Kým sme tu

2.KAPITOLA

Ach tie pondelky. Pondelky, ktoré tak všetci milujeme. Ako inak, ani tento pondelok nie je výnimkou a ja sa plaším po celom dome. Dnes chcem vyzerať o niečo lepšie, ako po ostatné dni. Niežeby mi išlo len o Adama. Ale áno, ide mi hlavne oňho. Je to zlé, keď sa mu chcem páčiť? Pevne verím, že nie. Aj keď nemám dostatok času, myslím, že dnes to dopadne dobre. Zuby sú čisté, tvár som si vyčistila, jemný make-up, vďaka ktorému vyzerám upravenejšie je na mieste, ostávajú už iba vlasy a oblečenie.
Pre dnešok zvolím jemné vlny, čierne rifle, bielu košeľu a žltú koženú bundu do pása. Na nohy si dám čierne členkové topánky na opätku. Rána už nejaký ten týždeň nepripomínajú leto. Niekoľko stupňové rozdiely medzi ránom a večerom mi dávajú zabrať s výberom vhodného oblečenia. Desiatu od mamy hodím do čiernej kabelky a do auta nastúpim ako posledná.
,,Nezabudni sa pripútať, srdiečko..."
,,Rozkaz mami!" pousmejem sa a pred pripútaním si ešte zosilním rádio. Nirvana mi takto na ráno urobí bez pochýb dobrú náladu.
,,Ľúbim ťa, mami." Vlepím jej nežný bozk na líce, a už si ideme s Lisou vlastnou cestou. Cestou do ukrutnej školy. Och áno, školský zápach, ktorý mi tak veľmi chýbal.
,,Melaniee!" asi som to prehnala s tým výkrikom, ale chcela som ju dohnať. Melanie som nevidela celé dva mesiace. Sedí hneď za mnou. Spolu s Rút a s Annou tvoríme v triede akúsi chásku, alebo bandu. Do triedy si to namierime tou najdlhšou cestou len kvôli našim vykecávačkám a skoro nestihneme prvé zvonenie. To sa na nás tak podobá. Posledné sme dobehli do triedy a z rozhlasu sa ozvala hymna. Všetko načasované do posledného detailu. Vyškerené dievčatá sú presným opakom nášho triedneho učiteľa. Trošku zamračený, trošku podráždený. Nevadí, to si vyžehlíme čokoládou.
Prvý deň v škole bol ako zvyčajne veľmi krátky. Samozrejme, čo Any pokašľať mohla, to aj pokašľala. Inak, veľmi chápavý triedny nás hneď na začiatku nechal po škole. Pomáhali sme s výzdobou triedy. Snažila som sa ho ukecať, ale ani milý úsmev nepomohol. Zo školy sme určite odchádzali posledné. Už len zalepím poslednú fotku a máme hotovo.
,,Zbehneš so mnou na WC?" pekne žmurkám a prekríženými nohami dávam najavo, čo mám za problém.
,,Jasné, potrebujem sa prepudrovať." Nebyť Melaninho púdru, skoro by som zabudla na Adama. Rýchlo šmátram po kabelke, aby som našla mobil. Jasné. Tri zmeškané hovory, dve správy. Vytočím ho a všetko riešim za jazdy.
,,Ahoj Adam, prepáč, už sa ponáhľam, všetko ti vysvetlím."
,,To je v pohode, čakám na lavičke. Tak zatiaľ..."
SOS. Prosím, Melanie, musíš zo mňa spraviť človeka. Voňavka, korektor, púder, rúž a všetko je o niečo lepšie. Ako dobrá kamarátka ma pozliepala a už vyzerám k svetu. Ešte, že ju mám. Po schodoch si dávam načas, aby som sa náhodou nezadýchala. Ešte toto by mi tak chýbalo. Už ho vidím. Sedí na operadle lavičky a pozerá do mobilu. Rozlúčim sa s Mel a nesmelo si vykračujem ďalej. Už ma zazrel. Hm. Vstal z lavičky a rozkošne sa pousmial. Žeriem ho. Mám dobre rúž? Nesmrdí mi z úst? A čo moje vlasy?
,,Ahoj Any."
,,Ahoj, prepáč, ale s Mel sme ostali po škole." trápne vysvetľujem.
Presne ten rozkošný smiech, ktorý mám tak rada.
