Kým sme tu

9.KAPITOLA

,,Pípípípí...!" Nie len to, nie. Budík si ráno veselo pískal na mojom nočnom stolíku. Kiežby som bola plná energie a natešená ako on. Proste to nejde. Len čo otvorím oči, myslím na otca, na mamu, na Maxa, na školu. V mojom doteraz organizovanom živote nastal chaos. Bum! Lusknutím prstov sa všetko zmenilo. Cítim takú neistotu. Čo sa dnes stane? Bude to konečne normálny deň? Prosím, nech sa všetko vráti do starých koľají.
V dome je hrobové ticho. Lisa drichme a po mame ostalo v spálni ustlané. Asi odišla do práce. Raňajky, zuby, namaľovať, učesať, desiata a už letím z domu.
,,Ahoj, láska." Venovala som mu pusu na dobré ráno. Adamove auto nebolo vidno na našej ulici už dlho.
,,Ako si sa vyspala, princezná?" Je nejaký iný. Srší z neho radosť.
,,Fajn, a ty?" Aspoň trošku nafingujem príjemný tón v mojom hlase.
,,Máš niečo po škole?" Stále sa na mňa tak zvláštne usmieva. Nedá mi neopätovať mu úsmev.
,,Nevie o ničom. Prečo?"
Auto zaparkoval na parkovisku pred školou. Stále ma fascinuje pozerať naňho, keď cúva. Je pri tom taký sústredený a zadumaný.
,,Po škole ťa počkám tu pri aute, dobre?"
,,Nemusíš ma čakať. V pohode pôjdem domov autobusom."
,,Ale nie, čakám ťa tu po siedmej a bodka."
,,Jasné!" Popravde, netuším, čo s ním je. Akoby ho niekto vymenil.
,,Ľúbim ťa." Stále ten jeho krásny úsmev. Neviem, čo tým sleduje , ale už sa neviem dočkať keď mi skončí škola.
,,Aj ja teba, ani si nevieš predstaviť ako veľmi."
Už len bozk na rozlúčku a opäť sa musíme rozdeliť.
,,Neblázni, veď zajtra je škola." Mám pocit, že na chvíľu nerozmýšľam nad problémami.
,,Do desiatej si doma, nič sa neboj." Konečne rozumiem jeho zvláštnemu úsmevu.
,,Ako ti to napadlo?"
,,Celé dva týždne sme spolu neboli sami dvaja. Chýbala si mi." Odbočuje na križovatke, ide smerom k diaľnici.
,,Kam presne ideme?"
,,Si strašne zvedavá," smeje sa mi a naťahuje ma, ako malú..., ,,nechaj sa prekvapiť."
Po odbočke na diaľnicu som netušila kadiaľ smerujeme. Mala som na očiach šatku a mohla som len hádať, kam nás zavedú nasledujúce minúty.
,,Prosím, vypni to. Čo za vresk to počúvaš?" Pobavene konštatujem tú jeho hrôzu v rádiu.
,,Dnes budeme počúvať len to, na čo máš chuť ty." Zacítila som Adamovu ruku na mojom stehne. Hladkal ma. Po dlhej dobe som konečne cítila jeho blízkosť. Dotyky na stehne mnou lomcovali. Auto zastalo. So šatkou na očiach sa mi zdala každá maličkosť tajomnejšia. Možno len zastavil na pumpe a ja sa už strachujem o naše životy.
,,Čo sa deje?"
,,Ale nič, potrebujem sa napiť."
Počula som, ako sa otvorili zadné dvere auta. Adam sa napil a otvoril moje dvere.
,,Môžem si dať dole šatku?"
,,Samozrejme, že nie. Čo ti to napadlo? Pomaly sa postav, pomôžem ti."
Starostlivo ma chytil za pás a držal mi vrch hlavy, aby som sa neudrela.
,,Môžeš si sadnúť." Šepol mi tíško do ucha.
Opatrne som si sadala a rukami nahmatala zadné sedadlo. Čakala som, že toto je koniec cesty. Myslela som, že keď otvorím oči uvidím krásne miesto. Možno jazero a deku, piknik by určite nebol od veci. Alebo prírodu. Rada by som sa ním poprechádzala. Ale toto bolo krajšie. Stiahla som si šatku z očí. Sedela som na zadných sedadlách Adamovho auta. Bolo zaparkované uprostred ničoho. Lesy, lúka a nekonečné polia. Nikde ani živej duše.
,,Kde sme?"
,,To ešte nie je konečná zastávka." Adam otvoril kufor a do čohosi šprtal.
,,Čo to..." Nestihla som sa opýtať, čo má za lubom. Mala som v tom jasno.
Záplava bozkov ma odtrhla od reality.
Zadné sedadlá auta boli svedkami niečoho nádherného. Tak strašne mi chýbala jeho blízkosť a pozornosť. V týchto všedných dňoch sme spolu minimum času.
,,Si tak nádherná." Hľadí na mňa a zíza mi priamo do očí. Ako to len robí, že je taký chutný."
