Kým sme tu

8.KAPITOLA

,,Prečo si sa rozviedol?"
,,Čo to hovoríš?"
,,Otec, viem o Hane."
,,Nič nevieš! Nestaraj sa do vecí, do ktorých ťa nič nie je!"
,,Prosím? Vecí, do ktorých ma nič nie je? Zdá sa ti nepodstatné povedať nám o svojej exmanželke. O exmanželke, ktorá stála pred našim domom? O tej, ktorá bola na našom večierku v škole? Áno? Tak prečo si k nej chodil po práci?!"
Jeho tvár bola ako kameň. Ani nežmurkol. Pozeral na mňa vážne a bez slova. Ako bager na hlinu. Nečakal, že naňho vyvalím toľko informácií z jeho minulosti. Tŕpol každým mojím slovom. Chudák. Bál sa, čo všetko ešte viem. Nevyvalila som to všetko naraz. Ešte si nemôžem byť istá, že Hana neklamala. Každá pravda má dve strany, ktoré treba poznať.
,,Hovor!" Som netrpezlivá. Tón hlasu som asi prehnala, ale situácia si to vyžadovala. Ani sám nevedel, čo mi môže a čo nemôže povedať.
,,Nerozviedli sme sa. Sobáš sme anulovali. Bol to hlúpy nápad a obaja sme uznali, že na dlhodobý vzťah ešte nie sme zrelí. Ledva sme skončili školu, nastúpili na prvú brigádu, a už sme sa aj zobrali."
,,Prečo ste sa vlastne rozišli? Čo sa stalo?"
,,Nerozumeli sme si."
,,Na to ste prišli, až keď ste sa vzali?"
,,Hej. Krátko sme spolu bývali v podnájme."
,,Tak prečo sa s ňou stále stretávaš?"
,,Je to zložité."
,,Ale ja mám čas."
,,A čo ťa vlastne do toho? Nemáš dosť svojich starostí? Toto nechaj medzi nami." Šikovne sa vyhol pokračovaniu nášho rozhovoru.
,,Bože!" Kam sme sa to dostali. Vzťahy v našej rodine sú hrozné. Neviem žiť pod jednou strechou s otcom. Dráždi ma hnusný pocit. Zaľahla som už do postele, ale aj biely strop ma irituje. Prahnem po pravde. Veľmi chcem zistiť, čoho sa otec dopustil. Obávam sa však jediného. Čo sa stane, keď vyjdem s pravdou von? Ako zareaguje otec? Bojím sa, aby nám neublížil. Momentálne si neviem predstaviť, čoho všetkého je schopný.
Potrebujem plán. Ale ako? Kde začať? Musím sa dostať k otcovým úplným začiatkom. Dokumenty zo školy, so zamestnaním alebo, čo ja viem. Rozmýšľam aj nad políciou. Kto iný by vedel o smrti Haninho priateľa viac, ako oni. Možno len samotná Hana a otec. Skúsim to. Je asi pätnásť minút po polnoci. Mama je na nočnej a otec spí v obývačke na gauči. O Lisu sa nebojím, tá sa nepohybuje po dome ani v normálnom čase, nie to ešte cez noc. Skúsim to v pracovni.
,,Tak kde mám ten župan." Tíško si šomrem popod nos. Upokojuje ma, keď si rozprávam nahlas. Obzvlášť, keď idem do cudzej izby, kde by som nemala byť ani náhodou. S baterkou som si posvietila na chodbe. Posledné dvere vpravo. Kľučku stlačím silno, až sa mi zaborí do dlane.
,,Len nech sa nikto nezobudí." Dvere sa otvárajú. Jeminy! Toto sa mi snáď sníva! Prisahám, že to boli posledné centimetre, aby boli dvere otvorené dokorán. V živote som ich nepočula zaškrípať hlasnejšie. Našťastie sa nikto nezobudil. Počkala som skrčená asi tri minútky a dala som sa do hľadania. V zásuvkách som nenašla nič, čo by mi výrazne pomohlo. Ešte skúsim skrinky.