,,Hmm, po škole vravíš. Prvý deň? Veľmi, ale veľmi zaujímavé." Smial sa nad cudzím nešťastím. Dlho som to nevydržala a začala som sa smiať aj ja. Nie každý by dokázal to, čo ja. Prvý deň v škole a hneď si takto zavariť. So šibalským úsmevom ho nežne objímem. Pevne ma chytí okolo pása, pravou rukou mi hladí chrbát a hlavu si opiera o moju. Cítim sa pokojne, v bezpečí a konečne nie opustená. Ruku zaborím do jeho hustých vlasov a vdychujem príjemnú vôňu.
,,Any tak si mi chýbala..." Cítim, ako mi bozkáva krk a privinie si ma ešte bližšie. ,,Aj ty mne, Adam. Ani nevieš ako veľmi." Čoraz intenzívnejší dych cítim na mojej tvári, krásny bozk na čelo, na líce. K perám sme sa však nedostali.
Nechali sme sa uniesť. Najprv sme si mali ujasniť nejasnosti. Roztržito uvoľním objatie a hlboko mu pozriem do očí. Tak prečo si to len urobil, keď ťa tak strašne milujem. Prečo ma tak zraňuješ.
,,Ako bolo?" Tichým ale rozhodným hlasom sa pýtam.
,,Fajn, a ty ako? Ako si sa mala? Všetko je v pohode?" Pekné, že sa pýta. Po dvoch mesiacoch.
,,Fajn." Snáď si už všimol, že ma mrzí, čo sa stalo.
,,Prečo si odišiel? Prečo si sa dva mesiace nezaujímal? Prečo si to zrušil? Vieš ako som sa cítila?" Adam urobí krok vzad. Už sa mi nepozerá do očí.
,,Any, prepáč. Viem, že to bola hlúposť. Tak veľmi ma to mrzí." Lesknú sa mu oči, tie krásne veľké sivo-zelené oči.
,,Myslím, že to bolo pre oboch rovnako ťažké. Ani si nevieš predstaviť ako ma zranili správy, ktoré si mi písala. Z trucu som sa správal ako idiot. Písala si mi, že ja som bol ten, kto si na teba nikdy nenašiel čas. Chcel som ti len ukázať ako vyzerám, keď si na niekoho nenájdem čas. Chýbal mi tvoj úsmev, tvoja vôňa. Chýbal mi každý deň, ktorý som nemohol stráviť s tebou."
Cítim jeho pery na tých mojich. Vášnivo ma pobozkal. Tváre sa nám len tak dotýkali a slzy, ktoré mi stekali po tvári mi starostlivo utrel.
,,Myslím, že na nás pozerá školník." Veľmi ticho šepnem.
,,Nepozeraj smerom ku škole. Pomaly, a hlavne nenápadne sa poberieme, dobre?" V najkrajšej chvíli to stále niekto prekazí.
Rozhodujeme sa medzi pizzeriou a kaviarňou. Za mňa to je jednoznačne pizzeria. Som hladná, a neviem, čo môže byť horšie ako hladné dievča.
Pizzeria je plná, ale jeden stôl sa tam hádam nájde. Adam mi gentlemansky odsunie stoličku a nechá ma vybrať si prvú. Obaja sme si objednali to isté. Pizza Hawaii a kola. Naše obľúbené .
,,Je to už v pohode?"
,,Čo?"
,,Prepáčila si mi to?" Nastala chvíľka ticha. Nikto nepovedal vôbec nič. Len tak sme na seba zízali.
,,Vieš, že áno. Tak strašne ma to mrzí."
Som rada, že už je všetko v poriadku. Ani neviem opísať, čo k nemu cítim. Každým dňom ho ľúbim viac. Každý deň mu chcem ukázať, ako veľmi ho ľúbim. Každý deň sa s ním chcem smiať, lebo vo dvojici je to krajšie. Ráno sa teším na jeho úsmev, na jeho bozk a každé lúčenie ma vyvedie z miery. Je tak krásne niekoho milovať a prežívať s ním šťastie i nešťastie, úspech či neúspech, jesť s nim pizzu alebo piť kolu.
,,Môžem ťa odprevadiť domov?"
