Kým sme tu

7.KAPITOLA

Doma som konečne po siedmich hodinách v škole. Vyčerpáva ma to chodiť domov tak neskoro. Unavená sa zmôžem len na máločo.
,,Mami? Si doma?" Zadkom buchnem do vchodových dverí. Topánky som si hodila do skrinky. Nikto sa neozýval.
,,Ahoj Lisa, si doma? A sama?" So záujmom navštívim sestrinu izbu po dlhšom čase.
,,Hej, mama išla na nákup."
,,A ocino? Dnes príde normálne? Na čas? Nevieš?"
,,Hej, myslím, že hej." Dnes so mnou veľmi nekonverzoval.
Lásku k mojej mäkkej posteli by som nevedela ani opísať. Zvalila som sa do perín. Len tak som lebedila hodnú chvíľu. Ale čo iné mám robiť, keď na mňa tak provokatívne pozerá? A nanajvýš, som po škole dosť unavená. Aspoň hodinový šlofík mi padne vhod.
Zaspala som tvrdo. Oslintala som roh vankúša a na tvári som mala otlačené vzory periny. Celá stuhnutá som sa začala naťahovať. Zobudila som sa na hádku. Počula som ako sa mama rozčuľuje. Asi už prišiel aj ocino. Mamin plač sa nedal prepočuť.
,,Načo za ňou toľko chodíš? Čo od nás toľko chce? Prosím vysvetlí mi to už konečne všetko, tak ako to naozaj je."
,,Už som ti povedal, že bude lepšie, keď sa do toho nebudeš starať. Vieš, že Hana je na tom zle. Pustili ju ešte len pred siedmimi mesiacmi. Stále sa nedala dokopy. Mala chodiť k psychiatrovi, ale odmietla ho."
,,Ale prečo musíš riešiť jej problémy ty? Myslela som, že to bude jednorazová pomoc."
,,No tak, nebuď sebecká. Dobre vieš, že pomoc veľmi potrebuje."
,,Sebecká?! Tak to si vyprosím! To, že mi vadí, koľko času u nej tráviš, mi naozaj nemôžeš zazlievať."
,,Dobre. Do konca mesiaca to vyriešim."
Mala by som sa hanbiť za načúvanie. Ale čo oči nevidia, to srdce nebolí. Nerozumiem, aký ma vzťah otec s Hanou. Asi ju poznal ešte predtým ako išla do väzenia. Ale prečo by mu mama dovolila, aby jej pomáhal. Začala som sa v tom vŕtať.
,,Prosím? Zopakuj to ešte raz. Nechcelo sa mi veriť. Snáď sa mi sníva. Bývala manželka? Prečo ste nám to nikdy nepovedali?" Vytočená do nepríčetná sa nedokážem udržať na uzde a začnem vyvádzať. To nie je možné. Prečo nám nikdy nepovedali, že mal otec ešte pred mamou manželku? Z mamy nakoniec vypadlo, že sa otec cíti previnilo za rozvod, ktorý podal. Myslel si, že to jej narušilo psychiku a preto začala piť ešte viac. Cítil istý podiel viny na tom, že zabila jej priateľa. Je toho na mňa priveľa. Myšlienky sa mi roztrúsili. Potrebujem si to v hlave utriediť. Otec mal pred mamou manželku, s ktorou sa rozviedol. S mamou sa spoznal pár mesiacov po rozvode. Hana začala po rozvode s otcom strašne piť. Otec jej chce pomôcť, aby sa zasa dostala do normálneho života. A Max, je jej syn, pokiaľ tomu dobre rozumiem. Nešlo mi do hlavy, prečo spomínala pani Lewisová Petra, ako jej syna. Ale myslím, že si ho len zmýlila s Maxom, stáli blízko pri sebe. Celé to je divné.
Celý ten stereotyp bežného života sa zmenil. Aspoň u mňa. Začala som venovať čoraz viac času kauze ,,Hana". Bolo badateľné, že mamu to z nás všetkých trápilo najviac. Otec bol nervózny, podráždený. Manželskú posteľ vymenil za gauč. Akoby nemal potrebu mamu upokojiť. Kašľal na nás. Čo ma mrzelo najviac, bolo to, že on stál za tým všetkým. Kvôli nemu a jeho chybe sa s mamou hádajú deň, čo deň. On bol ten, ktorý razom akoby hodil bombu do našej rodiny. Z každého sa stala samostatná jednotka. Lisa sa nezapája do rodinných rozhovorov. A asi to je takto lepšie. Aspoň sa toľko netrápi. Mama tieto časy prežíva viac menej v práci. Je lepšie, keď myseľ zabavíme povinnosťami. A čo otec? Nezmenilo sa nič. Chodí do práce, berie si už aj naozajstné nadčasy, počas voľna pomôže Hane, či už s nákupom alebo s hľadaním práce. Sama neviem, čo spolu riešia, aj keď to už nie je až tak časté. Domov chodí prespávať. Sem-tam ostane aj na raňajky. Raňajky bez milého slova. Akoby sme sa zrazu poznali len krátko.
