Kým sme tu

6.KAPITOLA

Sladký život tínedžera. Práve v týchto školských dňoch si uvedomujem, aké je super byť mladým. Školské povinnosti sú našou jedinou obavou, voľný čas môžeme venovať kamarátom a nemusia nás trápiť problémy naozajstných dospelákov. Hej, aj ja som dospelá, ale nijako zvláštne som to zatiaľ nepocítila. Nedá sa porovnávať moja zodpovednosť so zodpovednosťou mojich rodičov či učiteľov. Roky na strednej sa stali najkrajšie prežitými v mojom živote. Hlavne teraz, v poslednom ročníku, v triede sme sa dali dokopy, a je z nás poriadna banda. Každý deň sa nasmejeme a ani tento tomu nebolo inak. Prístup učiteľov k nám, najstarším, sa zmenil. Dajú nám dýchať, hodiny trávime v príjemnej atmosfére a nálada je stále super. Poobede som sa dohodla s Adamom. Celý deň ide rýchlejšie, keď sa teším na posledný zvonček. Tak ako som dúfala, sedem vyučovacích hodín zbehlo rýchlo. Posledných desať minút na fyzike sme sa s dievčatami chceli primaľovať. Zvykneme to tak robiť na hodinách, cez ktoré nám to prejde. Fyzika na to bola ako stvorená. Trošku som sa prepudrovala, prečesala si husté vlasy a voňavku som si striekla ku krku. V našej štvorke dievčat vzadu sa čosi zmenilo. Rút je akási iná. Doteraz sme boli najlepšími kamarátkami, ale teraz sa rozprávame už len striedmo. Asi sa budeme musieť pozhovárať. Anna a Melanie si to všimli tiež. Musíme niekedy poobede zvolať našu babskú radu a predebatovať, čo sa deje.
,,Ahoj láska." Zamilovane na mňa hľadí Adam. Pred školou ma čakal pekne naobliekaný. S kapucňou na hlave prešľapoval z nohy na nohu od zimy.
,,Prepáč, že si musel čakať. V šatni to bolo zase preplnené. Veď vieš."
,,To je v poriadku. Čakal by som ťa aj vo väčšej zime. Kde pôjdeme?"
,,Hm, neviem. Možno by sme mohli zájsť na horúcu čokoládu alebo máš nejaký iný plán?" Opýtam sa na iný plán, aj keď som si spravila poriadnu chuť na čokoládu.
,,S tebou pôjdem kdekoľvek." Super tak máme vybraté. Do čokoládovne to máme pešo asi dvadsať minút. Akurát na zimnú prechádzku. Zima, ktorú tak Adam nemá rád, ho neodradila od toho, aby mi podal ruku. Chytil ma pevne a naše ruky vložil do jeho vyhriateho vrecka. Som doňho tak veľmi zamilovaná, že by som o ňom vedela básniť celé hodiny. Ale to patrí k životu. Láska. Tak krásna a neopísateľná. Človek, ktorému by si najradšej venoval všetok svoj čas a pozornosť. Vždy som si priala mať niekoho, ako je on. Všetko je tak krásne, až sa mi nechce veriť. Bláznivo sa smejeme pomedzi vášnivé bozky a blúdime svetom v pevnom zovretí. Jediným nepriateľom je čas. Čas, ktorý v jeho prítomnosti letí tak neuveriteľne rýchlo. Mienim si užívať každú sekundu vedľa neho. A budem sa hrdo pýšiť našou láskou.
,,Dvakrát horúcu čokoládu so šľahačkou a banánom, poprosím." Adam objednal to, čo si objednávame stále. Sadneme si do rohu, skadiaľ vidno na celú kaviareň. Čokoláda je báječná. A v Adamovej prítomnosti mi chutí ešte viac.
,,Je mi s tebou naozaj krásne a ľutujem každú sekundu, keď som s tebou nebol." Chytil ma za ruku a zapozeral sa mi do očí. Toto ma roztápa.
,,Aj mne je s tebou nádherne." Koketne sa usmejem, nahnem sa cez stôl a venujem mu malú pusu. Všetok čas strávený spolu, sme rozoberali Maxovu mamu a všetko okolo. Situácii v našej rodine nerozumieme obaja. Lámeme si hlavy nad otcovým správaním. Potrebovala som počuť jeho názor.
