Kým sme tu

14.KAPITOLA

Pred bytové domy na našom novom sídlisku sme došli niečo po deviatej večer. Bol to sparný večer. Vonku sa nedalo dýchať a presne tak som si zapamätala prvú noc v našom novom hniezde. V noci sa nedalo dýchať a presne tak ako nás majiteľ upozornil, tak to aj bolo. Teplo a nepohodlne na tvrdých matracoch.
Napĺňa ma šťastie, keď pomyslím na progres nášho bývania. Teraz, mesiac po nasťahovaní, je náš byt ozaj krásny. Nepohodlný matrac sme vymenili za veľkú posteľ s baldachýnom. Namontovali sme žalúzie, ktoré tam v letných dňoch neuveriteľne chýbali. Izby sme zútulnili, vymaľovali, upratali a z nepríjemne pôsobiaceho bytu sa razom stal domov. Náš nový domov. Najväčšie prerábky už máme našťastie za sebou. Neviem ako by sme to zvládli, keby nám nepomohli naši a Adamova mama. Už len školné je dosť vysoké a to nehovorím o bežných výdavkoch, ktoré si teraz musíme platiť sami. Nebolo jednoduché osamostatniť sa. Začali sa na nás hrnúť povinnosti. Škole venujeme väčšinu nášho času a od tohto týždňa nastupujem do práce. Adam pracuje už druhý týždeň, no mňa to ešte len čaká. A čo škola? Zatiaľ sa ani jeden z nás nesťažuje. Od bytu ju máme len pár minút chôdze a učitelia sú priekopníci vo svojich predmetoch. Je to úplne iný svet ako ten na strednej. Každý ťahá za vlastný povraz a po triednych kolektívoch tu niet ani slychu. Stihla som si nájsť novú partiu. S babami si rozumieme akoby sme sa poznali od mala. Megan, Charlie a Gabriell mi pomáhajú vypĺňať voľný čas v novom meste. Už sme stihli očekovať zopár podnikov a nočných barov. Sú odtiaľto, takže im nerobilo najmenší problém zoznámiť ma s krásou veľkomesta. Sadli sme si! Je s nimi sranda, až ma neraz bolí brucho, máme podobný vkus a rovnaké rozvrhy. Čo viac si priať. Bolo mi smutno, keď som na prednáškach nikoho nepoznala, s nikým som sa neporozprávala a nesmiala sa. Vďaka ním mám pocit, že si začínam užívať vysokoškolský život.
Pondelky mám veľmi jednoduché. Len dve hodinové prednášky doobeda. Adam skonštatoval, že to je len také zahriatie po víkende. Nechceli na mňa ísť zhurta, preto som vyfasovala len dve hodiny. Adam však má nabitý deň. Hneď zo školy uteká na brigádu, kde je do ôsmej.
,,Nech ti to dnes v práci rýchlo zbehne a v škole nech sa darí."
,,Aj tebe zlato a nech sa ti v práci darí!"
Objal ma na chodbe, kde sme sa museli rozlúčiť jeho prednáška je na opačnej strane školy.
,,Ahoj." Zamávam mu a pohľadom ho sledujem až kým sa nestratí v dave mladých nadšených študentov.
Biológia. Priradili nám fantastického učiteľa. Každý jeden zo študentov pozorne počúva každučké slovo. Má už svoj vek, ale v jeho prípade to nie je vôbec na škodu. Rokmi ostrieľaný profesor nás pravidelne prekvapuje informáciami, ktoré z neho sršia. Občas mám pocit, že k nám rozpráva chodiaca encyklopédia. Mám chuť si zapísať všetko, čo na prednáške povedal. Mnohokrát to tak aj robím. To sa mi možno zíde. Poviem si za každou múdrosťou, s ktorou sa s nami podelil. Kiežby bol každý učiteľ ako on. Prednáška s ním zbehne čo nevidieť. Už nám beží posledných desať minút prednášky a môžem odísť. Dnes však nepôjdem rovno domov alebo do mesta. Dnes je môj deň D v novej práci. Budem pracovať ako čašníčka v reštaurácií hotela. Práca to nie je veľmi ťažká, ale popri škole dá každá ďalšia povinnosť zabrať.
,,Hej Any!" Šuškanie zo zadných sedadiel počujem pekne zreteľne. A dokonca aj presne viem, kto na mňa rozprával.
,,Áno? Čo je Charlie?" Jej vlasy priam svietili celou miestnosťou. Prenikavá oranžová z nej urobila tu známu uchechtanú ryšavku.