Tu to už bolo o čosi zaujímavejšie. V zelenom obale na dokumenty som našla papiere zo súdneho konania. Videla som len záhlavie okresného súdu. Nič tu nie je. Potrebovala by som niečo, hm sama neviem... Niečo, čo by vyvrátilo Hanine prehovory. Prosím, nech si to všetko iba vymyslela. Nahováram si pekné veci, aby som nemusela čeliť krutej pravde. Skúsim ešte počítač. Keď nič nenájdem, vrátim sa do postele. Zbytočne tu snorím o pol noci, a zatiaľ som nenašla žiadnu slávu.
Heslo? To jedno heslo, ktoré som tu nastavila ešte pred pár rokmi ostalo na počítači stále. Čo sa nám to tu neskrývalo v mailoch. Doručené správy sa zobrazili za posledných pár mesiacov. Samé reklamy, otravné ponuky na nákupy a správy od Hany.
Kto by to bol čakal. Plná schránka ich správ, ich vzájomnej komunikácie. Je toho naozaj veľa. Radšej si to prepošlem na svoj mail. Aj tak by som si všetky správy nestihla prečítať. Už len dať všetko na pôvodne miesto. Stoličku som otočila tak ako bola, zásuvky som prácne zavrela a vzala svoju baterku. Parkety v pracovni praskajú. Nečudo. Už ich tu máme pekne dlho. Dvere otvorím pomalšie ako mám vo zvyku. Už nie som prestrašená, že niekoho zobudím. Nahováram si tvrdý spánok otca a Lisy.
,,Ako bolo?"
Srdce mi na minútu prestalo búchať. Po malej prestávke sa však nezastavilo. Bilo tak silno ako najaté. Čo teraz? Začínam sa od strachu potiť. Otcova ruka ma nepustila preč. Chmatol ma za zápästie a vrátil späť.
,,Daj to sem." Z očí mu sálala nevraživosť. Bol nahnevaný a v šere vyzeral ešte horšie. Papiere, ktoré mi urobili radosť, vytrhol. Zobral ich k sebe a ja som sa na nich ani neopovážila pozrieť. Nezmohla som sa ani na jediné slovko. Nič. Ticho som čušala a čakala na otcovu reakciu. Môže to byť ešte horšie? Dokázal by mi ublížiť? To snáď nie.
,,Strať sa mi z očí! Poslednýkrát som ťa tu videl!" Zasyčal nechutným hlasom. Na tele mám stále husiu kožu. Ľahla som si do postele a znova pozerala na iritujúci strop. Modlím sa, aby bola dnešná noc len nočnou morou. Prosím, nech je to len hlúpy sen, v ktorom mám obavy z vlastného otca. Mení sa mi pred očami? Každým skutkom mi potvrdzuje Hanine slová. Milujúci otec by svoju dcéru nevydesil na smrť. Neschmatol by ma bolestivo za zápästie a určite by predo mnou nemal také veľké tajnosti. Túto noc vyhrala veľký boj únava nad strachom. Zaspávala som nepokojne, ale spánok sa mi už žiadal. Zaspala som s malou dušičkou, že ďalší deň mi prinesie niečo lepšie.
,,Dobré ráno."
,,Dobré ráno, srdiečko." Mama už od rána nezaháľa a pripravuje nám raňajky a desiatu do školy.
,,Kde sú všetci?"
,,Lisa ešte spí a otec odišiel."
,,Kam?"
,,To by som rada vedela aj ja." Smutne si vzdychla. Verím, že tieto dni sú pre ňu veľkým trápením. Netrúfam si povedať, čo všetko vie. Bojím sa začať rozprávať na tému otec a Hana. Verím, že by jej tento rozhovor nebol dvakrát príjemný. Možno by som to mohlo skúsiť jemnejšie. Nenápadne načať tému, snáď by sa pomaličky rozhovorila aj sama. Mám strach. Ľudská psychika je veľmi citlivá.