Opäť to zbehlo strašne rýchlo. Cestou k nám domov sa obloha zatiahla. Pomaly sa chýli k večeru. Lampy osvietili ulice a zahnali tmu ďaleko preč za lesy. Ruka v ruke sme dorazili až domov. Adam to má ešte kúsok cesty k sebe, ale vraj mu to nerobí problém.
,,Dávaj na seba pozor a keď prídeš domov, zavolaj." Ustráchane vyprevádzam Adama.
,,Jasné, zavolám." Na rozlúčku mi venoval krásny bozk. Silno si ma privinul k sebe a pobozkal na čelo. Doma by mala byť len Lisa. Rodičia sú ešte v práci. Vchodové dvere sú odomknuté. Po celom dni si konečne vyzujem ubolené nohy a hneď idem do kuchyne. S pohárom chladnej vody v ruke som vošla do Lisinej izby. Ale nie je nikde. Skontrolovala som celé prízemie, poschodie, všetko. Možno len ostala vonku s kamoškami. Bez váhania náhlivo ťukám jej číslo do telefónu. Prosím, len nech to zodvihne.
,,Ahoj Any, čo sa deje?" Vysmiata a s dobrou náladou čaká, čo jej poviem.
,,Och Lisa, vieš ako som sa bála, keď som ťa nenašla doma?"
,,Prepáč, ale nechala som odkaz na kuchynskej linke. Išla som len na chvíľu vonku. Za dvadsať minút budem doma. Ahooj!"
Aj keď som si bola istá, že v kuchyni nebol žiaden papierik, išla som sa pozrieť. Zišla som po schodisku dole až do kuchyne. Pozerám na linku, na stôl, ale papierik tu nie je. Lisa to hovorila veľmi presvedčivo. Nemyslím si, že by mi klamala o takej hlúposti. K čomu by to bolo. Možno bude na chladničke alebo na chodbe. Obzerám sa po chladničke, ale nikde nič. Nedalo mi to a po papierik som išla na chodbu. Do kelu! Hlavou mi preblesli tie najhoršie scenáre. Okamžite som vybehla vonku z vchodových dverí. Žena s polodlhými hnedými vlasmi nasadla do čierneho auta, silno tresla dverami a už jej nebolo. Nemôžem tomu uveriť. Celá roztrasená a vyvedená z miery rozmýšľam nad tým, čo sa práve stalo. Kým som bola na poschodí, nejaká cudzia žena šmátrala po našich veciach. Mám taký pocit, že tu bola od začiatku. Schovala sa a čakala na vhodnú príležitosť, kým vylezie a utečie. Zazrela som ju, až keď som išla skontrolovať chodbu, čo bolo neskoro. Je to naozaj divný pocit, keď viem, že som s ňou bola v jednej miestnosti. Vôbec sa to nemuselo skončiť tak, ako skončilo. Keby bola doma sama Lisa, čo by sa stalo potom? Alebo, čo ak by jej preplo a z vyľakania by ublížila mne? Ale asi tou najpodstatnejšou otázkou je, čo je to za ženu? Je to tá istá ženská, ktorej dom som sledovala a je to tá istá žena, ktorá mi vypaľovala dieru pohľadom do kostýmu na večierku? Čo odo mňa chce? Ani netuším, čo je zač! Bojím sa volať políciu. A vlastne ani neviem, čo by som im povedala. Dobrý večer, práve u nás bola cudzia žena? Prenasleduje ma cudzia bruneta? Alebo, čo by som im asi tak povedala? Toto zatiaľ nie je prípad pre políciu. Tento problém by mali začať riešiť moji rodičia. Tak mi to vŕta hlavou, čo odo mňa chce. Keby mi chcela ublížiť, tak to spraví dnes. Jej ide asi o niečo iné.
Len čo prišli rodičia domov, hneď som im o nej povedala. Ich vystrašené pohľady, keď sa pozreli jeden na druhého nevyzerali vôbec pokojne. Predstava, že sa niekto cudzí pohyboval po našom dome ich zrejme vydesila rovnako ako aj mňa.
,,Any, prosím, choď do svojej izby." zahlásil rázne otec, až v izbe ostalo ticho. Ani by mi nenapadlo odvrávať. Mama s otcom začali vážnu debatu hneď po mojom odchode. Ale ja som ešte úplne neodišla. Ostala som stáť na poslednom schode, odkiaľ som počula útržky ich rozhovoru. Som možno neslušná a moje správanie sa môže zdať ako nevychované, ale tá ženská prenasledovala mňa. Fakt ma zaujíma, čo o nej rodičia vedia.