,,Kto ti to povedal?" Šepkám, aby náš rozhovor počulo čo najmenej spolužiakov.
,,To je úplne jedno, kto mi to povedal, dôležité je, že konečne viem, kde ju hľadať."
,,A čo chceš teraz robiť? Ísť za ňou?"
,,Hej. Len neviem kedy. Najradšej by som tam išiel hneď. Som až príliš zvedavý na svoju minulosť. Možno ani nie na svoju, ako na jej. Zaujíma ma, ako mi to všetko vysvetlí. Takto priamo do očí."
Tak to by teda zaujímalo aj mňa, v duchu sa rozprávam sama so sebou. Veľmi dobre som vedela, o čo mu ide. Zvedavosť, ho nenechala pokojným. Koketoval s myšlienkou, že pôjde za Hanou hneď teraz. Počas školy. Budiš. Tak ako som povedala, do piatich minút sa stalo. Max šikovne schmatol tašku a upaľoval z triedy.
,,Poď, šikovne, nevleč sa!" Svoju tašku som chytila len tak-tak.
,,Aha! Idem s tebou?" Ani som si nevšimla, kedy zo mňa urobil parťáčku.
Dvere z telocvične na ihrisko neboli ešte asi nikdy zamknuté. Čo samozrejme nie je na škodu. Zahralo nám do karát, že bola veľká prestávka a dole nikto nebol. Chytro sme prešli dverami na ihrisko. Bol to môj prvý a musím povedať, že zatiaľ celkom vydarený útek.
,,A kadiaľ teraz?" Tvárim sa, že neviem, kde býva.
,,Musíme ísť na mestskú dopravu, potom vystúpime na autobusovej stanici a nastúpime na autobus, ktorý ide z mesta." Už mi aj ukazuje celú adresu na zošúľanom útržku papiera.
,,Tak fajn. Poďme na to." Odhodlane vykročím prvá.
,,Zaklop ty."
,,No tak! Nebuď ako malý!" Šikovne som zaklopala na dvere. Nedala som Maxovi šancu, aby si to rozmyslel.
,,Any, som rada, že si prišla tiež." Takto začala rozhovor Hana. Prekvapilo ma, že poznala moje meno.
,,Teší ma." S miernym odstupom podám žene moju prepotenú dlaň.
,,Kávu? Čaj?"
,,Čaj." Max sa chopil slova. Bolo v ňom vidieť malého zvedavého chlapca. Nech bude pravda akákoľvek, javí sa, že je na všetko pripravený.
,,Nech sa páči."
,,Vďaka."
S čiernym čajom priniesla aj tanier plný makovníka. Nevyzerá ako keď som ju videla naposledy. Na večierku som jej nevenovala prehnane veľa pozornosti, ale jasne bolo vidno zmenu. Vlasy mala zosvetlené a bez make-upu vyzerala o čosi staršie.
,,Rád by som počul pravdu. Celú pravdu, ktorú predo mnou každý skrýval."
,,Na túto chvíľu som čakala veľmi dlho."
Hana si sadla hneď oproti Maxovi.
,,Keď som sa dozvedela, že som tehotná s mojím vtedajším partnerom, boli sme neskutočne šťastní. Hneď na ďalší deň som odišla k lekárovi, aby mi našu radosť potvrdil. Táto nádherná správa mi pomohla zabudnúť na starosti a trápenia. Bola som len šťastná. Na ďalšej kontrole mi lekár povedal, že som v druhom mesiaci."
Na chvíľu zastala a bezducho sa usmievala. Pôsobila na mňa, akoby spomínala na tie najkrajšie chvíle v jej živote.
,,Čo bolo ďalej? Alebo tento príbeh končí takto?"
,,Nie. Jasné, že nie. Začiatky tehotenstva boli krásne. Môj partner sa o mňa ukážkovo staral. Chodil na kamióne a domov chodil na dva týždne. Bolo to fajn, kým som pracovala v potravinách po blízku. Nemala som čas na nudu, kým som bola doma sama. Pracovala som, až kým som nemala väčšie bruško. Posledný deň v práci, pred materskou, sa mi vryl do pamäte."
