Kým sme tu

12.KAPITOLA

Z domu sme sa odsťahovali do dvoch týždňov. Nedokázali sme pokojne spávať na mieste, kde sa toho odohralo tak veľa. V novej obývačke máme policu venovanú len jej. Naša usmievavá Lisa, ktorá toho mala zažiť ešte tak veľa, sa na nás usmieva z fotografie. Ochraňujú ju anjeli. Strážia nás, v tomto dome, v tomto novom bývaní.
Matne si pamätám na život pred pár mesiacmi. Bol úplne iný. Starosti a trápenia mali iné rozmery. Toto je skutočný život, ktorý neprináša len ruže. Ukázal nám aj tŕnistú stránku, ktorú skôr či neskôr okúsi každý z nás. Musíme sa vedieť vzchopiť a začať žiť odznovu. Nikto z nás sa nesmie stať samozrejmosťou. Nikto. Neodchádzajme od seba rozhádaní, pretože nikdy nevieme, či sa ešte niekedy uvidíme. Vážme si jeden druhého a dokazujme si, čo k sebe cítime. Dokazujme si to, kým ešte máme tu možnosť.
Naše životy sa po Lisinom odchode otočili hore nohami. Po preplakaných dňoch sme začali nanovo budovať šťastie v našej rodine. Úsmev na tvári bol skôr raritou ako rutinou. Najťažšie už máme za sebou. Musíme veriť v lepšie zajtrajšky.
,,Nezabudni na malú tašku, ktorú si nechala v kuchyni!" Mamina ma večer pred odchodom nezabúda poriadne kontrolovať. Už len jedna noc ma delí od úplne iného života. Z malého káčatka sa konečne stáva silná labuť. Odchádzam od rodičov. Nastal čas, kedy sa musím odstrihnúť od bezstarostného života a začať svoj vlastný. Nebudem Vám klamať, ale bála som sa tohto okamihu. Bála som sa ako to budú zvládať rodičia. Je to ešte len pár mesiacov, čo sme prišli o Lisu. A pár mesiacov od toho ako som úspešne zmaturovala a ukončila strednú školu. Treba sa pohnúť ďalej a nestrácať zbytočne čas, ktorý je tak vzácny. Zhodli sme sa doma, že najlepšie bude, ak budem pokračovať v štúdiu bez ohľadu na to, aká je doma situácia. Je to stále čerstvé. Smútok s plačom sa neraz vracajú do našich pokojných večerov. Oni to zvládnu. Sú silní a navzájom si pomáhajú. Mame s otcom výrazne pomohlo sťahovanie. Náš starý dom bol plný spomienok, čo bolo krásne. No bohužiaľ bol plný aj tých zlých, na ktoré sa nám spomínalo o to ťažšie. Do troch týždňov od pohrebu sme zariadili všetko tak, aby sme sa v novom dome opäť našli domov. Zobrali sme všetko, čo nám pripomínalo tie najkrajšie chvíle z detstva. Stará hojdačka plná spomienok prišla do nového domu s nami. Dom nie je príliš veľký, taký akurát. Mám tu krásnu útulnú izbu, mamina má konečne práčovňu a pre otca sa tu našlo miesto aj pre veľkú garáž za domom. Neostáva mi nič iné ako dúfať, že nabehnú do starých koľají a začnú žiť ďalej. Momentálne len prežívajú, ale konečne začínam vidieť malé pokroky. Sú len maličké, ale nejako začať musia. Bolo pre nich určite ťažké poslať ma preč na vysokú. Hlavne teraz, v tejto pre všetkých nepríjemnej situácií. Prijali ma na vysokú. Presne na tú, kde bol len obmedzený počet prijatých študentov. Ráno o piatej s Adamom cestujeme do Kalifornii. Do nášho prvého spoločného domova. Do prenájmu sme si vzali malú garsónku neďaleko od školy. Som netrpezlivá a nedočkavá aké to bude. Zakaždým ma strasie, keď pomyslím na to, že tu mám nechať rodičov samých, ale väčšiu hlúposť by som urobila, keby som ostala. Len hlupák by zahodil šancu študovať na vysokej škole ako je tá moja.