,,No tak povedz mi už celú pravdu, čo od teba chce?"
,,Vieš, že sme ešte nedoriešili veci z minulosti. Jej to asi prišlo ako vhodný nápad vytiahnuť to teraz, keď sa pozná Max s Any. Má asi potrebu vytvárať zbytočné vojny a hádky. Doteraz bolo všetko v poriadku a nič jej nechýbalo. Nechápem, načo sa sem sťahovala naspäť." Otec sa zodvihol z gauča a napajedene odišiel z kuchyne. Nebol nahnevaný na mamu, určite ani na mňa. Tá žena ho hnevala. Som v rozpakoch. Nerozumiem, o čo tu ide. Maxova skutočná mama, o ktorej mimochodom Max nič nevie, sa nasťahovala blízko nášho mesta. Namiesto toho, aby sa normálnym spôsobom zoznámila so svojím už dospelým synom, behá za našou rodinou. Mám v tom taký zmätok. Najlepšie by bolo stretnúť sa s ňou a pozhovárať sa, ale na toto asi odvahu tak skoro nenaberiem. Určite nie sama. Večer už toho veľa nevyriešim, nemá to význam. Myšlienky mi dlho nedali spať. Ale nakoniec som podľahla. Vyčerpaná som zavrela oči a cítila útlm.
Problémom sa nedá utiecť a ani tomu môjmu alebo skôr nášmu sa ujsť nedá. Nemôžem čakať, kým tej ženskej zase prepne. S Adamom, parťákom do každej situácie, sme sa rozhodli, že pôjdeme pátrať. Musíme o Maxovi zistiť všetko. Ako to bolo po jeho narodení, prečo ho matka nechala, aké spojitosti sú medzi našimi rodinami. Hlavne, musíme zistiť, čo odo mňa chce. Tak ako sa mi veľmi Max zhnusil, tak veľmi sa ním musím zaoberať. Prvým krokom bude asi rozhovor s ním. Kto iný by nám pomohol zistiť viac, ak nie on sám. Adamovi som o našej nechcenej afére zatiaľ nič nepovedala. Myslím, že na to ešte nedospel čas. Preto sa obávam ako na mňa zareaguje, keď za ním prídem ako blesk z jasného neba a začnem sa ho vypytovať na jeho rodinu. Čudné a dosť podozrivé. Len hlupák by za tým nehľadal niečo viac. Ale možno tým hlupákom Max je. Nečudovala by som sa. V triede si už dávno nie sme blízki tak, ako sme boli. Naše kamarátstvo skončilo hneď po tom, čo mi spravil, respektíve po tom, čo sa stalo. Je to aj moja vina. V duchu premýšľam, kedy bude tá správna chvíľa, aby som ho zastavila na pár slov. Nie je to ľahké. Absolútne neviem ako začať a kedy začať debatu. V prúde myšlienok bezhlavo vstanem z lavice a trielim na chodbu. Zelenú bundu potľapkám po ramene.
,,Hej Max, počkaj chvíľu!" Dobehla som ho, keď kráčal po chodbe.
,,Čo je? Čo sa stalo?" Trochu udivene sa obzrel ponad plece, ale nevenoval mi extra pozornosť.
,,Ja len... chcela som sa s tebou porozprávať." O čom sa už len my dvaja môžeme rozprávať. Nečudovala by som sa, keby sa mu niečo také prehnalo hlavou.
,,V pohode. Teraz alebo po škole?" Arogantne odsekol, akoby sme donedávna neboli kamoši.
,,Po škole." Otočila som sa a vrátila sa naspäť na svoje miesto.
