Kým sme tu

4.KAPITOLA

V škole to začína byť pekná nuda, nie žeby mi na škole nezáležalo, ale každý začal zmätkovať, a to tak neznášam. Neviem prečo všetci panikária s učením. Štyri roky im boli známky ukradnuté a v poslednom ročníku sa idú pretrhnúť s učením. Nechcela som im to povedať tak okato, ale štyri roky nedobehnú za pár mesiacov učenia. Na druhej strane chápem, že by neradi opakovali ročník.
Na dnes večer máme naplánovaný pekný večer doma. Som veľmi zvedavá ako všetko dopadne. S maminou máme navariť naše obľúbené lasagne, zeleninovú polievku a jablkovú štrúdľu. Už sa neviem dočkať. Je divné, že budeme spolu všetci večerať. V bežné dni sa spolu vidíme len zriedka. Možno pri dverách do kúpeľne, keď sa ideme sprchovať alebo ráno na dverách, keď odchádzame a každý ide svojou cestou. V tejto uponáhľanej dobe to už je úplne normálne.
,,Tak dobre..." Mamin skleslý hlas ma trápi. Zazvonil jej telefón a nie je veľmi nadšená.
,,Tak čo sa stalo?" Ponáhľam, nech mi to vysvetlí.
,,Otec dnes večer nepríde, ostane v práci do noci." Utrápená vypne mobil, položí ho vedľa seba a sadne si za stôl. Veľmi ju to trápi. Presne viem, kedy je nešťastná.
,,No tak mami, spravíme si pekný večer len my tri. Potom si môžeme pozrieť film, bude to dobre."
Robím všetko, čo by mohlo v tejto situácií pomôcť. Myslím, že z tejto situácie som sklamaná rovnako ako mama. Čo môže byť v práci také dôležité? Prečo sme sa nemohli všetci spolu navečerať a mať normálny večer ako rodina? Aspoň raz za mesiac.
,,Zavolám Lisu a môžeme sa navečerať všetky spolu."
,,Dobre zlatko, budem veľmi rada."
Ani neviem, čo je lepšie. Zeleninová polievka je ako stále výborná a o čerstvých teplých lasagňoch ani nehovorím, a jablková štrúdľa? Najlepší koláč od mamy.
,,Lisa, nebudeš štrúdľu? Si si istá? Veď to je tá tvoja obľúbená." Núkam Lise, no dnes ju k tomu asi neprinútim. Nemá chuť do jedla, povedala. Konečne sme si s mamou ľahli na gauč a porozprávali sme sa ako matka s dcérou. Zaujímalo ju ako to je s nami - s Adamom, a bola veľmi rada, keď som jej povedala, že je všetko úplne v poriadku. Na udalosť z minulej soboty sa snažím pomaly zabúdať, čím skôr to vytratím z hlavy, tým sa mi bude ľahšie žiť. Aspoň myslím. Tém, na rozhovor s mamou je nevyčerpateľné množstvo. Vždy si máme čo povedať, a zato som veľmi vďačná. Mať mamu, ktorá je aj vašou najlepšou kamarátkou, ktorá vie o vašich problémoch a starostiach. Čo viac si priať? Možno otca, ktorý by mal aspoň z polovice takýto záujem.
,,Čo ti povedal? Prečo musel ostať dlhšie?"
,,Vraj im do firmy prišla kontrola a majú veľa práce s papierovačkami."
,,Fakt to nemohlo počkať? Nechcem byť podozrievavá, ale kto by robil papiere cez noc? Nepočkalo by to do ďalšieho dňa?"
Stojí otcovi taká práca, za to, čo musí obetovať? Venuje nám minimum času, a aj keď sa snažíme udržať rodinu pokope, stále sa nájde niečo dôležitejšie. Keby mu za to dávali aspoň adekvátnu výplatu, ale tá sa nikdy nemení. Či robí cez víkendy, osem hodín, desať hodín, stále má taký istý plat. Už som rozmýšľala aj nad tým, keby do práce nechodil, ale čo iné by robil? Kde by bol? Hneď som to vyhodila z hlavy a ďalej som nad takouto možnosťou neuvažovala. Mama sa trápi každým dňom viac a viac, ona prišla s nápadom, aby sme spolu večerali a trávili spolu viac času. Avšak darmo sa môže trápiť, keď otec sa neprispôsobí a nedokáže ani raz za mesiac. Čo keby spravili výnimku? Ľudia z vedenia musia pochopiť, že má rodinu, ktorej by sa mal venovať. Tento nápad určite nebude jeden z tých zlých.