,,Budem veľmi rada." Stoličky v pizzerii sme zasunuli a usmiatemu personálu zaželali pekný zvyšok dňa. Kráčame si ruka v ruke ulicou zaliatou prvými septembrovými lúčmi. Cítim sa tak spokojná, milovaná a šťastná. Slnečné počasie vyhnalo deti na ihriská pred činžiakmi. Nedá mi nevšimnúť si voľnú hojdačku a hneď sa šibalsky usmejem smerom k Adamovi. Presne vie na čo myslím. Obaja sa ako trojročné deti rozbehneme k voľnej hojdačke, sadneme si na opačné konce a cítime, ako nám v žilách koluje detská radosť. Adam ma na hojdačke preváži a nechá ma vo vzduchu. Slnko mi ohrieva rámy slnečných okuliarov a jesenný vánok mi prehadzuje pramene vlasov. Mám ich všade, len nie tam, kde by mali byť. Hnedé pramene mi lietajú cez tvár a tak si ich radšej zastrčím za ucho. Rukou si podoprel hlavu o hojdačku a sleduje ma. Sleduje môj boj s hrivou a usmieva sa.
,,Si nádherná." Nesnažil sa prekričať detský smiech. Ticho mi šepol, že som nádherná. Aj keď som strapatá.
,,Ďakujem." Odpoviem mu rovnakým šepotom.
,,Už by sme mali ísť." Hlavou naznačujem, aby sa pozrel na kolónu detí, ktoré čakajú na hojdačky. Zleziem dole a hneď nás vystriedajú dve dievčatá, celé špinavé od piesku.
,,Mamky budú mať radosť." Smejem sa na Adama.
Čas letel tak rýchlo. O chvíľu budeme doma. Adam bol ochotný odprevadiť ma až domov, a tak sme si spravili krásnu prechádzku. Konečne sme si vyrozprávali všetko z letných prázdnin, všetky zážitky a aj nepríjemné spomienky. Už sme na našej ulici, v rodinnej časti slnkom zaliatej Arizony .
,,Vďaka. Bolo mi s tebou krásne." Pobozká ma na čelo, objíme ma a zamáva mi na rozlúčku. Och, ako to lúčenie neznášam. Domov som chcela ísť cez terasu, ale vzadu je všetko zamknuté. Skoro by som bola zabudla, že Lisa dnes príde neskôr. Včera to hovorila mame, mala ísť do kamošky, keď si dobre spomínam. Blik. Na päte sa otočím a kráčam naspäť za Adamom.
,,Adam, počkaj chvíľu!" udychčane kričím jeho smerom.
,,Nechceš ostať na kávu? Mama je dnes v práci, otec išiel na nočnú a Lisa má prísť neskôr." Usmiala som sa. Možno som aj trochu flirtovala.
,,Jasné budem rád. Keď ti ešte neleziem na nervy."
,,Lezieš. Ale nechať ťa bez kávy, to určite nie." Chichocem sa.
Kde som len dala ten kľúčik. Predné dvere sú ako vždy zamknuté a ja sa potichu modlím, aby boli niekde v mojej kabelke. Idem rozopnúť poslednú priehradku a keď tam nebudú, asi ma porazí. Som zvyknutá, že keď prídem domov, stále je otvorené. Nie sú tam, och nie.
,,Čo teraz?"
,,Neviem. Vykopnem to?"
,,Adam!" Prevrátila som očami.
,,Nevetrali ste ráno náhodou?"
,,Vtipné, už ma vidíš ako leziem do domu cez okno."
,,Tak potom mi nič lepšie nenapadá."
Prejdem pri oknách po boku domu. Kuchyňa zavretá, kúpeľňa malá. Lisa ráno cvičila a nechala privreté okno. Nie som si istá, či je toto najlepší nápad, ale stáť pred domom sa mi veľmi nechce.
,,Prelezieme plot, dobre?" rázne a sebavedomo navrhnem.
Lisina izba je na spodnom poschodí, nemal by to byť až taký veľký problém.
,,Prepáč, ale choď prosím prvý." V polovičke cesty som sa otočila. Takto to nepôjde. Načo som si len brala tie opätky. Len v ponožkách sa musím driapať hore cez plot za Adamom. A potom ešte na parapetu okna. Aspoň si budem pamätať, že kľúče budú mať čestné miesto v mojej taške. V Lisinej izbe som už nebola ozaj dlho. Je celkom poriadkumilovná. Všetko má pekne uložené na svojom mieste.
,,Cvičí?" Adam ukazuje na činky a fit loptu v rohu izby.
,,Asi áno, zasa to na ňu prišlo."