,,Pôjdeš s nami po škole na obed?" Šuškala tak nahlas, až ju počul snáď každý. Nechcela som nahnevať profesora. Preto som radšej siahla po zdrape papiera.
Opätovne sa mi vrátil papierik so slovami: ,,TO JE TEDA ŠKODA. ALE NABUDÚCE UŽ IDEŠ S NAMI!" Aj keď ma mrzelo, že s babami dnes nepôjdem, do práce som sa tešila. Skúsim niečo nové, spoznám nových ľudí a hlavne, potrebujeme peniaze.
,,Zlom väz!" Dievčatá sa so mnou rozlúčili a odprevadili ma k centru. Pravdupovediac som o tomto hoteli nikdy nepočula. Zastala som pred dverami, aby som striasla posledné zbytky nervozity. Zvonku pôsobil luxusne a zvnútra to bolo asi to najparádnejšie miesto, aké som kedy videla. Wau. Keď bude toto miesta, kde budem pracovať, tak myslím, že budem svoju prácu milovať. Dlážka je mramorová a doplnky zlaté. Ľudia, s ktorými som sa doteraz stretla boli milí a ochotní.
,,Dobrý deň, nech sa páči, ako vám pomôžem?"
,,Dobrý, dnes tu mám nastúpiť ako čašníčka. Vedeli by ste mi pomôcť na koho sa mám obrátiť?"
,,Jasné, pôjdete rovno a na konci chodby odbočíte vpravo. Tam je personál kuchyne. Alebo viete čo? Ja vás tam rada zavediem." Anjelským hlasom sa so mnou rozprávala, až k dverám reštaurácie.
,,Veľmi pekne vám ďakujem."
,,To nestojí za reč. Rada som vám pomohla." Usmiala sa a zvrtla sa na päte.
Reštaurácia bola poloprázdna. Z kuchyne však bolo počuť buchot tanierov a príborov.
,,Dobrý deň, slečna Any? Už som sa obával, že ste si to rozmysleli." Ruku ku mne natiahol šarmantný pán.
,,Dobrý deň, toho sa určite nemusíte obávať." Schuti sme sa zasmiali, keď som tu všetko vychvaľovala.
,,Myslím, že takíto zamestnanci ako vy, sú v našom kolektíve len a len vítaní."
Bol to vtipný pán možno po tridsiatke. Neviem odhadnúť jeho vek. Vyzeral tak upravene, bol vyfešákovaný a navoňaný. Čakala som skôr staršieho pána alebo mladú sekretárku. Tobias ma milo prekvapil.
Personál, s ktorým som mala pracovať bol tiež ohromne milí. Priali ma medzi seba a ja som sa cítila, akoby som tu s nimi pracovala odjakživa.
,,Tak čo? Zvládneš obslúžiť prvý stôl?" Zákazníci si sadli a čakajú kým ich prídem obslúžiť. To zvládneš ľavou zadnou! Hovoril mi odvážny hlas v hlave. Naozaj sa nemám čoho báť. Jeden stôl som striedala s druhými a šikovne som lietala po reštike. Bolo to super. Zbehlo to veľmi rýchlo, ani som sa nenazdala. Posledné stoličky som zasunula k stolu. Kuchyňa sa vypratala a nám konečne padla. Moja prvá smena je úspešne za mnou, bez rozbitého riadu a poliatych zákazníkov. Vďaka bohu!
,,Ostaneš na cigaretku?" Chalani z kuchyne už zamykali, keď ma oboznamovali s ich každodenným rituálom. Stále po záverečnej si idú pokecať s cigaretkou za hotel.
,,Ja už pôjdem, ponáhľam sa domov." S ľútostným výrazom som sa otočila na skupinku kolegov a kolegýň. Vlastne, teraz už na kamošov.
,,Dobre, tak sa vidíme."
,,Čaute! Zajtra o tretej." A už ma nebolo.
Práca ma napĺňa a baví už je to rok, čo tu pracujem. Po škole stále utekám do hotela, po práci zase domov. Bála som sa, že nebudem zvládať učenie, ale úplne v pohode to zvládam po práci. Niečo si pozriem doobeda pred prednáškou. Spravila som všetky skúšky a na to som patrične hrdá! Peniaze nám dvom vystačia. Od rodičov potrebujeme stále menej a menej. V škole to je super, do práce sa teším na kolegyne a domov na Adama. Zatiaľ sa nám darí, dúfam, že to tak ešte dlho ostane.
,,Zlato, idem do práce, večer som doma."