Z jej rozprávania som cítila, že sa stalo niečo nepríjemné. Rozprávala s akousi gučou v hrdle.
,,Ostávali dve hodiny do záverečnej. K pokladni sa nahrnuli netrpezliví zákazníci. Blokovala som tovar a potom vydávala peniaze mladíkovi s plným košíkom. Dovidenia! Veselo som zdravila každého zákazníka, ako keby som vedela, že po materskej sa naspäť nevrátim. Medzi poslednými sa v obchode túlal John. Tvoj otec Any."
Čakali, že budem prekvapená, ale ja som vedela o otcovi a Hane. Vedela som, že sa poznajú, ale odkiaľ, o tom som nemala ani tušenie.
,,Pred mojím partnerom som chodila s tvojím otcom. Bola to len krátka známosť. Brigádovali sme spolu v jednej firme."
,,Stále nerozumiem, o čom to tu rozprávaš."
,,Max počkaj. Asi to bude na dlhšie." Ohriakla som ho. Už len zo slušnosti by mal vydržať.
,,Jasné, že zatiaľ nerozumieš. Bolo to zložité obdobie. John prišiel zaplatiť. Spoznal ma aj s bruškom. Neočakávala som od neho žiadne úprimné gratulácie, ani nič podobné. Možno len slušný rozhovor ako dvaja rozumní dospelí ľudia. Po našom rozchode sme sa videli prvýkrát. No situáciu, ktorá nastala potom, spomínam veľmi nerada. Schmatol ma za ruku a šepol mi do ucha, že o to dieťa sa chce starať on."
Neviem koho tento rozhovor ranil viac. Ešte ani nevieme celú pravdu, a ja už mám sto chutí odísť. Nechcem počuť o tom, čo robil otec predtým ako sa zoznámil s maminou.
,,Do chvíle, kým prišiel do našich potravín, mi na um nezišla taká myšlienka. Nikdy by mi nebolo napadlo, že by to mohlo byť jeho dieťa. Po návšteve v potravinách ma začal kontaktovať. Dobiedzal a trval na tom, že dieťa je jeho. Nespočetne veľakrát som mu vysvetľovala, že dieťa čakám s mojím partnerom. Ale márne. Keď sa môj priateľ vracal domov, zastavil sa v Mc'Donalde. Kúpil nám menu na večeru. Bol to krásny večer. Až kým nás nevyrušil zvonček. Kto by už len zvonil o deviatej večer? Presne toto som sa pýtala, keď priateľ odchádzal od teplého jedla. Ticho a pokoj v byte odišlo. Prvým silným úderom sa rozpútala vojna v našich životoch. John ho udrel päsťovkou do krku. Výkrik od bolesti ma vyšvihol z gauča hneď na chodbu. Pred očami som mala môjho partnera. Ležal na chodbe dobitý a doudieraný do krvi. Myslela som si, že to bude najhoršie, čo nám John spraví. Partnera dobil len kvôli tomu, že chcel vychovávať naše dieťa. Bola som si istá, že viem, kto je otcom. Mesiace, čo som ho odmietala a oháňala ho vyburcovali až k rozhodnutiu, ktoré spravil deň po tomto incidente."
Videla som slzy v jej očiach. A ja som konečne chápala, prečo bola rada, že som prišla aj ja. S Maxom nás toho spájalo asi viac ako kamarátstvo. Najprv som sa vyľakala, keď som počula, že by mohol byť Max môj nevlastný brat. Ale keď Hana povedala, že si bola istá, kto je otcom, odľahlo mi. Bolo by dosť divné mať takého brata. Ale to som ešte nedopočúvala celú historku. Historku, ktorej pokračovanie ma zasiahlo neuveriteľným spôsobom.
,,Išla som do ambulancie na prehliadku. Obyčajná prehliadka ako každý mesiac. Lekár ma skontroloval. Všetko bolo v úplnom poriadku ostávali mi ešte tri krásne mesiace, ktoré ma delili od krásneho života s mojím prvým dieťatkom. Z ambulancie som vychádzala vysmiata. Nádherný pocit, že sme obaja zdraví, ma napĺňal. Domov som kráčala s malým prekvapením. Konečne som sa dozvedela, akej farby budeme kupovať výbavičku."
Hana natiahla ruku k Maxovi a pevne schmatla tú jeho.