Chvíľu si prezerám jej fotky na nástenke. Je ich tam hromada. S priateľmi, so mnou, s jej najlepšou kamarátkou a je tam aj Arny v ružovom psom oblečení. Adam si sadol na stoličku pri stole a sledoval Lisinu mapku, kde by chcela vycestovať. Je tu toho habadej. Niečo mi hovorí, že už asi dopozeral. Rukou sa dotýka vnútornej strany môjho stehna a pritiahne si ma bližšie. Čo sa deje. Posadil si ma na svoje nohy a pevne ma chytil, aby som nespadla. Rukami mi odhrnul vlasy z tváre a začal ma bozkávať po krku. Vášnivé bozky ma hriali na tvári a ruka, ktorou zablúdil pod moje tričko ma jemne láskala. Rozpálene mu opätujem každú pusu a chcem mu vynahradiť celé dva mesiace. Chytil ma za zadok, pevne ma držal a posadil na stôl. Svojským spôsobom som si ho držala nohami a bozkávala ho ešte o čosi vášnivejšie.
,,To neskončí dobre." So zrýchleným dychom šepnem a čakám na odpoveď. Nič. Stále nič. Bozkáva ma a krk vymenil za brucho. Opatrne mi odhrnie tričko a po krku sa dostane až ku kľúčnej kosti.
,,Milujem ťa."
Len sa zvodne usmeje a ja si uvedomím, že si to chcem užívať naplno. Rukou ho hladím po mužnom chrbte, potom ho uvoľním zo zovretia a dám mu dole tričko. Bozkávam ho po celom tele a užívam si chvíle v jeho blízkosti.
,,Och nie! Čo ste nepovedali, že ste tu?!" Vykríkla Lisa. Vrútila sa do izby ako veľká voda. Veľmi prekvapená veľká voda. Toto naozaj nečakal ani jeden z nás.
,,Lis, prepáč, mrzí ma to... mm... ja len..." Kokcem a snažím sa zachrániť situáciu. No rumenec na mojej tvári, tomu ako vidím, vôbec nepomáha. Zleziem zo stola a Adama vtiahnem do kuchyne. Na kávu, o ktorej sme hovorili. Adam si natiahol tričko a celkom v pohode si sadol do kuchyne. Na malú chvíľu bol vyvedený z miery, ale prešlo ho to po tom, ako počul Lisin výbuch smiechu. Trápne sa na seba usmievame a pijeme kávu, na ktorú som ho sem pôvodne pozvala.
,,Akoby sa nič nestalo." Lisa žmurkne a prisadne si k nám. Odľahlo mi, že to nebude vešať nikomu na nos. To by už len bol cirkus, keby to povedala rodičom. Bohu vďaka za takú sestru. Káva ma trošku upokojila. Cítim sa o niečo pokojnejšie a náladu mám lepšiu.
,,Asi už pôjdem, ďakujem za kávu," na chvíľu sa zasekol a potom tichšie dodal
,,a za všetko." Presne viem, o čom hovorí. Takto blízko seba sme už neboli ozaj dlho. Adam ma pobozkal na rozlúčku, zavrel dvere a ja som sa pustila do umývania riadov. Neviem byť v izbe potichu, radšej si zapnem rádio a prepnem ho na USB prehrávanie. Smells Like Teen Spirit, moja obľúbená od Nirvany. K umývaniu riadu je ako stvorená. Do rytmu si pokyvujem hlavou a užívam si Kurtov drsný hlas.
,,Zlatko, stíš to prosím!" Mama sa ohlásila nie veľmi nadšene. Z práce prišla o čosi skôr, ale aj tak vyzerala dosť uťahane. Pracuje v nemocnici ako zdravotná sestra a majú tam toho vyše hlavy. Spokojne si ľahne na terasu do hojdacej siete a oddychuje. Vidím na nej, že toho má dnes dosť. Radšej jej spravím chutné smoothie z banánu, manga a trochu vody. Nakoniec hodím pár kociek ľadu a odtrhnem lístok mäty. Dúfam, že jej to padne vhod a aspoň trocha ju poteším. Z práce chodí večne uťahaná, bez nálady, nervózna a mňa to začína trápiť. Často prídem domov, pozdravím ju a veľa si toho nepovieme. Aj z tej najhoršej nálady sa snažím mojou ako-tak dobrou náladou zlepšiť tú maminu. Nohou si posuniem dvere na terasu a naše úchvatne vyzerajúce smoothie opatrne položím na stôl. Vďačne sa usmieva.
