Kým sme tu

11.KAPITOLA

,,Kam sa máme dostaviť?"
,,Na policajnú stanicu, dvere číslo 243."
Mama zodvihla telefón rýchlosťou blesku. Konečne sa ozvali.
,,Any, ideme na políciu. Myslím, že to bude niečo s Hanou."
Som zvedavá či sa pohneme ďalej. Za všetko, čoho sa Hana napáchala, by si zaslúžila poriadny trest. Verím, že sa to dnešným dňom nadobro uzavrie.
,,Myslíš, že už uvidíme otca?" Ozval sa motor naštartovaného auta.
,,Pevne verím, že áno." Teraz potrebujeme byť spolu, ako rodina. Ako rodina, ktorou ostaneme navždy.
Stojíme pred budovou policajnej stanice. Niekde za týmito dverami môže stáť vrahyňa. Psychopatická žena. Bez jediného citu. Všetko, na čo sa hrala, bola pretvárka. Bez srdca dokázala namieriť zbraň smerom k mladému životu. Beštia! Inak ju nazvať nedokážem. Zničila nám životy.
,,Nech sa páči." Policajt otvoril dvere do miestnosti, kde sedel jeho kolega.
,,Máme dobré správy."
,,Našli ste ju?"
,,Aj to. Hana Stuartová bola nájdená v byte, ktorý mala v prenájme. Bol to byt, ktorý vlastnila ešte pred jej pobytom vo väzení. Držala tam vášho manžela, ktorý podľahol jej vyhrážkam."
,,Kde je? Môžem s ňou hovoriť? A kde je John?"
,,Hana Stuartová sa momentálne nachádza na psychiatrickom liečení s prísne stráženým režimom. Po liečbe bude odňatá zo slobody po dobu tridsiatich troch rokov."
Konečne bude potrestaná. Lisina smrť nás poznačí navždy. Ale nech poznačí aj Hanu. Ona to všetko zapríčinila.
,,Váš manžel je v miestnosti vedľa. Ak máte záujem zavoláme ho."
,,Jasné."
Mladý policajt šepol do telefónu a po chvíli sa otvorili dvere miestnosti. Vo dverách stál chlap ako hora. Životom ostrieľaný a zničený. Jeho tvár bola prepadnutá. Bez života a náznaku citov. Bez ničoho. Mdlá. Stŕpnuté a zmeravené oči vyronili bolestivú slzu. Slzu, ktorá patrila mojej jedinej sestre. Lise.
,,Oci..." Objala som otca. Tak pevne ako som len vládala.
,,Bola to moja chyba..."
,,Toto už nikdy nehovor."
,,Ja som dovolil, aby to zašlo až tak ďaleko. Bože, odpusť mi, prosím."
,,John, nič sa už nedá zmeniť. Nebola to vina nikoho z nás."
Je neskoro plakať nad rozliatym mliekom. Mohli sme ovplyvniť veľa. Ale je neskoro.
,,Viete, čo boli Hanine posledné slová pred jej odchodom?"
,,Čo povedala?"
,,Nemala na srdci veľa, len to, že sa mi cez Lisu pomstila. Vrieskala, že som ich s Maxom opustil, keď ma najviac potrebovali. Bola na tom fakt zle. Mala psychické problémy. Je chorá."
,,Lekári nám potvrdili vysoké štádium schizofrénie. Má mnoho ďalších psychických porúch. Kvôli tomu jej bol znížený trest."
,,Ďakujeme za vašu ochotu. Naozaj si to nesmierne vážime"
,,Keby bolo niečo nové, okamžite vás budeme informovať."
S podaním rúk sme sa zavďačili policajtom. Odchádzali sme domov, tam kde s nami už navždy ostane moja malá sestra.
,,Chcem sa ísť rozlúčiť."
,,S tým som aj počítala."
,,Mami, môžeme zájsť hneď teraz na cintorín."
,,Áno, najradšej by som išiel hneď."
Čo sa môže stať rodičovi horšie ako toto? Čo je horšie ako prežiť svoje dieťa? Čo je horšie ako stáť nad čerstvým hrobom plným vencov od rodiny, priateľov a známych? Čo je horšie ako cítiť vinu za smrť vlastného dieťaťa? Nič sa nedá porovnať s prázdnotou, ktorú cítia moji rodičia. A ja tiež.
,,Lisa, navždy ostaneš mojou milovanou a jedinou sestrou. Navždy!"
Slzy, ktoré dopadli na zem pri jej malom hrobe už tvoria mláky. Mláky, plné trápenia a žiaľu.