Z tohto stretnutia som bola asi viac nervózna ako zo stretnutia, či prvého rande s Adamom. Dokonca som sa menej bála, keď som domov doniesla prvú päťku. Z toho napätia, čo je medzi nami, sa cítim skľúčená. V ten večer sme boli obidvaja opití a nemali sme najlepšie úsudky. Odvtedy sme sa normálne nepozhovárali. A takto by som rada začala našu debatu. Nepríjemná téma pre oboch. Alebo aspoň pre mňa. Rozhovory si v hlave pre istotu vzorne pripravujem. Slovko po slovku. Rozmýšľam nad tým ako si upratať v hlave. Ako mať jasno v tom, čo sa stalo a kto bol na vine. Adamovi som povedala, že po škole idem s Maxom a budem sa snažiť z neho dostať čo najviac. Cestu z triedy som ešte strávila s dievčatami, ale cestou do šatne mi už spoločnosť robil Max. Pomedzi dav študentov sme sa pretláčali potichu. Nikto ani nemukol. Napočudovanie mi galantne otvoril vchodové dvere.
,,Tak kam chceš ísť? A čo odo mňa vlastne potrebuješ?"
,,Neviem, môžeme sa len prejsť. Nezdržím ťa veľmi dlho." Cestou k mestskému parku sme konečne našli témy na rozhovor. Ešteže spolu chodíme do triedy a máme sa o čom zhovárať. Inak by medzi nami bolo dosť trápne ticho. Vidím už stromy z parku a počujem detský chichot z ihriska. Už sme blízko a mne zviera žalúdok stále viac a viac. Myslím, že je správna chvíľa, aby sme začali s týmto nevyhnutným rozhovorom.
,,Prečo si mi to spravil?" Hlboko a nevinne sa mu zapozerám do očí.
,,O čom hovoríš? Nebol som tam sám, ak si zabudla." Akoby neochotne odvrkne a sadne si na opierku lavičky. Dobiedzavo tisnem na tento rozhovor a vypytujem sa ako otrava. Mám na to nárok. On bol ten, kto ma zavrel v izbe a taktiež to bol on, kto aj napriek mojej nevôli robil necudné veci.
,,Prosím ťa. Ako by som na to mohla zabudnúť?! Zatvoril si nás v izbe! Povedz mi, ako som sa ti mala brániť? Ako som ťa mala odmietnuť, keď ty si vtom už mal dávno jasno. Len si ma hlúpo využil. Opil si ma a odtiahol do izby ako poslednú handru. Ver mi, toto je večer, ktorý v mojom živote najviac ľutujem. Vieš ako ponižujúco som sa ráno cítila? Aký bodavý pocit ma zožiera, keď viem, že som to Adamovi ešte stále nepovedala. A tebe nech Pán Boh chráni, aby si mu niečo povedal. Toto je len a len moja vec!" Rozohnila som sa úplne oprávnene. Už som skoro zabudla, akú nenávisť k nemu cítim. Možno to nie je až taká nenávisť ako odpor. Odpor k tomu, čo spravil. Všetky spomienky sa mi teraz vrátili a nemôžem to zastaviť. Pre očami sa mi mihajú útržky zo Samovej oslavy, na ktorej sa to stalo.
,,Aj ja som bol opitý! A takisto sa na to môžem vyhovárať ako aj ty. Nemáš žiadne dôkazy, že si tam so mnou bola nedobrovoľne. Skús to niekomu povedať, mame, polícii alebo tvojim rodičom, a všetko poviem Adamovi. Možno to aj trocha prifarbím."
,,Ako môžeš také niečo povedať? Čakala som, že sa mi ospravedlníš, a povieš ako ťa mrzí, čo sa stalo. Možno by sa na to dalo zabudnúť, keby som brala do úvahy, že si veľa pil. Tak strašne si ma sklamal, Max. Veď sme boli kamaráti, vieš ako strašne milujem Adama, tak prečo si to spravil." Max len hlúpo prekrútil očami. Neznášam, keď to robí pri vážnom rozhovore.
,,Prepáč, ale nič z toho večera neľutujem." Ako sa s ním mám ďalej rozprávať o jeho rodine, keď mi povedal niečo také?! Fuj! Ako by mi vrazil dýku do chrbta. Je mi z neho zle. Keď sa do mňa zaľúbil, tak sa nemal hrať na môjho kamaráta. Čo čakal? Čakal, že nechám Adama a budeme dokonalý párik? Som tak strašne najedovaná. Vrie to vo mne. O chvíľu mi prasknú nervy. Ale nemôžu. Ešte som sa nedozvedela to, prečo tu naozaj som. Musím zistiť niečo o jeho rodine. Moje pocity teraz potrebujem odložiť bokom. Vyrovnám sa s tým neskôr. Ako silná sebestačná žena.