,,No tak. Čo to robíš Any." Smeje sa mama, na mojom kúsku, ktorý predvádzam na hojdačke. Sadla som si na kraj siete a mamu som prevážila až skoro spadla. Osobný priestor mi v tejto chvíli nehovorí naozaj nič. Mamu pripučím a konečne vidím ako sa schuti smeje.
,,Je fantastické, ďakujem. Teraz sa fakt hodilo, chýbalo mi niečo na nakopnutie."
,,To je samozrejmosť, mami. Len si na to veľmi nezvykaj, vieš ako sa vraví: Na dobre sa ľahko zvyká." Zasmejem sa a žmurknem na mamu. Uhniezdim sa blízko pri nej a len tak odfukujem. Z odfukovania sa asi stal poobedňajší spánok, ako som si mohla všimnúť. Spala som niečo cez dve hodiny. Sladko som zaspala a mamina ma nechala v hojdacej sieti. Zobudila som sa na otcov hlas. Zasa sa mu niečo nepáčilo. Pre dnešok to bolo Lisine správanie. Musím uznať, že nie je ani zďaleka ukážkové, ale na môj vkus primerané správanie k jej veku. Má pätnásť a pubertu v rozkvete. Z otcovej strany to sú podľa mňa len neustále sťažnosti. Dalo sa na to pozrieť aj z inej stránky. Dnes neumyla dlážku ako jej mama nakázala, ale spravila veľa iných vecí. Nefetuje, nepije, nefajčí a jej vychádzky s kamarátmi nie sú natoľko horibilné, aby sa jej nedali prepáčiť. Prečo to mama dokáže pochopiť a on nie? To je jednoduché. Podľa mňa vidí problém aj z tej druhej strany. Nevidí všetko tak negatívne a hľadá spôsoby, ako sa vyhnúť hádke, ako rozumne vyriešiť problém a je si vedomá toho, že každý z nás ma nejaké problémy. Každého z nás môže niečo trápiť. Takéto hlúposti si otec nachádza deň čo deň. Už od mala som si to všímala. Ľutoval sa za svoje problémy akoby za nich mohol niekto z nás. Každý si môže za svoje problémy sám a vyriešiť si ich musíme taktiež sami. Takýchto ľudí je na svete veľa. Možno len potrebujú otvoriť oči, aby si všimli skutočnosť.
Máš kilá navyše? Nezvaľuj to na prababku, ktorá bola pri sebe, ale staraj sa. Staraj sa o svoje telo, staraj sa oň a chci preň len to najlepšie. Chceš zmenu? Začni hneď! Neodkladaj to na ďalší týždeň, na nový mesiac, či rok. Chceš zmeniť svet? Začni na tom pracovať hneď. Nie sme spokojní so svojou prácou? Zmeňme to. Všetko sa dá, len treba naozaj chcieť. U mnohých z nás je strach zo zmeny väčší ako túžba po niečom, čo nás urobí šťastnými. Chceš byť úspešný? Tak to nevzdaj. Pokračuj vytrvalo až kým sa nedostavia prvé výsledky. Je ľahké zlyhať, ale zabojovať sa oplatí viac. Aj ocino sa sťažoval na prácu, ako ťažko musí pracovať. To mu neberiem. Vážim si to, ale ja za to nemôžem. Tak isto ako za to nemôže mama a Lisa. Som vďačná, že som si uvedomila, prečo sa stále len sťažuje a má so všetkým problém. Nevie uznať, že sa môže mať aj lepšie. Bojí sa zmeny, ktorá by bola lepšia. Z toho som sa poučila, že budem robiť všetko tak, ako si to prajem ja. Budem navštevovať školu, ktorá ma baví, hľadať si zamestnanie, v ktorom budem spokojná. Budem pracovať na svojom živote, aby som sa nikdy nemusela sťažovať. Toľkokrát som sa mu to snažila vysvetliť, no on to radšej nechce pochopiť. S tým už veľa nenarobím a lámať si hlavu nad takýmito vecami nemám v pláne.
Ako ten deň rýchlo zbehol a koľko sa toho udialo. Vonku už začína šero, a tak radšej zaleziem dovnútra. Z kuchyne si vezmem toasty, ktoré nám mama pripravila, zohrejem si mlieko, zamiešam doň dve lyžičky granka a vyjdem po schodoch až do izby. Pripraviť si veci do školy až zajtra? Moje lenivé JA ma v tom uisti, a tak zvyšok večera len presedím s mobilom v ruke.