,,Mami? Čo keby si skúsila zavolať do firmy? Skús sa len opýtať, či by bol problém, ak by prišiel domov skôr. Za opýtanie nič nedáme a aspoň budeš mať dušu na pokoji."
,,Myslíš? Nebude to príliš otravné alebo dotieravé? Povedal nám, že musí ostať vypísať papiere, nemali by sme otravovať."
,,Len sa opýtaš. Za opýtanie nič nedáš, neboj nie je to dotieravé predsa je tvoj manžel."
,,Tak dobre, máš pravdu, len sa opýtam."
Som taká rada, že som ju nahovorila. Teraz mi už len ostáva dúfať, aby ho z práce pustili. Nemôžu ho tam držať tak dlho po pracovnej dobe. Mama sa trošku bála, ale nakoniec sa prekonala, vzala mobil a odišla telefonovať do druhej izby. Vždy to tak robí, myslí si, že ju odtiaľ nepočuť. Prvé slová telefonátu som započula, ale po zvyšok hovoru som nepočula vôbec nič. Mama zavrela dvere a ja som si len mohla domýšľať, o čom asi tak debatujú. Čakala som, že tento telefonát nebude trvať tak dlho, ale opak je pravdou. Myslela som, že len ich pekne poprosí alebo sa opýta, ale toto vyzerá na dlhšiu debatu. Môžem si len domýšľať, o čom sa asi tak zhovárajú.
,,Mami, všetko je v pohode?"
,,Prosím ťa, skús zavolať otcovi zo svojho telefónu."
,,Čo sa stalo? Nedvíha?" Už začínam naliehať, pretože mama vyzerá dosť vydesene.
,,Vraj z práce odišiel pred hodnou chvíľou."
Ticho, ktoré medzi nami ostalo, by sa dalo krájať. Hlavou mi prebleslo všetko, čo sa mu mohlo stať.
,,Čo ti ešte povedali? Nenechám sa odbiť a neprestajne vyzvedám.
,,Pýtala som sa, či mal ostať dlhšie v práci a povedali mi, že nie. Any, ja naozaj neviem, kde by mohol byť. Čo keď sa mu niečo nedajbože stalo? Skús mu zavolať, prosím. Tebe možno zdvihne."
Dovolať sa mu snažím už po niekoľkýkrát, ale stále nič. Prešla asi hodina odkedy sme večerali a stále sme na nič neprišli.
,,Počkáme do jednej, tak ako nám povedal, že sa má vrátiť. Keď nepríde, pôjdeme na políciu, dobre?" Na mame značne vidno, ako sa bojí, ale sama uznala, že s chladnou hlavou sa problémy riešia ľahšie. V obývačke si ľahneme a už s nie takou pohodou ležíme pri telke. Čas ide oveľa pomalšie ako ide zvyčajne. Okolo jedenástej si zapneme s mamou romantiku a snažíme sa nemyslieť na zlé veci. Povedal, že príde o jednej, tak príde o jednej. Nič zlé sa nemohlo stať, možno si len potreboval niečo vybaviť alebo tak. Sama sa upokojujem a nedopustím, aby ma zožieral strach.
Šramot zvonku mi je viac než známy. Do garáže zaparkovalo otcove auto a po chvíli sa otvorili dvere.
,,Och, kde si bol?" Mama rozrušene vstala z gauča a otcovi nenechala čas ani na pozdrav.
,,V práci, volal som ti, že neprídem."
Otec pohotovo reaguje a mama sa na mňa hneď otočila. Je mi jasné, že mám držať jazyk za zubami a nevŕtať sa v tom.
,,Prepáč, len som sa o teba bála." Mama zmenila tón hlasu a zmenila tému.
,,Idem si už ľahnúť, dobrú noc prajem." Z obývačky radšej odídem. Nerozumiem tomu. Prečo by si otec vymýšľal, že bol v práci? Znel dosť presvedčivo, keby som nevedela o telefonáte s jeho vedúcim, nikdy by mi nenapadlo, že v práci nebol. Ale kde inde by mohol byť? Celé to je divné. Čo ak jeho výhovorky, že je v práci boli stále takéto? V práci nebol, to je viac než jasné, ale kde potom? V našej domácnosti na chvíľu zavládla dusná atmosféra. Mama sa tvári akoby sa nič nestalo, ale je mi jasné, o čo jej ide. Vidí, že od otca sa pravdu nedozvie, a tak na to chce prísť sama. S mamou sme sa dohodli, že pri najbližšej nočnej alebo pri službe v práci, keď bude musieť ostať dlhšie zasiahneme. Chceme ísť za ním a vedieť, čo sa deje. Lisa sa tomu všetkému snaží nevenovať veľa pozornosti. V poslednej dobe sa mi zdá čudná, neviem čo sa deje, ale rada by som to zistila. Máme spolu veľmi pekný súrodenecký vzťah a za to som vďačná. Rada jej poradím a pomôžem, ako veľká sestra ju nenechám trápiť sa.