,,Max počuj, je mi jedno, čo ku mne cítiš. Aj tak ostaneme pri najlepšom len kamaráti. Budem sa snažiť zabudnúť na to, čo sa stalo a môžeme začať odznova. Čo na to povieš?" Až príliš veľkorysá. Niekde vo vnútri si trieskam hlavu o múr, čo som to práve vypustila z huby. Že kamaráti. Ako mi to vôbec mohlo napadnúť. Zrejme to bude nevyhnutnosťou pri tejto situácií s jeho mamou.
,,Okej." Nič viac k môjmu až prívetivému správaniu a návrhu nepovedal. Čas ho zmenil na nevďačného a arogantného. Takto som ho nepoznala. Bol úplne fajn. Kedysi dávno, keď sme ešte boli skutočnými kamarátmi, stále si verne vypočul moje problémy, pomohol mi so školou, pri problémoch v rodine. Neraz som ho brala ako brata, na ktorého sa dá vždy spoľahnúť. Kde sú tie časy! Bolesť mení človeka. Maxa zmenila veľmi. Netrúfam si povedať, či to bolo zlomeným srdcom alebo ho nahnevalo voľačo iné.
,,A čo doma? Všetko je v poriadku? Ako sa darí mame v cukrárni?"
,,Myslím, že to ide celkom dobre."
,,Aha! A čo babka? Ako sa má? Už nemá tie problémy s kolenom?"
,,Už je dávno po operácií. Čo by ti možno neušlo, keby si sa so mnou zhovárala."
,,Buď taký dobrý a nevŕtaj sa v tom stále. Čakal si, že bude všetko ako predtým? Nie, aby si bol rád, že som ti to ako tak prepáčila. Stále sa v tom len nevďačne rýpeš."
,,Hej už jej je lepšie. Dosť nám pomáha, keď toho má mama veľa."
,,Musí to byť ťažké byť doma sám s mamou, všakže?"
,,Nesťažujem sa. Mám všetko, čo mi vidí na očiach. Aj keď ona to ťažké určite má. Zvládať celú domácnosť, a ešte aj prácu."
,,Nerozmýšľal si, že by si jej nejako pomohol? Je na teba sama, pomoc by sa jej určite zišla."
,,Jasné, že zišla, ale ja na také nie som. Mrzí ma to. Aj keď si uvedomujem, aký som nevďačný. Vzala si na krk malé urevané decko, ktoré jej k tomu všetkému ani nepomáha. Čo som to za syna."
,,Tak prečo s tým niečo nespravíš? Uvedomuješ si svoje chyby a nezmeníš ich? To je hlúposť. Normálny človek chce zmeniť všetky svoje nedostatky."
,,Ale ja som na nich príliš sebecký. Príde mi divné správať sa prehnane milo alebo pozorne. Nie som to už ja. Nie je to ten Max, ktorý to bol niekedy."
,,Tak sa to aspoň trochu pokús zmeniť. Mame by to pomohlo."
,,To nie je moja mama! Je to žena, ktorá sa o mňa celý život stará, venuje mi všetok svoj čas a lásku, ale aj tak to nie je moja ozajstná mama!" Toľko hnevu som od neho ešte nepočula. Prekvapuje ma, ako sám začal tému o jeho skutočnej mame. To, že si ho pani Jana adoptovala, vedel od svojich jedenástich. Pochopil to veľmi solídne. Netrucoval, a naďalej ju volal mamou. A tak to aj je. Je to jeho mama. Vychováva ho, a stará sa o neho celý život. Viac lásky by mu nedal nik iný. Ľúbi ho a nikdy by mu nedala pocítiť, že nie je jej biologický syn. Teraz, keď je v poriadnej puberte to na neho zrejme prišlo. Nikdy nebol agresívny a tak arogantný. Myslím, že sa vzbúril a takto sa to prejavuje.
,,No tak Max, kto iný by ti bol lepšou mamou? Máš to najlepšie, čo si len môžeš priať."