Prvý týždeň zbehol ako voda. Pomaly sme nabehli na rozvrh a už aj bol víkend. Posledný zvonček zazvoní o päť minút a sedem sekúnd. Viac ako polovica triedy blúdi myšlienkami po baroch, po víkende a zvyšok sa ešte chvíľu venuje biológii na siedmej hodine. Fakt rešpekt. Ja som už nemala energiu sústrediť sa, a tak som si len bezducho písala poznámky z tabule.
Piatok. Ohlásili ho študenti hneď po zazvonení. Výkriky, búchanie so stoličkami a úprimná radosť násťročných signalizuje víkend. Ako tak rozmýšľam, tento bude zrejme rovnaký ako všetky ostatné. Piatok končím tak, že odnesiem mame večeru na nočnú, zahrám si na keyboard a určite si pozriem niekoľko častí Dr. Housa.
,,Počkaj Any!" Dupotom sa ohlásil Adam so spolužiakmi.
,,Ahoj Adam, čo sa stalo?" Usmievam sa akoby to bolo po prvýkrát, čo ho vidím.
,,Len som sa ťa chcel opýtať, či by si so mnou nešla na Samovu oslavu narodenín."
Jedným okom pozriem na Adama, druhým na Sama a kamarátov vedľa neho.
,,Jasné. Rada prídem." Chabo sa usmejem a všetkým je určite jasné, že oslavy, párty a podobné srandičky, ktoré majú v obľube moji rovesníci, nepatria medzi moje naj.
,,Tak v sobotu. Majte sa."
Chlapci sa rozídu, pozdravia a nechajú nás samých. Nežne chopí moju ruku do svojej, odhrnie mi vlasy, aby mi pobozkal líce a chutne sa na mňa pozerá. Stále sa pozerá. Niečo je zlé. Vlasy? Som špinavá?
,,Si krásna." Pošepká mi do ucha. Takou drobnosťou mi vyčarí úsmev na tvári a moje líca sa opäť raz musia zapýriť.
,,Vezmem ťa domov, ak nebudeš namietať."
,,Ešte by som skúsila namietať, hehe."
V šatni je ako inak tlačenica a je vydaná výstraha piateho stupňa pre ,,ohrozenie života". Radšej si vyčkáme a zo šatne vychádzame s poslednými študentmi. Od školy nebývame až tak ďaleko, ale tento návrh mladého šarmantného mladíka sa proste nedal odmietnuť.
,,Poď k nám, otec príde neskôr a Lisa je v izbe." Chcem navariť mamine do práce, a tak mi napadlo, že najesť sa spoločne s Adamom by nebol zlý nápad.
,,Keď na tom trváš. Budem rád, ale nebudem prekážať?"
,,Určite nie, keby hej, tak ťa nevolám. Navaríme a môžeme sa spolu najesť."
Lisa nás už verne vyčkáva pri dverách a odkladá nám topánky. Ale nie! Žartujem. Samozrejme je vo svojej izbe so slúchadlami na ušiach a o okolitý svet sa nestará. Aj keby nás vykradli, ona si bude po izbe spievať a tancovať. Neviem, či sa z toho smiať alebo plakať. Je pri tom taká chutná.
,,Lasagne alebo cestovinový šalát?"
,,LA-SA-GNE!"
Výber bol rýchly, chute máme vcelku podobné. Na stôl vyberiem syr so strúhadlom a Adam má o zábavu postarané. Dúfam, že máme všetko.
,,Nechaj tak, ja navarím."
Zaujímavé, že to počujem od neho. O tejto záľube mi nepovedal. Naozaj som nevedela, že vie variť. Že vie a hlavne, že chce variť. Sadnem si na stoličku, zapnem telku a sledujem ho. Fakt mu to v kuchyni ide, a to nehovorím o tom, ako sa vie orientovať v cudzej kuchyni. Veľmi šikovný. Syr prácne nastrúhal, pripravil všetko na plech a dokonca ja za sebou začal upratovať. Lasagne už sú v trúbe a Lisa si konečne všimla, že je niekto doma.