,,Prídem po teba autom?"
,,Netreba, to je v poriadku." Už som sa ponáhľala do práce.
,,Pusu." Rýchlo sme sa rozlúčili a už som utekala dolu schodiskom.
Nemám to ďaleko domov. Možno zotri ulice, prejdem parkom a som doma. Ťažké sklenené dvere hotela namáhavo otvorím. Vonku sa už pekne zotmelo, ešte že zajtra v škole nie je nič ťažké. Celú cestu nedokážem myslieť na nič iné ako je posteľ. Chcem sa vyvaliť a pomaznať sa s Adamom. Na chvíľu vypnúť a prosto nerobiť absolútne nič. Presne to dnes večer potrebujem. S tmou prišla do mesta iná atmosféra. Budovy vyzerajú inak ako za bieleho dňa, ľudí je v uliciach pomenej. Kdežto v meste je mládeže haba-dej. Ulice si sú po tme akési podobné.
,,Ale, ale.. Slečna, kamže?"
Otočím sa za celkom neznámym hlasom, ale nikoho nevidím. Čierno čierna tma. Nevidím si ani na vlastný tieň. Zľakla som sa. Zrýchlila som. Za jazdy som sa začala zháňať v kabelke po mobile. Či už kvôli svetlu alebo pocitu istého bezpečia. Počula som kroky, ktoré zrýchľovali. Začala som sa potiť od strachu. Telefón, ktorým si svietim pod nohy je nateraz mojim bodyguardom. Je zapnutý na rýchlej voľbe s Adamovým číslom. Všetko bude v poriadku. Možno sa dotyčný bojí kráčať v tme rovnako ako ja. V takýchto situáciach premýšľam len nad dvomi možnosťami. Buď zomriem alebo budem túto historku každému rozprávať. Bože prosím. Nech sa mi nič nestane. Chodník v mestskom parku sa zdá byť nekonečný. Začína ma unavovať rýchlo kráčať. Na malú chvíľu povolím a zmiernim tempo. Kvôli lepšiemu pocitu by som sa rada otočila a uistila sa, že tu som sama. Prejdem ešte zopár krokov, veľa ich určite nebude. Srdce mi bije strachom ako blázon. Čo blázon. Ako sto bláznov. O môj bože. Toto nebol len jeden chlap. Otočila som sa a zahliadla som bandu ľudí. Mohli byť asi dvesto metrov za mnou. Neviem.
Nech je to akokoľvek, konečne som sa odhodlala nebáť sa. Robte si so mnou čo chcete. Už som prestála ponáhľať úplne. Banda za mnou nepoľavila. Bola som si istá, že idú za mnou. Ťažkopádne som kládla nohy na chodník, v hlave ma pálilo od chladného večerného vzduchu.
,,Čakaj!" Hlas zozadu na mňa volal. Už ma skoro dobiehal, keď som sa rozhodla otočiť.
,,Čo je?! Tak čo odo mňa chcete!" Prudko som sa otočila a nervovo zrútená pozrela nebezpečenstvu do očí. Srdce mi málom prasklo. Mobilom som svietila na piatich ľudí. Zrazu sa na mňa toho sypalo tak veľa! Široko ďaleko nebolo nikoho iného. Len ja zoči voči nemu. Pomalým, zďaleka nie prudkým pohybom si kľakol. Kľačal predo mnou s ľudmi, v ktorých som začala spoznávať najlepších priateľov. Adam si úctivo kľakol, vzal chladnú ruku do tej svojej a spýtal sa ma tú najkrajšiu otázku, akú som od neho kedy počula.
,,Vezmeš si ma?" Konfety, ktoré držali naši momentálne najbližší priatelia sa rozlietali chladným vzduchom.
V nemom úžase som od radosti skríkla to nádherne slovo.
,,Áno!"
,,Chcem s tebou prežiť zvyšok môjho života. Chcem sa s tebou smiať, plakať, hnevať sa aj radovať zo spoločných úspechov. Budem tu pri tebe oddane stáť v šťastí i nešťastí. Budem sa o teba starať do kedy budem sám vládať. Sľubujem."
Vraví sa, že po smiechu príde plač. Platí to aj naopak? Prídu po uplakaných dňoch, tie najkrajšie chvíle v našich životoch? Áno. Som tomu živým príkladom. Trápenie zasiahlo našu rodinu veľmi hlboko. Bude už len lepšie? Stačilo na teraz hrôzy? Bolo jej viac než dosť. Neviem sa dočkať ďalších dní. Verím, že už budú len krásne.