,,Áno, áno... To som už toľkokrát počul. Skús sa vžiť do mojej kože. Celý život vyrastám len s mamou, skvelou mamou. A ona mi povie, že nie som jej. Vtedy ma to tak nebolelo. Bol som malý a mama pre mňa bola všetkým. Nikoho iného, tak blízkeho, som nemal. Ani vo sne mi nenapadlo, že budem hľadať svoju skutočnú mamu, ktorá ma nechala. Ale časy sa menia. S pribúdajúcim vekom začala stúpať aj hladina mojej zvedavosti. Kto je to za ženu? A čo môj ozajstný otec? Prečo ma nechala? Aké mala problémy? A prečo ma doteraz nehľadala? Ničomu nerozumiem. Neviem, kde mám začať hľadať. Ako ju mám nájsť a mám ju vôbec hľadať? Vieš akú mám z toho všetkého veľkú hlavu? V škole to ide dole vodou, mama sa snaží, aby nás uživila, a aby mi mala z čoho zaplatiť vysokú."
,,Má to ťažké, odkedy ju nechal jej priateľ, že? Vtedy sa aspoň mala na koho spoľahnúť s financiami. Je mi to všetko tak ľúto." Maxa som asi úprimne ľutovala. Aj keď som sa čudovala, čo to robím, z poľutovania som ho pohladila po ramene. Neviem si ani zďaleka predstaviť tú bezmocnosť. S mamou sa rozprávať o skutočnej matke nechce a nikto iný mu bližšie informácie nedá. Keby len teraz vedel, že som jeho matku videla. Keby len vedel ako blízko neho počas toho večierku bola. Zmenilo by sa niečo? Bol by azda iný? Chcel by s ňou tráviť čas? Alebo, ako si to predstavuje, keď ju nájde. Obávam sa, že by to na ňom zanechalo ešte horšie následky, ako má teraz. Už v tejto chvíli je na ňom badateľné, že je po psychickej stránke na dne. Je naozaj zúfalý. Ja som tomu asi dnešným rozhovorom veľmi nenapomohla.
,,A čo keby si sa spýtal babky? Tá by možno niečo o skutočnej mame vedela. Keď si ťa išla adoptovať, bola určite vydatá, inak by jej nedali dieťa. Určite choď za ňou a opýtaj sa na jej bývalého manžela. Postupne a hlavne opatrne sa začneš vypytovať na to, prečo nemohla mať deti. Na záver sa opýtaj na seba. Či nevie niečo o tvojej ozajstnej rodine. Či máš súrodencov, prečo ťa mama nechala a tak. Babka by to mala vedieť, veď je to najbližší človek tvojej mamy. Hlavne buď nenápadný. Nedaj jej pocítiť, že sa u nich cítiš zle. A ani náhodou jej nenaznačuj, že hľadáš mamu. Myslím, že by ich to obe ranilo, keby si od nich odišiel." Cítim sa ako psychologička. Vážne sa cítim ako psychická podpora, ktorá je zodpovedná za túto situáciu. Začínam sa báť, aby to Maxovi neprišlo divné. Prečo by som sa mala starať do jeho života, do života jeho biologickej aj tej nebiologickej mamy. Zatiaľ však reaguje úplne v poriadku. Vôbec som ho týmto nevyviedla z miery. Dokonca by som povedala, že som ho aspoň na malú chvíľu upokojila a dala mu pocit istoty, že bude všetko v pohode.
,,Ďakujem Any, robíš si so mnou až priveľa starostí. Nemusíš sa kvôli mne, takému darebákovi, trápiť." Jeho hlas konečne ustál, vyjadrovanie sa zjemnilo a on je skoro ako predtým. Ukázal svoju citlivú stránku. Táto téma ho asi vzala. Počas celého zvyšného rozhovoru bol akýsi tichý. Podľa môjho názoru si to začal v hlave triediť. Začal rozmýšľať ako sa pozhovára s babkou. Neviem, aké sú jeho momentálne myšlienkové pochody. Ostáva mi dúfať, že všetko zvládne.
,,Ja už pôjdem. Si v pohode? Dúfam, že som ťa nijako neranila, keď som rozprávala o mame."
,,Ale nie. Myslím, že to bude dobre. Porozprávam sa s babkou a uvidím, čo mi prinesú ďalšie dni. Ďakujem, že si mi pomohla. Veľmi si to vážim." Posledné slová vďaky z neho liezli ako z chlpatej deky. Ale na počudovanie sa poďakoval a bol aj milý. Na to, aký bol ku mne bezohľadný na začiatku, situácia sa razantne zmenila. Nesťažujem sa.