,,Aha, tak o tom si hovorila, že si mám vybrať chlapca naozaj zodpovedne. Ty si presne vedela, čo sa ti v budúcnosti zíde." Vyškiera sa od ucha k uchu a stojí pri kuchynskej linke. Ešte že tú Lisu máme, bez nej by sme sa v trápnych situáciách prepadli pod zem a nesmiali by sme sa ako najatí. Pustili sme sa do upratovania kuchyne. Zmohlo nás to natoľko, až sme si museli vyvaliť zadky na gauč. Dávajú Simpsonovcov, ktorých si vychutnávame s búrskymi orieškami. Ležíme jeden vedľa toho druhého. Adam mi hladí vlasy a Lisa sem-tam vtipne pregúli očami, ale čo ju nezabije, to ju posilní. V tomto momente by som sa vôbec nečudovala, keby nás prišli navštíviť susedia. Lasagne voňajú neskutočne nádherne a určite ich je cítiť po celej ulici. Ešte päť minút a budú hotové. Tieto budú naozajstné, nie také ako nám raz za čas spravili v školskej jedálni. Bez chuti a rozvarené.
,,Si neobyčajne šikovný. Sú výborné!!!" Nabrali sme si všetci traja a z toľkej chuti len kývame ušami. Možno sú trošku viac horúce, ale to patrí k tomu. Pomaly si premieľame v ústach prvé kúsky obeda. Ako len zbožňujem toto jedlo. Asi sa budeme musieť posunúť, aby sa najedol aj otec. Počula som ako zaparkoval auto a zapálil si na terase. Som celkom rada, konečne sa môže normálne zoznámiť a porozprávať s Adamom.
,,Adam, prišiel otec." Snažím sa rozprávať potichu, aby ma nebolo počuť až na terasu.
,,Tak ja už asi pôjdem."
,,Nie. Neblázni."
,,Ale Any!"
,,Psst! Len sa zoznámite."
Naberiem mu obed, pripravím príbor a v trápnom tichu čakáme, kedy sa otvoria zadné dvere. Som trochu nervózna aj za Adama, ale raz sa len zoznámiť musia. To mi musíte dať za pravdu.
,,Dobrý deň prajem." Slušne sa postaví od stola a otcovi podáva ruku. Otec na ňu chvíľu pozerá a podá mu svoju pravicu.
,,Teší ma, Adam Nesstif."
,,Aj mňa teší." Mrzuto sa na mňa pozrie, akoby som spravila niečo naozaj veľmi zlé.
,,Mohla si povedať, že budeme mať návštevu."
,,Nevedela som, že budeme obedovať spolu. Mama ma poprosila o obed a Adam ma zaviezol domov. Nemyslela som, že to bude problém." Vo vnútri sa prekonávam, aby som nepovedala niečo horšie. Čo mu môže vadiť? Má navarené, upratané a neverím, že mu prekáža jedna neohlásená návšteva, ktorá sa ani nedá považovať za návštevu. S Adamom sme spolu už dva roky a trávime spolu toľko času, že by sa dal považovať za člena našej rodiny. Lisa a mama si ho hneď obľúbili. No tu nejde len o obľúbenosť. Slušne sa mu pozdravil a on namiesto vrelého pozdravu mrzuto odišiel do spálne a zapol si telku. Presne o tomto som hovorila. Po troch, štyroch dňoch sa radosť z prítomnosti toho druhého vytratila. Opäť sme tam, kde sme boli.
,,Kočky, ja už asi pôjdem, nechcem prekážať."
Nie, presne to som nechcela. Nechcela som, aby to skončilo takto. Všetko bolo úplne super, a teraz? Adam je viac než skleslý, otec je spokojný, že nám všetkým mohol skaziť náladu a Lisa nás už pre istotu nerieši. Radšej sa zdvihnem a umyjem riady. Mamine som nabrala do obedárov a asi jej to zanesiem hneď teraz. Adam ma tam môže hodiť, má to po ceste, a ja sa naspäť vrátim autobusom. Otcovi sa nemienim ohlásiť, kam idem. Veľmi ma nahneval a hlavne sklamal. V aute z nás chvalabohu opadne nedobrá nálada, a je nám o niečo lepšie. Adam prepol na naše obľúbené pesničky. Cesta s nimi ide rýchlejšie.
,,Ďakujem za všetko a prepáč. Prepáč za otca, neviem, čo sa mu zase stalo. Posledné dni chodí z práce veľmi mrzutý."
,,To je v poriadku, zlato. Bolo mi s tebou pekne a dúfam, že ma tvoj otec nebude mať v zuboch, to by som bol naozaj nerád."