Je tu deň D. Veľa som toho nenaspala, keďže sa stalo to čo zakaždým, keď niekde ráno cestujem. Mala som o tejto ceste toľko myšlienok až som nemohla zaspať, a keď som už aj zaspala nad ránom ma opätovne prebudil vír myšlienok o zajtrajšku. Oči som rozlepila ešte pred štvrtou hodinou ráno. Dohromady som naspala asi päť hodín, čo je na moje pomery extrémne málo. Dnes vyzerám naozaj zle! Pri pohľade do zrkadla som nevedela, čo skôr. Plakať alebo smiať sa z mojej opuchnutej tváre? Vyzerala som ako zemiak a to bez srandy! Milujem kúpeľňu v novom dome. Dá sa do nej vojsť hneď z mojej izby. Presne po takej som snívala ako malá. Pekne zariadená, štýlová a skoro celá moja. Bude sa mi ťažko opúšťať .
,,Ulalalaa!" Vyskočila mi na tele husia kože, keď som si na tvár šplechla ľadovú vodu. Ale aspoň to zaúčinkovalo. Tvár vyzerala o čosi lepšie. Už nie som neohrabaná a opuchnutá. So sviežim mentolovým dychom a opravenou tvárou po noci sa môžem spokojne rozlúčiť s mojou milovanou. Ahoj velikánske zrkadlo s nádherným chladným svetlom. Ahoj hlboká vaňa a pekný výhľad z okna. Zbohom kúpeľňa. Uvidíme sa, keď nespravím prvé skúšky alebo cez najbližšie voľno. Zavrela som dvere a viac sa nerozprávala sama so sebou. Je čas ísť. Všetko potrebné aj nepotrebné je zbalené v dvoch velikánskych kufroch a troch malých taškách.
,,Srdiečko, v kapse napravo máš jedlo, v malom zipse máš peniaze od nás s otcom. Keby ti niečo náhodou chýbalo hneď napíš alebo zavolaj. Všetko ti pošleme." Mama s otcom boli ešte otlačení od spánku a rozkošne rozospaní. Nabalili mi asi všetko, čo sa dalo.
,,Keby ti náhodou chýbali peniaze alebo čokoľvek pokojne zavolaj pošlem ti ich na účet."
,,Ďakujem, keby sa čokoľvek stalo budem volať. Nebojte sa."
Spolieham sa na peniaze, ktoré mám našporené na vkladnej knižke a na peniaze z brigád. Všetky sú odložené na mojom účte, z ktorého som doposiaľ nemíňala. S výdavkami na školu mi budú pomáhať naši. Bývanie, strava a všetko ostatné ostáva na nás dvoch s Adamom. Máme dohodnuté brigády počas školy, to by nám mohlo prilepšiť. Otázne je, či budeme stíhať povinnosti do školy, domácnosť, brigádu a to všetko skĺbiť s našim vzťahom.
,,Dobré ráno." Adam sa z čista jasná zjavil vo dverách nášho domu. Prišiel o dvadsať minút skôr.
,,Dobre ránko." Venovala som mu jeden z tých krajších ranných úsmevov.
,,Chcel som sa prísť rozlúčiť aj s vami." Pohľad venoval mojim rodičom. Myslím, že to na nich zapôsobilo.
,,To je od teba veľmi milé. Som rada, že si sa prišiel rozlúčiť."
,,Spravím ti kávu? Alebo máš na niečo chuť? Meggie robila ham&eggs, tak ak neodmietneš, naraňajkuj sa s nami."
,,Och, to je super. Doma som neraňajkoval, teraz to padne vhod."
Naše prvé spoločné raňajky. Takto všetci spolu sme ešte nejedli. Ale je to super. Cítim sa ako dospelá. Po prvýkrát sa cítim ako vyspelá žena, ktorá nemá problém doviesť domov frajera a naraňajkovať sa spolu s rodičmi.