,,Môžem?" Po škole som prišla domov a hneď som za ňou skočila do izby.
,,Jasné, poď ďalej."
V izbe leží na posteli a pozerá videá na mobile.
,,Chcela som len vedieť, či je všetko v poriadku. V poslednom čase sa mi nezdáš v pohode. Stalo sa niečo? Pokojne sa o tom môžeme porozprávať."
Lisa sa postaví z postele a ide zavrieť okno. Až teraz som si všimla, že schudla. Myslím naozaj, nie tak ako chudla každý mesiac.
,,Ale, ale. Lisa nám schudla. Vyzeráš super." V obtiahnutých legínach, jej vynikla útla ženská postava. Vyzerá naozaj dobre, za to ju musím pochváliť.
,,Tak deje sa niečo?"
,,Nie, všetko je v poriadku. V škole toho máme vyše hlavy. Na krúžky chodím dvakrát do týždňa a doma to nie je veľmi vábne. Asi pre to sa ti zdám čudná, ale naozaj to nič nie je, časom to prejde, uvidíš,"
,,Tak dobre, ale keby sa hocičo stalo, vieš, že sa na mňa môžeš spoľahnúť. Rada sa s tebou porozprávam Lis."
,,Mám ťa tak rada Any, ďakujem. Za všetko," Lisa ma silno objala a nechala ma pocítiť, aké je byť veľkou sestrou.
,,Ja ďakujem za všetko."
Piatok 21:00 začína akcia. Otec. Volal poobede mame, že príde neskôr. Dnes to je zasa práca a má jej vraj viac než dosť. Dnes večer bude veľmi zaujímavý začiatok víkendu.
,,A kde vlastne chceš ísť? Ako ho nájdeme?"
,,Any, nemaj strach. Všetko už mám premyslené. Ostáva nám len dúfať, že nechodí niekde do barov na automaty alebo niečo podobné, poprípade oveľa horšie.
Je pol deviatej a s mamou sadáme do jej auta. Otec má končiť o deviatej, ale my si dáme pre istotu načas. Cesty sú dosť preplnené, mládež odštartovala svoj víkend a naplno si ho užívajú.
O päť deväť sme došli na parkovisko pred firmu a v aute, ktoré je zaparkované pod stromom v tme by si nás nemal všimnúť. S mamou chvíľu počkáme a onedlho začnú vychádzať prví ľudia z dennej zmeny. Otec sa dorozprával s kolegami, rozlúčili sa a nasadol do auta. Naštartoval a hneď za ním naštartovala aj mama. Otec vyšiel s autom na hlavnú cestu a mama išla naozaj pomaly za ním.
,,Any, modlí sa, aby si nás nevšimol." Mama je pri šoférovaní veľmi nervózna a vidím na nej, že dozvedieť sa, kadiaľ chodí otec, nechce. Bojí sa, čo ju bude čakať v najbližších minútach.
,,Neboj, všetko bude v poriadku." Pohladila som ju po nohe a aspoň tak ju povzbudila. Otec odbočuje na prvej križovatke a teraz som sa naozaj zľakla, aby nás nezbadal. Ešteže je tma a mamine auto čierne. Naše auto je schované za asi štyrmi autami pred nami. Ďalej otec pokračuje po ceste, ktorá vedie von z mesta. Nasledujeme ho ešte asi pätnásť minút a potom odbočí. Je to naozaj zvláštne. V tejto časti za mestom sme ešte nikdy neboli. Dedina, keď sa to tak dá nazvať, začínala s domami, ktoré stáli na vysokej nohe. Krásne francúzske okná otočené k prednej záhrade, mohutné brány, ktoré schovávali drahé a luxusné autá. Ale čo by tu asi tak otec robil? Až mi nesedí jeho auto k tomu, čo tu vidím.
Odbočuje. Otec odbočil do tretej ulice na pravo. Auto nechal zaparkované na kraji cesty a ďalej išiel pešo. Mamine roztrasené a spotené ruky odstavili auto hodný kúsok za tým otcovým.