,,Vôbec si sa otca nepýtala, kde toľko chodí?"
,,Keby len raz. Stále sa ho pýtam, kam má namierené, ale jeho odpovede sú stále rovnaké. Do práce, alebo za kamarátmi na pivo. Neviem ako si mám počať ďalej. Kiežby bol skutočný život jednoduchý ako vo filmoch."
,,Každý ma nejaké problémy. Neboj sa, to zvládneme," silno som objala mamu, teraz jej to určite pomôže, ,,spolu to všetko zvládneme, sme tu s tebou."
,,Ďakujem Any, neviem, čo by som si bez teba a Lisy počala."
,,Nato sme tu."
Obdivujem ju. Ukážková mama. S otcom nás vychovali najlepšie ako vedeli. Aj keď boli na výchovu dvaja, mama je mama. Stala sa mojou kamarátkou. Ale nie takou obyčajnou, na aké sa môžu hrať moje spolužiačky. Stala sa mojou skutočnou a najlepšou kamarátkou. Taká, ktorej som odhodlaná povedať všetko. Každý problém vidí jasnými očami. Povie mi svoj názor, aj keď sa mi neraz veľmi nepozdáva. Ale to mi vôbec nevadí. Aj tak viem, že má stále pravdu. Nedokáže mi ublížiť, aj keby veľmi chcela. Ale vlastne áno. Ubližuje mi každou slzou, ktorú na nej musím vidieť. Vtedy chcem byť pri nej. Utrieť jej slzy a povedať jej, aby sa netrápila. Vtedy sa na mňa s láskou usmeje a viem, že sa cíti o kúštiček lepšie. Hoci len o maličký kúsok, ale mama sa má lepšie.
,,Any, poď za dvere." Na hodine matiky ma triedny vypýtal za dvere. Na chvíľu mi bolo do smiechu. Vyzeralo to, ako keby som urobila nejaký prúser, nejaký vážny priestupok. Bolo mi smiešne, ale takto zavolaná za dvere som nebola už veľmi dlho.
,,Áno, pán učiteľ? Čo sa deje?"
Koktala som len preto, že som sa ešte nedosmiala. Chvíľku som rozmýšľala, že si niekto mohol všimnúť náš útek s Maxom. Nepredpokladal som, že by to niekomu veľmi prekážalo.
,,Volala mi tvoja mama. Mám ťa ospravedlniť z posledných hodín. Bola veľmi rozrušená a rád by som jej vyhovel. Zbaľ si veci a utekaj domov." Nečakala som, že mama bude volať do školy.
,,Jasné, pán učiteľ." Bola som celkom zmätená. Určite poznáte ten pocit, kedy neviete, ako sa máte cítiť. Bola som preľaknutá, čo je s mamou, čo sa stalo. Ale zároveň som bola nahnevaná, že sa mame niečo stalo kvôli otcovi. Popravde, som aj vďačná, že mama zavolala. Hodiny matiky bežia taaaaaaakto pomaly. Je to najpomalších štyridsať päť minút. A to neklamem. Nekonečne dlho.
,,Ahojte. Zajtra som tu." Žmurknem na ženy a pracem sa z triedy s kabelou v ruke.
,,Dovidenia, pani učiteľka." Pozdravím sa a zavriem dvere v triede. Ešte som počula, ako sa mi v rýchlosti snažila povedať, aby som si dobrala učivo doma. Aká škoda, že som už zavrela dvere a nepočula ju. V matematike som dosť veľká lajdáčka. Nerobím to schválne, ale toto fakt nie je môj obľúbený predmet. Všetko bolo fajn, kým k číslam nepribudli písmená. V tom okamihu sa stala matika kameňom úrazu nejedného študenta strednej školy. Som veľmi zvedavá, čo sa doma stalo. Klamala by som, keby som povedala, že sa nebojím. Jasné, že áno. Ale mamine sa asi nestalo nič. Inak by nevolala do školy. Tuším, že to bude niečo ohľadom otca.