Ostáva mi veriť, že Max bude so zisťovaním veľmi rýchly. Bojím sa tej ženy. Neviem o čo jej ide, ale mám z nej strach. Max o ničom nevie a najlepšie bude, keď to tak aj ostane. Budem rada, keď mi sám povie nové infošky o jeho mame. Prečo len musíme mať takéto problémy s cudzou rodinou. Čo sme komu spravili? Pýtam sa sama seba a čakám odpoveď, no neprichádza.
,,Any, počkaj!" Dnes som to nečakala. Max na mňa kričí cez chodbu, ako keby sme spolu neboli v triede celý deň.
,,Áno? Čo sa stalo, že tak kričíš?"
,,Rozprával som s babkou."
Naozaj som si myslela, že za mnou ide s nejakou hlúposťou. Som tak veľmi zvedavá, čo nové mu povedala. Možno už vie, že jeho mama býva tak blízko.
,,Povedala mi, že o ničom nevie. Vraj jej mama nechcela povedať nič ohľadom môjho príchodu do rodiny. Vedela, že mama už deti mať nemôže. Bol som pre ňu splneným snom. Tak veľmi túžila byť mamou, a ja som prišiel ako na zavolanie. Keď jej zavolali a oznámili jej, že pre ňu majú vhodné dieťa, bola celá bez seba. Vtedy sa na mňa aj s jej priateľom neskutočne tešili. Ukázala mi aj fotky. No s maminým priateľom to boli fotky len do prvého roku. Našiel si mladšiu. Nechal nás samých, a tak sme sa nasťahovali k babke. S maminým priateľom som sa odvtedy nevidel. Teraz má svoju vlastnú rodinu a ani s mamou sa už viac nestretáva. Ich životy sa nadobro rozdelili a obidvaja sú ako-tak spokojní." Ešte sa ani poriadne nestihol vydýchať z utekania a už ma zasypal množstvom nových pikošiek. Pozorne som počúvala každé každučké slovo, ktoré povedal. Bolo pre mňa naozaj dôležité zistiť, čo spája naše rodiny. Čo rieši Maxova mama s našim otcom.
,,Nepovedala ti vôbec nič o mame? Ani to, kde by si ju mohol hľadať? Alebo ako sa volá? Neviem, hocičo by nám v tejto situácií pomohlo."
,,Hej, hovorila, že sa volá Hana. To je všetko, čo o nej viem."
Tak to mi absolútne nepomohlo. Ach, Max. Keby si len vedel, že aj to málo, čo o tvojej mame viem, je viac, ako to, čo o nej vieš ty. Naozaj neviem, ako ho naviesť na mamu bez toho, aby som mu prezradila, že o nej viem.
Najrozumnejšou možnosťou by mohla byť učiteľka. Pani Jana je bývalou spolužiačkou našej pani učiteľky, už to spomínala na hodine. Vtedy si z Maxa robili chalani srandu. Vraj prišli na to, prečo má dobré známky z jej predmetu. Super Any, lepší nápad si ani dostať nemohla.
,,Max, a čo učiteľka Lewisová? Ona sa s tvojou mamou dobre pozná. Určite toho vie viac, ako my dvaja."
,,A nebude to trápne, keď sa jej budem vypytovať na takéto súkromné veci?"
,,Ale, čoby to bolo trápne. Určite bude mať aspoň štipku pochopenia. Domyslí si, že ti je nepríjemné pýtať sa to mamy. Aj tak by ti podľa mňa nič nepovedala."
,,Ako myslíš. Ale poď so mnou. Neviem, či sám naberiem odvahu ísť za ňou a vybehnúť na ňu s otázkou: Kto je moja mama? Dosť čudné!"
,,V poriadku. Skúsime to po škole."
Bol to jeden z mojich najlepších nápadov za poslednú dobu. Po škole sme v zborovni pochodili veľmi dobre. Pani Lewisová nás vzala do kabinetu a spravila nám čaj. Je až priveľmi milá na to, aby nás odmietla.
,,Tak mládež, čo vás trápi, že ma hľadáte aj mimo vyučovania?" Vždy dobre naladená a vysmiata.
,,Pani učiteľka, dúfam, že vás nevyrušujeme, ale mali by sme na vás prosbu." Max to vzal do vlastných rúk.
,,Jasné, rada vám pomôžem, ak to bude v mojej kompetencii."
Asi nie veľmi rada, no predsa sa pustila do rozprávania. Po dlhšom vyhováraní Maxovho nápadu povedala aj to, čo možno nechcela.