,,Zašla som do drogérie, aby som kúpila modrý cumlík. Bol to čarovný deň. Slnko jasne žiarilo a na jesenný mesiac bolo aj príjemne teplo. Domov som to mala ešte tri ulice. Tri ulice ma delili od pravdy, ktorú som našla doma. Dvere sa rozleteli, bola som šťastná, že môžem priateľa prekvapiť. Tajne dúfal, že bude vychovávať malého futbalistu. Na malý okamih sa mi zastavilo srdce. Akoby ho niekto roztrhol. Najkrajšie dni, ktoré nás mali čakať. Dni detského smiechu. Plaču. Prvé kroky a hlásky. O to všetko som prišla. A ešte oveľa viac."
Hanine vrásky na čele ju robili ešte viac ustarostenou. Tak čo sa stalo? V tichosti nalieham. Prosím. Tak už to dokonči.
Posledný dúšok čaju mal horkastú príchuť. V mojich očakávaniach sa táto návšteva mala skončiť inak. Bola som sebecká. Myslela som len na, to že odchádzať odtiaľto bude sklamaný a naštvaný Max. Bola som to ja, ktorej dala pravda podpásovku.
,,Nie, Any. Prestaň!"
,,Nechaj ma!"
Náhlim sa, len aby som sa mu nemusela pozrieť do očí. Nedokážem to. Dcéra vraha. Vyletela som z domu Hany a tresla dverami. Horúce slané slzy sa lejú po mojej tvári. Chcem utiecť. Nechcem, aby sa niekto dozvedel pravdu. Žiadam tak veľa? Len odísť z reality. Nedokážem žiť s otcom pod jednou strechou. Bežím ulicou, ani sama neviem, kam vedie. To nemôže byť pravda. Sadám si na drevenú lavičku zastávky. Cítim pálenie v hrdle. Vzlykám a lapám po dychu. Zadychčaná si smrkám nos. Ako mohol otec niekoho zabiť? Ako mohol po takom niečom normálne existovať? Ako nás mohol celý život klamať? Založil si rodinu bez pocitu viny, že jednu zničil. Bezcharakterný a bezcitný.
,,Any, tak tu si."
,,Max, chcem byť sama."
,,Chcem ti len pomôcť. Prosím, nechaj ma."
Max si sadol vedľa mňa. Cítim len silné objatie. Nedovolil, aby som sa cítila vinná za otca.
,,Nenávidíš ma, že..."
,,Takto nerozprávaj." Je na ňom vidieť, že ho minulosť ranila. V živote by nám nebolo nenapadlo, že budeme mať spoločnú minulosť. Otec sa javil ako slušný človek. Bohužiaľ, len skrýval otrasnú pravdu.
,,Poď naspäť k Hane. Odvezie nás domov."
,,Bojím sa, že bude otcove skutky vyčítať mne."
,,Keby to chcela spraviť, vyčítala by ti to už dávno predtým.
Neviem ako sa mu podarilo pozviechať ma. Obloha sa začala zmrákať. Akoby niekto tam hore cítil chaos, ktorý je teraz vo mne.
Vonku bolo fakt nepekne. Do domou sme bežali pomedzi kvapky. Vlhký vzduch s nádychom prachu zmiernil moju bolesť hlavy. V počasí som videla môj obraz. Nádherný slnečný deň, bez jediného mráčiku sa lusknutím prsta zmenil v ohavu. Obloha sa zatiahla a nenechala na dohľad ani jediný svetlý lúč slnka. Všetko pekné, čo je v mojom živote sa razom schovalo za mračná. Nik nevie, kedy sa tento nečas skončí. Alebo príde ešte niečo horšie? Otázky, na ktoré odpoveď je v nedohľadne.
Premočenú bundu odo mňa vzala Hana. Vyzerá, ako keby sa so všetkým vyrovnala. Akoby odpustila.
,,Any, rada by som ti dopovedala, čo sa stalo ďalej. Ak mi to dovolíš, samozrejme."
Modlím sa, aby to nebolo niečo ešte horšie.
,,Keď som našla môjho priateľa doma, bola som vraj prvá, kto bol v jeho blízkosti hneď po smrti. Zavolala som políciu, ktorá si ma odviedla na oddelenie. Nemali iného podozrivého. Zápisy v registri z detstva mi nenapomohli."
,,Ako je to možné? Neverím, že si nikto nevšimol, ako vychádzal z vášho bytu. V podstate nič nenasvedčovalo tomu, aby si to spravila ty."
,,Dokonale nafingované. Predpokladám, že tu nebol sám. Museli byť v byte viacerí. Na tele sa našli len bodné rany. Zakrvavený nôž bol bez odtlačkov. Perfektne vyčistený."
,,To snáď nie je možné..." Pomaly si začnem uvedomovať vážnosť tejto situácie.