,,Tak hovor, mami, čo sa tu stalo."
,,Zlatko, konečne si prišla. Prepáč. Nechcela som ťa prestrašiť, ale otec..." Ešte mi ani nestihla povedať, čo sa presne stalo a už som naňho mala nervy.
,,Tak čo, hovor. Prosím."
,,Prišiel domov asi okolo jedenástej. Ani sa nepozdravil. Jeho kroky hneď viedli do spálne. Stála som pri sporáku a varila obed, hovorila som si, že si asi išiel len ľahnúť. Na jeho divnú pracovnú dobu som si už zvykla."
,,No a čo bolo ďalej?"
,,Začal búchať so skriňami a dverami. Bála som sa ho spýtať, čo vyvádza." Mama sa ho naozaj začala báť. Vlastného manžela. Nečudujem sa jej, aj u mňa padol na dno, na samotný spodok.
,,Keď zišiel dole po schodoch mal v rukách dve cestovné tašky. Nestála som mu ani zato, aby mi normálne povedal, kam odchádza. Povedal mi, že zaraz príde. To bolo všetko. Ostala som v šoku. Mám pocit, že nás na dobro opustil."
,,Ale mami, neplač. Keď ti povedal, že sa vráti, tak to asi myslel vážne. Kde by asi tak šiel? Nezarába až tak veľa, aby si začal budovať nový život. A ty si mu nič nespravila. On je ten, okolo ktorého sa v našej rodine všetko točí. Vráti sa." Neverila som tomu, čo som povedala. Vyzeralo to úplne ako odídenie, ako odchod. Zbalil si veľa oblečenia. Aj keď bol s nami doma, nevenoval sa nám. Posledné mesiace boli naše vzťahy s ním na bode mrazu. Po tom, čo mi povedala Hana, to bolo ešte horšie. Jedna vec mi však nejde do hlavy. Hana ho neprosí o pomoc, nie je naňho odkázaná, tak čo teda robí? Kde išiel? Asi nebude ľahké nájsť ho.
,,Dnes si vezmem voľno. Podáš mi, prosím, mobil? Zavolám Beátke, aby sme si vymenili služby."
,,Jasné. Ani by som ťa v takomto stave nikde nepustila." Nebolo to len o jej preplakaných očiach, o kruhoch pod očami, ktoré sa jej tvorili z nedostatku spánku. Aj keď spala, určite mala nepokojný spánok. Zaslúžila by si niečo lepšie. Od otca „vyfasovala" toľko trápenia. A za čo? Za to, že ho tak ľúbi? Mal by byť rád, že si s jeho minulosťou našiel vôbec niekoho. Aj keď predpokladám, že mama o nej veľa nevie, aj tak. Toto si od neho nezaslúžila. Zo dňa na deň sa zmenil. A nielen on. Jeho správaním sa zmenilo všetko v našej rodine. Zmenil sa aj náš prístup k nemu.
,,Nezájdeme k Hane? Možno bol u nej predtým než odišiel."
,,Myslíš, že to je dobrý nápad? Nevidela som sa s ňou roky. Naposledy som ju videla vo väzení. Bolo to asi pred ôsmimi rokmi." Mama mi o tom začala rozprávať ako keby to bola samozrejmosť. Aspoň mi uľahčila vyzvedanie.
,,Takže to vieš, prečo bola vo väzení? Vieš o všetkom, čo jej spravil otec?"
,,Jasné, že áno..." Zármutok. To jediné jej vidím v očiach. Nesie vinu za otca, keď mi to musí vysvetľovať. Nie mami, netráp sa. Ty za to z nás všetkých môžeš najmenej.
,,Môžem šoférovať?"
Bol zázrak vidieť mamu usmiatu. Aspoň na chvíľku. Snažím sa o jej úsmev každý deň. Aby zabudla aspoň na tretinku jej problémov.