,,Max, je pre mňa ťažké o tom takto rozprávať. Vieš, že mamu by trápilo, keby vedela, že som ti to vytárala ja."
Stačilo ju trošku postrčiť a z neistej pedagogičky bola zhovorčivá priateľka.
,,Max, si v poriadku? Čo sa deje?" Asi som zareagovala prehnane, ale je to pre dobro veci. Bol úplne bledý a mal lesklé oči, čo sa uňho len tak nevidí. Ale na takéto informácie by som zrejme reagovala podobne. Možno ešte horšie.
,,Ako to mohla spraviť? Veď som jej dieťa. Prečo ma nechala."
Zarážajúce boli okolnosti, prečo to Hana spravila. Max sa dozvedel meno mamy, vie aj to, že býva neďaleko a vie aj prečo ho nechala. Až sa mi zatočilo v hlave, keď to pani Lewisová povedala. Nemôžem tomu uveriť. Čo s ňou môže mať otec spoločné? Z úst jej to liezlo veľmi pomaly, čo vytváralo ešte vypätejšiu atmosféru.
,,Ona ho zabila." Toto Maxa dostalo na totálku. Opustil miestnosť zatuchnutého kabinetu. Nečudo. Nedokážem o tom ani normálne premýšľať. Ako mohla žena ako ona niekomu ublížiť, ba čo horšie, niekoho zabiť? Ako mohla zabiť svojho priateľa? Choré správanie ju priviedlo do väzenia. Aj s malým pokladom. S Maxom si musela tehotenstvo vytrpieť za mrežami. Je mi ho tak strašne ľúto. Predstava, že by som bola na jeho mieste, ma desí. Právom odišiel. S takou správou sa vyrovnáva len ťažko. Chcel mamu spoznať, možno sa s ňou zoznámiť. Bol sklamaný zo svojich predstáv. Ešte viac asi z toho, ako mama ublížila blízkej osobe. Za takú hlúposť? Podvodov vo vzťahu bola aj bude ešte dosť. Ale zobrať niekomu život? Aj keď bral súd do úvahy, že bola pod vplyvom, neospravedlňuje ju to. Toto sa nedá ospravedlniť ničím. Adresu mamy sa Max nedozvedel. Vedel meno, vedel, že ho mame zobrali z väzenia a hneď ho dali do detského domova.
,,Stoj! Max čakaj!" Kričím ako hlúpa, len aby ma počkal. Uzavrel sa do seba a niet s ním reči.
,,Nechaj ma, nechcem sa o tom rozprávať..." Teraz naozaj plakal. Utekal po strmom schodisku bez presného cieľa. Len potreboval nechať pravdu tam, kde sa ju dozvedel. Lenže to nejde.
,,Syn vrahyne. Ako to znie? Drsne? Mafiánsky?" Nahnevane kopal do betónového koša pred školou. Len čo som za ním dobehla, uvidela som slonie slzy, ktoré stekali po jeho ustarostenej a nahnevanej tvári. Hneval sa na celý svet. Presne tak to vykrikoval.
,,Toto nie je riešenie. Kričaním a kopaním si možno uľavíš, ale to je tak všetko. Nevieš, ako to presne bolo, čo sa stalo a za akých okolností. Keď si ťa mama brala, určite sa hnevala na tvoju skutočnú mamu. Keď si o nej zistila toľko informácií, muselo ju to nahnevať. Je viac ako pravdepodobné, že si celý jej príbeh upravila aj ona. Prosím, nerob unáhlené rozhodnutia bez toho, aby si sa čo i len stretol s mamou. Ona sama by ti to mala objasniť. Vysvetliť, čo bolo vo veci, ako to vníma ona." Na chvíľu sa upokojil.
,,Ako ju asi tak nájdem? Ani neviem, či sa jej chcem pozrieť do očí. Nebol to môj otec, ktorého zabila, ale aj tak." Hovorí spoza velikánskych bolestivých sĺz.
,,Inak sa celú pravdu nedozvieš, to ti je snáď jasné. Len ona ti to môže povedať."
Už dlho sa so mnou nedal do reči. Myslím, že to dnes bude druhý týždeň, čo chodí ako bez duše. Najlepšie bude, keď sa s tým vyrovná sám. Ja mu v tom veľmi pomôcť neviem.