nemohli porozprávať sami dvaja. Bolo by to najlepšie pre oboch. No tak, zavolaj mu!"
,,Myslíš? Nechcem byť dotieravá, a aj tak išiel k starkej."
Hľadám výhovorky, no nič lepšie mi nenapadá. Ani si nestihnem vzdychnúť a už na mojom mobile svieti jeho fotka. Rút ho vytočila a už nedočkavo striehne ako zareagujem. Toľkú zlosť a stres potláčam, ale aj tak po poslednom zazvonení poviem len milé "Ahoj". Srdce mám v hrtane a tlak na tristo.
,,Ahoj Any." Chladným, no o to krajším hlasom zdvihne telefón. Už som skoro zabudla, aký ma príťažlivý hlas.
,,Dúfam, že ťa neruším, ale chcela by som si s tebou pohovoriť. Máš čas?" Dlhšia prestávka. Čo to môže znamenať? Snáď nezloží. Hlúpe myšlienky preruší jeho jasná odpoveď.
,,Jasné, zajtra? Po škole, to je v pohode?" Uff, tak tento hovor bol tak napätý. Najhoršie na tom je, že neviem, čo od neho očakávať. Bude všetko tak ako predtým? Alebo sa chce rozísť? Sama neviem, no pripravujem sa na všetko.
Konečne sme si s Rút vyrozprávali úplne všetko. S posledným prázdninovým dňom som celkom spokojná. O pol piatej dorazím domov, zaparkujem auto do garáže a zabuchnem vchodové dvere. Doma už vidím ocinove topánky. V kuchyni si s mamou robia srandu z nášho suseda. Neustále chodí po dvore polonahý len v trenkách, a nie je to žiadny alfa samec. Málokedy ich vidím takto sa smiať. Smiech už pred rokmi vymenili za vážnejšie rozhovory či skôr hádky. Každý deň sa nájde niečo, čo je dôležitejšie ako smiech, úsmev, radosť. Či už to je práca, peniaze, alebo hocičo iné. Som rada, keď ich vidím šťastných. Aj keď sa to už stalo raritou.
,,Ujoo Jooohn!" s detinským úsmevom objímem ocina a on sa len pousmeje na mojom správaní. Občas rodičom hovorím Meggie a ujo John. Môže sa zdať, že si veľmi dovoľujem, ale som si istá, že všetko berú ako jednu veľkú srandu. Obaja to dobre vedia. Ocina nechám s mamou samých a ja si radšej nájdem vlastný program na večer. Nechcem byť piatym kolesom na voze. Spravím si manikúru, dám si masku na tvár a popracujem na svojom vzhľade. Pred začatím školy mám stále rituál očisty. Celá sa vydrhnem, spravím si nechty, vytrhám si obočie. Pre lepší pocit . A hlavným dôvodom je samozrejme Adam. Po škole sme dohodnutí.
Masku si z tváre strhnem, nechty mi už dávno vyschli a ja rozmýšľam, čo ďalej. Dám sa do pyžama a s notebookom zaľahnem do postele. Zapnem internet a hneď klikám na nedopozeranú časť seriálu. Pomaly zaspávam, titulky sa mi mihajú pred očami, a tak radšej vypnem notebook, nastavím si budík, pomodlím sa a ticho zaspávam.