,,Milujem ťa." Po všetkom, čo sa pred pár minútami odohralo v aute, to cítim ešte viac. Aká je tá láska krásna. Aké krásne je nájsť lásku, s ktorou letí čas tak rýchlo. Nedá sa to prirovnať k láske od priateľov. Dokonca ani k tej od rodiny. Je to niečo úplne iné.
,,Môžeme ísť?" Adam mi pevne stíska ruku a díva sa na mňa.
,,Jasné, poďme."
,,A kam chceš ísť?"
,,Nechaj sa prekvapiť."
,,Tie tvoje tajomstvá!" Vyzerá fakt smiešne, keď mi niečo tají. Je taký nabudený a plný očakávaní.
,,Čím som si zaslúžila takýto výlet?"
,,Zaslúžiš si aj oveľa viac."
,,Ale, no tak. Kam ideme? Prosím." Prosíkam a hľadím psími očami. Poväčšine to funguje.
Auto odbočilo po nerovnej ceste. Otázky asi budú zbytočné. Len čo som uvidela tú nádheru, nenachádzala som slov.
,,Ako si to tu našiel?" S úžasom zabuchnem dvere a pricupkám k Adamovi.
,,Našiel som to ešte pred pár rokmi s kamošmi."
,,Je to úžasné." Žasnem nad čarom prírody.
Chabé slnko metá svoje lúče do plytkého jazera. Trbliece sa ako záplava kryštálov. Nádhera! Staré zhrbené stromy vrhajú tiene na zem. Je tu ako v rozprávke. Vtáčí švitor i džavotavý švihol tomu všetkému dodáva akýsi romantickejší šmrnc. Žasnem!
,,Ďakujem." Ďakujem mu za všetko, čo pre mňa spravil. Toto by bola asi moja definícia šťastia. Čas, kedy nemyslíš na starosti. Čas, kedy sa ti chveje vnútro od radosti.
,,Sadni si." Adam nám rozprestrel deku pod starým dubom blízko vody.
,,Naozaj to je rozprávkové miesto."
,,Princezné si zaslúžia chodiť len na také miesta."
,,Už som skoro zabudla aký si lichotník!" Je super. Čo viac si priať ako jeho.
,,Nie! Neopováž sa! Nerob to!" Vrieskam o dušu a trhám sa z Adamovho náručia.
,,Neboj sa, je to len trochu vody."
,,Nechaj ma prosím." Neviem, či sa smiať, či plakať. On v tom má však jasno. Náramne sa smeje, na mojej bezmocnosti."
,,Nemám tu suché oblečenie."
,,Vyschneš"
,,Bude mi zima."
,,Ohrejem ťa."
,,Prosím, nerob to." Stojím v pozore asi meter od neho. Musím mať odstup, lebo dobre viem, čo by spravil.
,,Dobre, teraz si obidvaja naspäť sadneme na deku a budeme sa tváriť, že si sa o nič nepokúšal. Platí?"
Výraz v tvári mu klesol.
,,Nebuď ako dieťa." Nedalo mi sa na ňom nezasmiať. Sadol si na deku a hral sa na ofučaného.
,,Netvár sa tak. Adam."
Vyzerá naozaj presvedčivo. Až si začínam myslieť, že sa hnevá. Ale kvôli takej hlúposti? To pochybujem.
Skúšam ho štekliť. Robiť grimasy a hlúposti, ale nič. Zaťal sa.
,,No tak, pozri sa. Idem do vody." Postavím sa z deky a idem k jazeru. Rozbehnem sa rovno do vody.
,,Vaaaa! Pozri sa!" Trapoším pred ním v plnej kráse. Celá som sa šmarila do vody ako veľryba. Už z diaľky vidím ako sa na deke rehoce.
,,Ty si...",odmlčal sa, „divná." Začal sa zo mňa smiať. Tento krát už vo vode. Hneď vedľa mňa. Voda bola príjemne mokrá. Taká akurát.
Celý tento deň bol príjemný. Viac než príjemný.
,,Brrr... Drkocem zubami, aj keď vonku nie je veľká zima."
,,Poď sem, poklad." Adam ma zabalil do deky hneď po tom, čo sme vyliezli z jazera. Je asi šesť hodín večer a slnko páli na svoje pomery dosť silno. Jediná zloba je vietor.
,,Ideme do auta? Mám tam tvoje tričko a šortky."
,,Hej poďme. Ale rýchlo." Utekáme v deke k autu ruka v ruke s Adamom.
,,Takto rýchlo som sa ešte asi neobliekala."
,,Mne sa skôr zdá, že si sa ešte tak rýchlo nevyzliekala."
,,Ale veď mi bola zima." Obraňujem sa na vysmiateho Adama.
,,Bolo to super." Vzdychol si tak zamilovane.
,,Bolo to parádne."
Ako ten čas letí. Vezieme sa v aute s dobrou hudbou a mne sa začína cnieť. Za ním. Bolo mi tak pekne. Pocit, že naše dnešné dobrodružstvo končí prišiel oprávnene. Čochvíľa budeme na našej ulici. Popravde sa mi nechce späť do reality.
Do krutej reality.