,,Určite nie, má len svoje nálady. Myslím."
,,Ľúbim ťa." Zaláskovane na mňa chvíľu pozerá, dá mi pusu na čelo a odprevádza ma pohľadom, až kým nevyjdem schodmi do nemocnice. Zamávam mu a s obedom sa už aj ponáhľam za maminou. Bola by som nerada, keby som jej skazila kulinársky zážitok tým, že by mala jedlo studené.
,,Ďalej!" Z ambulancie už počuť mamin svižný hlas.
,,Doniesla som ti večeru, dúfam, že ti ešte nestihla celá vychladnúť. Adam sa u nás zastavil a varili sme spolu."
Zrejme ju to veľmi potešilo, o Adamovi som jej hovorila ešte cez prázdniny. Vedela, že to s nami nevyzeralo ružovo a dosť ju to trápilo. Uvedomovala si ako veľmi mi na našom vzťahu záleží a bola by určite nerada, keby som kvôli tomu mala hlavu v smútku. Ani si nadlho neposedím a už na dvere pohotovosti niekto klope. Chcela som prehodiť pár slov, ale v tomto čase tu nemám čo robiť a pacienti sú určite dôležitejší. Rýchlo uvoľním stoličku, zamávam mamine a utekám na autobus, ktorý by som s veľkým šťastím mohla stihnúť. Nepočítala som s tým, že odídem tak skoro, ale aspoň stihnem kúpiť darček pre Sama.
Bežím ostošesť. Náš telocvikár by mal byť na čo hrdý. Zastávku mám ešte asi päťsto metrov ďaleko. Kúsok zastávky už vidím, vidím aj cestujúcich, ktorí však musia vidieť mňa. Radšej si ani nepredstavujem, ako musím vyzerať. V duchu sa pousmejem a bežím ďalej, aj keď dnes nevyzerám ako príťažlivá blondína z Baywatchu, ktorá bežala po pláži. Stihla som ho. Do autobusu som nastúpila ako posledná a čakalo tam na mňa ako zázrakom voľné sedadlo. Vďakabohu. Naozaj sa mi po tomto maratóne nechcelo stáť v plnom autobuse. Ešteže necestujem dlho. Posledné voľné miesto malo aj svoje odôvodnenie. Starší pán, ktorý sedel vedľa mňa dosť zapáchal. Nevyzeral ako jeden z tých zanedbaných bezdomovcov, ktorý sa o seba absolútne nestarajú, len trochu viac zapáchal od cigaretového dymu a alkoholu. Vystupujem. Zastávku neďaleko nákupného parku už vidím, a tak sa dvihnem zo sedadla a na malú chvíľu sa otočím k pánovi na sedadle a pozdravím sa. Na chvíľu mu to vyčarilo úsmev na tvári a ja som mohla spokojnejšie vystúpiť z autobusu. Namierila som si to krížom cez cestu, rovno k nákupnému parku. Ešte mám jeden problém. Čomu by som sa potešila na mieste devätnásťročného chlapca? Ako prvé mi napadlo oblečenie, trošku neoriginálne, ale vždy sa zíde. Možno ešte slúchadlá alebo niečo na futbal. Skúsim najprv to oblečenie. V H&M som mu kúpila tričko s potlačou Star wars, to ho zaručene poteší. Ďalšou zastávkou bude drogéria, idem si kúpiť sprchovačku a možno nájdem aj niečo pre neho. Hneď na začiatku sú vo vitríne vystavené voňavky. Úplne mi to vypadlo z hlavy, Sam sa určite poteší jeho obľúbenej voňavke od Calvin Klein. Aj keď je drahšia, stojí zato. Vyberiem si sprchovačku s vôňou vanilky a idem k pokladni. Zaplatené, nakúpené, doma mu k tomu pribalím sladkosti, pekne to zabalím a o darček mám postarané. Vonku už zapadá slnko, ani som si neuvedomila koľko času prešlo od otcovho výstupu. Je pol ôsmej a cesta domov trvá nejakú tú minútku. Pevne verím, že stihnem prísť do tmy. Nie žeby som sa bála, tak to určite nie! Ale bojím sa. Domov to mám ešte asi dvadsať minút. Chodím výlučne mojimi skratkami, no veľa času mi to neušetrí. Ešte pár ulíc a konečne budem doma.