,,Mami neplač, ešte ani nevieš, o čo ide. Čo keď išiel za kolegom? Alebo len niečo vybaviť z práce?" Sama tomu neverím, ale aj tak ju chcem upokojiť. Nemôžem sa pozerať na jej trápenie.
,,Any, nechoď tam sama, prosím." Mame sa nepáči, môj návrh, ale mne sa nepáči predstava, že by mohla vidieť otca, u nejakej inej ženy.
,,Prosím, urob to pre mňa a ostaň v aute. Všetko ti poviem. Aj tak nemôžeš ísť taká roztasená, nervózna a uplakaná."
Teraz by som bola najradšej, keby tam otec hral s nejakým kolegom hry na telke a pil pivo. Bola by som najradšej, keby si len išiel niečo vybaviť z práce. Naivne si nahováram, všetko možné, len nie, aby vymenil našu rodinu za niekoho iného. Mama by neveru nezvládala ľahko, je veľmi citlivá.
Už chladný, večerný vzduch ma sprevádza na vyľudnenej ceste. Nasledujem otcove kroky až k domu na konci ulici. Pekné. Musím povedať, že dom bol naozaj veľkolepý. Béžová fasáda, železná brána, upravený dvor a záhrada. Dvere aj bránka boli zavreté. Určite nebudem zvoniť, to by asi nebolo ideálne. Zájdem za roh, kde končí ulica. V dome sa svieti len v kuchyni a izbe na vrchnom poschodí. Nič nevidím, no super! Už ma požieralo zúfalstvo. Nevedela som ako sa dostať do domu, ako vidieť, s kým tam je a čo za tajnosti pred nami skrýva. Na vrchnom poschodí svieti len malá lampa. Vyzerá to tak, že majiteľ domu sa presunul na prízemie kvôli otcovi. Bočné okno z kuchyne mi bohužiaľ neodkryje celú pravdu. Vidím len tiene nábytku a zariadenia. Najradšej by som skúsila predné okno do kuchyne, ale to by som bola veľmi nápadná.
Čupím na kraji múrika, pri bočnej strane domu. Zvážila som, že ísť dnes do domu nie je dobrý nápad.
,,Daj mi prosím pokoj, Hana!" Dvere domu sa rozleteli vo chvíli, keď som to najmenej čakala. Zľakla som sa, až so mnou naskočilo, a híknutie som hneď prehltla. Bola som ticho ako mucha, len aby si ma nikto nevšimol. Pevne verím, že mamu nenapadne žiadna hlúposť, a že nevyjde z auta, ktoré nie je dobré viditeľné po tme. Počujem rachot dverí na otcovom aute, neskôr zvuk kolies ako odchádzajú po ceste. Svetlá v kuchyni zhasli. Konečne som nabrala odvahu vrátiť sa naspäť k mame do auta. Postavila som sa, rozhliadla som sa okolo domu, ale nikoho nikde. Ani živej duše.
,,Tak čo! Hovor, prosím." Ešte som ani poriadne nezavrela dvere auta a mama už naliehala. Myslím, že mi neostáva nič iné, ako povedať pravdu. Bol tam so ženou, ale ani zďaleka to nevyzeralo ako milenecká aféra.
,,Nevieš, kto je Hana?" Znepokojene hľadím mame priamo do očí. Jej reakcia ma zneistila. Čakala som nadávanie, možno veľký hnev, ale toto bolo čudné. Uhla predo mnou pohľadom, čím mi dala jasne najavo, že o niečom neviem.
,,Už radšej poďme." Nepáči sa mi ako sa zachovala. Išli sme do toho spolu, tak nechápem prečo má predo mnou tajnosti.
,,No tak, mama!" hlas som nevedomky zvýšila, ,,Kto to je?! Prosím vysvetlí mi, čo sa tu deje." Mama nechala moju otázku visieť vo vzduchu. Celú cestu len ticho sedíme v aute.
Domov sme prišli chvíľu po otcovi. Mama ma poslala do izby. Mám tak strašne zmiešané pocity ako nikdy. Už na mňa idú driemoty, ale mamin postoj mi nedá spať. Niečo predo mnou taja. S hlavou na prasknutie som večer zaspala napočudovanie veľmi rýchlo.
,,Mami, tak čo sa deje? Čo predo mnou skrývaš? Je to niečo s tou ženou? Kto je Hana?"
Mama sa tvári, že moje otázky prepočuje. A to zakaždým, keď sa pýtam na piatkový večer. Naozaj tomu nerozumiem. Ona bola tá, ktorej som chcela pomôcť. Urobila by som všetko preto, len aby sa nemusela trápiť a ďalej sa vŕtať v otcových večerných výjazdoch.