,,Súdy sa ťahali asi mesiac. Až nakoniec rozhodli o mojej vine. Zavreli ma na sedem rokov. Sedem nekonečných rokov, vďaka ktorým som prišla o detstvo môjho syna. O tie najkrajšie roky v živote matky. Posledné mesiace tehotenstva som bola vo väzenskej izbe, kde to bolo o čosi krajšie, ako v bežných celách."
,,Čo sa stalo po pôrode?"
,,Presne to, čo som očakávala. Z nemocnice išiel do zariadenia pre novorodencov. Neskôr ma oboznámili o prevedení do detského domova."
Za všetko ich nešťastie môže otec. Nezaslúži si, aby ho takto ešte niekto volal.
,,Ale čo John? Vedela si, že to bol on? Prečo sa to ďalej neriešilo?
,,Slovo proti slovu. Jasné, že som ho udala ako možného podozrivého. Sila moci však vyhráva. Nemala som peniaze na zaplatenie si toho najlepšieho právnika. On na to mal. Prosperoval vo firme a zaplatiť si to najlepšie, nerobilo mu to problém."
,,Mal vôbec skutočný dôvod, aby až takto nenávidel tvojho priateľa?"
Ako to robí, že všetku nenávisť, ktorú určite cíti k otcovi nedáva najavo?
,,Túto otázku ti najlepšie zodpovie on."
Hana mala auto pred domom.
,,Zaveziem ťa domov."
,,Jasné, vďaka."
Celou cestou premýšľam nad tým, čo bude doma. Ako budeme ďalej fungovať? Budeme sa tváriť, že to, čo nám povedala Hana sa nikdy nestalo? Som na vážkach. Jedným okom pozriem na Hanu, ktorá vpredu šoféruje. Ona predsa nemá dôvod na to, aby si to všetko vymyslela. Možno sa len nechcela postaviť pred Maxa ako vrahyňa. Prečo by ho otec takto nenávidel? Za celý život som si nevšimla, aby bol extrémne agresívny. Prečo sa to všetko deje?
,,Čo od teba chcel otec?"
,,Prišiel sa mi ospravedlniť. Chcel mi zaplatiť, aby som zabudla."
,,To bolo všetko, čo chcel?"
,,Chodil často. Pýtal sa na Maxa. Na mňa. Ako ide život. Chcel mi vybaviť lepšiu prácu. Po tom, čo som sa sem nasťahovala, som nepoznala nikoho. Keď ma prepustili, bývala som u mamy. Nemala to najľahšie, ale pomáhala som jej ako som vedela. Šetrila som si peniaze, aby som sa mohla čo najskôr osamostatniť. Zobrala som si hypotéku na dom. Vedeli sme, že Max chodí do školy v meste. A tak som sa ocitla v tomto dome. Prvýkrát ma John navštívil mesiac po mojom nasťahovaní. Netuším, ako ma našiel."
,,Čo bolo ďalej? Prečo si svoju nevinu neriešila inak? Bolo to sedem rokov. Stratila si rodinu."
,,Nie. Rodinu mám stále pri sebe."
Hana sa Maxa nevedela nabažiť. Dokazovala mu ako jej chýbal.
,,Čo si robila, keď ťa pustili?"
,,Bývala som u mamy, u tvojej babky, navštevovala som psychológa ešte veľmi dlho. Bola som na dne. Nemala som nikoho. Vtedy som si ešte neuvedomovala, že to najcennejšie, čo mám ma čaká niekde vo svete. Vedela som, že k tomu, aby som sa s tebou mohla stretnúť, musím byť v poriadku. Trvalo nám veľmi dlho, kým sme ťa našli, Max."
Stále viac ma fascinuje, ako je Hana nad vodou. Nevidno na nej ani náznak nenávisti. Tak vyrovnaná žena. Považujem za nadľudské, aby milujúca matka odpustila niečo takéto.
,,A sme tu." Hanino auto zastalo na začiatku ulice tak, aby nás z domu nevideli.
,,Ďakujem."
,,Čo povieš doma?"
,,Ešte sama neviem..."
Sklopím hlavu a zabuchnem dverami. Doma sme s Lisou samé dve. Už som skoro zabudla, že sme zo školy odišli. Utiekli. Ako len začať. A komu to mám vlastne povedať prvému? Lise? Neviem, či by mi to vôbec uverila. Žije vo svojej bubline. Do školy, zo školy, vonku a domov. A čo mama? Čo všetko vie? Čo všetko jej otec zabudol povedať? Z nás všetkých mi je najviac ľúto práve jej. Som si istá, že o Hane vie, ale podľa jej správania, o nej vie asi len veľmi málo. Keby len bola vedela, čo pred ňou otec skrýva.