Asi mám dejavú. Sedíme v aute ako keď sme čakali na otca. Vtedy sa naše starosti začali sypať. Jedna po druhej. Tento krát sa však nebudeme len prizerať.
,,Tak prečo neotvára?"
,,Ale mami. Možno len šla na nákup. Alebo má iné povinnosti."
,,A nie je to divné? Neotvára presne v čase, keď otec odišiel?"
,,A čo myslíš? Že ho uniesla? Odvliekla ďaleko za hranice?"
,,Neviem, srdiečko. Nemám ani potuchy, kde sa vyparil."
So záhadou ,,otec", nám nepomohla ani Hana. Rozmýšľam nad tým, či otca nenechať tak. Nech si prosto robí, po čom jeho srdce prahne. Chce ísť od nás preč? Nech sa páči.
,,Mami, neklop už toľko. Keby tu niekto bol, dávno ti otvorí."
,,Možno sa len bojí, že by som jej ublížila."
,,Hehe, nemyslím. Poď, sadni si do auta. Pôjdeme naspäť domov. Dnes to nemá význam."
Otec sa domov nevrátil. Bol už večer a mama sa strachovala o čosi viac. Toto je láska. Zrejme neopätovaná, ale skutočná. Aj keď jej otec ublížil a aj ubližuje doteraz, nie je jej ľahostajný.
,,Mami, netráp sa a poď nachvíľu k telke. Nemôžeš sa takto ničiť." Mamina si sadla s kávou za kuchynský stôl. Sedela a rozjímala. V tichej a večerne zatiahnutej kuchyni. Ideálne kombo na depku.
,,Maami." Tvárim sa, že som zabudla. Akoby sa dnes nič nestalo. To jediné by jej mohlo pomôcť.
Po chvíľke povolila. V telke dávajú Doktora Housa. Aká som len rada, že si mama prisadla. Dnes už žiadne plané myšlienky. Moja obľúbená časť mamu zrejme nebavila. Zaspala na gauči aj so sušienkami. Vyzerala rozkošne. Ako malé bábätko skrčené vo flanelovej deke.
Ostré svetlo a hluk. Veľmi živý sen. Dokonca som cítila bolesť. Udierajú ma do ramena a ťahajú. Zhasnite to svetlo! Chcem kričať, ale strach mi nedovolí. Čo sa tu deje? Prečo je všetko rozhádzané? Prosím, len s tým hlukom prestaňte. Nechajte ma na pokoji. Je tu aj mama. Snažím sa o ostrejší pohľad, je mi však ťažko. Mám zalepené oči a ťažko sa mi vníma. Ale prečo?
,,Toto nie je sen!" Mama plače. Kričí a chce sa obrániť.
,,Nechajte ma!" Kričím ako hluchá. Prečo mi to robia? Zhodili nás na zem. Otrasné!
,,Lisu nie! Čo od nás vlastne chcete?!" Mama sa bráni. Nechce, aby nám ktokoľvek ubližoval. Nie to ešte takto. Cítim pálčivú bolesť v pravom ramene. Kukláč, ktorý ma zazrel na gauči ma zhodil a spútal. K čomu to bolo dobré? Sedíme v aute ďaleko od seba. Ani si neviete predstaviť ako sa cítime.
,,Dobrý deň." Mladý policajt vošiel do miestnosti, kde sme boli sami dvaja.
,,Dobrý deň."
,,Boli ste označená za dcéru pána Johna. Tak je?"
,,Áno."
,,Viete niečo o vašom otcovi? Kde sa nachádza? Pomôže nám každá informácia, ktorá nás k nemu zavedie."
,,Môžem vedieť, čo sa stalo?"
,,Samozrejme. Váš otec bol označený za násilné napadnutie a pokus o vraždu. Bohužiaľ, vo vašom dome sme ho nenašli. Ďalšie hliadky zisťujú čokoľvek, čo by nám pri pátraní pomohlo. Nemôže byť ďaleko."