,,Adam, zlato, dávaj nám tam na ňu pozor dobre? A jazdí pomaly. Držím vám palce, nech sa vám vo všetkom darí." Mama stojí vo dverách a nakazuje nám, aby sme dávali pozor.
,,Tisnú sa mi do očí slzy, keď vidím ako mi moje malé dievčatko odchádza preč." V ráznom otcovi je vidieť citlivku. Ukázal svoju jemnú stránku a slzy už nestihol zatlačiť naspäť.
,,No tak oci! Nedovolím ti plakať!"
,,Srdiečko, opatruj sa."
Mama ma zaliala kopou sladkých bozkov. Vyobjímali ma, vystískali ako malú.
Bude mi to tu všetko chýbať. Aj keď sa domov určite vrátim, predsa len je to ťažké odísť od rodiny, od priateľov, od pohodlného života bez väčších starostí. Aj také chvíle však patria k životu. Odhodiť pomocné kolieska a bezhlavo sa pustiť do života. Počítam s mnohými pádmi, ťažkosťami, ale na druhej strane príde mnoho pekného.
,,To zvládneme, mami." Kráčam po kamennom chodníku smerom z domu. Myšlienky mi bezhlavo zablúdili k blízkej budúcnosti. Bude doma všetko v poriadku? Nedoľahne na nich smútok? Aj keď ma napadli obavy, niet už cesty späť. Na škole sme prijatí, zajtra sa máme stretnúť s majiteľom bytu, ktorý sa stane naším novým domovom a auto je odstavené pred domom. Pripravené na cestu do Kalifornie.
,,Majte sa a opatrujte sa. Čoskoro sa uvidíme."
,,Tak to snáď nie, Adam!" Otec vtipným tónom zahlásil.
,,To by znamenalo, že by ste nespravili vstupné testy." Ocino vysvetľuje ako nerád by bol, keby sme v škole pohoreli.
Srdcervúca rozlúčka určite nie je nič pre mňa. Som neskutočná citlivka a keď dôjde k slzám neviem prestať. Ešte zamávam rodičom z okna auta a môžem ísť plnou parou vpred!
,,Any, sme na to dvaja. Všetko zvládneme, nemaj obavy."
,,Nemám obavy, len... Je to divný pocit ísť tak ďaleko na tak dlho."
,,Milujem ťa a sľubujem, že to spoločne zvládneme."
Všetky mračná tak rýchlo odohnal. Je vôbec možné, aby vo mne burcovali také pocity? Stačí mi tak málo, aby som z neho bola namäkko.
,,Aj ja ťa milujem a myslím, že keď so mnou zvládneš túto dvanásť hodinovú cestu, potom už zvládneme všetko!" Schuti som sa zasmiala, pridala zvuk na rádiu a otvorila si okno. Naše spoločné dobrodružstvo životom začína. Prajem nám, aby sme zažili len to najlepšie!
,,Čo sa stalo?" Ešte neprešla ani pol hodina od kedy sme vyrazili z domu a už ma zastihol telefonát od maminy.
,,Any, srdiečko, musíte sa vrátiť! Ako ďaleko ste?" rozhorčený miestami až napajedený podtón v jej hlase sa nedal prepočuť.
,,Ale čo sa stalo? Niečo s ocinom? Ste v poriadku?"
,,Áno, doma je všetko v poriadku." Už znela o málinko pokojnejšie.
,,Tak potom?"
,,Vieš ako som ti prízvukovala, aby si si nezabudla vziať darček odo mňa a otca?"
,,Och, to nie. Mami, prepáč. Fakt ma to veľmi mrzí." Prišlo mi ťažko, keď som si spomenula, aká bola mamina natešená, keď mi hovorila o darčeku, ktorý si mám otvoriť až v mojom novom domove.
,,Vrátiš sa?"
,,Nemyslím, že to je najlepší nápad. Už sme dosť ďaleko."
,,Tak ja ti to pošlem. Prvou triedou, nech to máš čo najrýchlejšie."
,,Fajn mami, ďakujem. Ľúbim ťa."
,,Aj ja ťa ľúbim, zlatko."