,,Prosím? Násilné napadnutie a pokus o čo? To snáď nemyslíte vážne!" Kiežby sa mi všetko s kukláčmi len snívalo. Mohol to byť len jeden zo zlých snov, z ktorých vám po zobudení naskočí husia koža. Toto, čo sa teraz odohráva na policajnej stanici má od sna však veľmi ďaleko. Ale prečo by sa vracali k vražde spred niekoľkých rokov? Nechápem.
,,O napadnutie koho išlo, ak smiem vedieť?
,,O napadnutie Hany Stuartovej. Viete o koho sa jedná? Nejaký úmysel, prečo tak váš otec konal. Hocičo, čo by pomohlo tomuto prípadu."
,,Jasné, že viem, o koho sa jedná, ale o jeho úmysle nemám ani len tušenia." Vypadla zo mňa veta ako z chlpatého koberca. Hana? Nemôžem tomu uveriť. Prečo by to robil? Nedáva to zmysel. Nechcel jej ublížiť. Načo by jej toľko pomáhal? Len preto, aby ju mohol napadnúť?
,,Kto vám nahlásil túto udalosť?"
,,To už sú veci, ktoré by nemali opustiť policajný zbor, ktorý na tom pracuje. Je mi ľúto."
,,Tak ako dočerta vám mám pomôcť, keď mi niečo tajíte?" Drgla som do dreveného stola v strede miestnosti, za ktorý ma posadili.
,,Sú to informácie, ktoré by mohli byť použité proti druhej strane."
,,Bola to Hana?"
,,Myslím, že to nie sú informácie, ktoré by vás mali zaujímať."
,,Bola to ona?!" Hrubým hlasom som skríkla.
,,To nevylučujem." Mladý a ešte nie tak vycvičený policajt nevedel ako správne reagovať. Potvrdil mi, že to bola ona. Potrebujem ju nájsť a pozhovárať sa s ňou.
Je medzi ňou a otcom niečo, o čom neviem? Aký je ten pravý dôvod, prečo ju otec natoľko neznáša?
,,Ak by ste si spomenuli na hocičo, čo by pomohlo nášmu pátraniu, zavolajte na toto číslo." Policajt mi podal vizitku s jeho telefónnym kontaktom.
,,Vďaka." Odišla som z miestnosti na chodbu. Mama a Lisa vyzerali zúfalo. Mali tmavé kruhy pod očami.
,,Tak tu si. Čo od teba chceli?"
,,Myslím, že len to isté, čo od vás."
,,Poď sem dievčatko." Mama ma so slzami v očiach pevne schytila.
,,Nedovolím, aby sa niečo podobné zopakovalo. Vy za otcove prešľapy trpieť nebudete! To ti sľubujem."
,,Všetko bude dobré." Nadýchla som sa vône maminých vlasov a zavrela oči. Len pri nej sa cítim v bezpečí. Obzvlášť po tejto noci.
,,Poďme domov. Nemá význam, aby sme tu sedeli, aj tak im nijako nepomôžeme."
,,Myslíš, že by bol otec schopný niečoho takého?" Začala som sa zasa rýpať v nejasnostiach.
,,Neviem." Mama vyzerala ako na vážkach.
,,Sú tu len dve možnosti. Buď je otec násilník a psychopat, alebo si Hana právom odsedela, a ešte určite odsedí roky vo väzení."
,,Budem sa modliť, aby to nebol otec. Nechcem o neho prísť."
,,Mami neboj, všetko bude v poriadku." Musí to byť v poriadku. Inej cesty niet. A čo bude ďalej Any? Pýtam sa samej seba. Buď príde o mamu Max, alebo ja o otca. Ranilo by ho to? Smútil by za mamou, s ktorou sa stretol len pred nedávnom? Ani si nedovolím povedať, že ju poznal. To určite nie. Zvládol by to.