Kým sme tu

10.KAPITOLA

,,Čo tam robia?"
,,Netuším." Rozprávam s hrčou v hrdle.
,,Sú u susedov alebo u vás?"
V aute zavládlo ticho. V okolí nášho domu stálo veľa policajných áut.
,,Choď rýchlejšie, prosím."
Už sme skoro pred domom. Prečo? Prečo stoja všetci práve pred našim domom?
,,Any, počkaj!"
Počula som za sebou, keď som vystúpila z idúceho auta. Utekám, čo mi len sily stačia.
,,Kde je mama?!"
Nikto mi nevenuje ani len pohľad. Všetci sú zamyslení, všetci niečo riešia a diskutujú. Haló. Ja som tu. No tak. Kde je mama?
,,Povie mi už niekto, čo sa stalo? Kde je mama? A Lisa?" Strčila som do jedného z policajtov. Starý policajt sa po čase otočil.
,,Kto ste?"
,,To je môj domov! Kto ste vy a čo tu chcete?!"
Policajt si vymenil pohľad s mladou policajtkou po jeho pravici. Prečo sa správajú ako v tých všetkých policajných a detektívnych seriáloch? Čo má znamenať to ich nekonečné mlčanie?
,,Kde je mama. A Lisa?" Nevrlým tónom brechnem na policajta, ktorý debatuje s kolegyňou. To snáď nemyslia vážne.
,,Slečna Any?" Ďalší policajt prišiel za mnou.
,,Áno, to som ja."
,,Vaša mama je v aute rýchlej zdravotnej pomoci."
Pred očami mi prebehol celý život. Nie. To nemôže byť pravda. Mama je v poriadku, nič sa jej nemohlo stať. To nedovolím. Všetko bude fajn. Upokoj sa Any. Panikárim. Rozbehla som sa za záchrankou. Bože, prosím. Prosím, nech je všetko v poriadku. Nech je všetko tak, ako má byť.
Pohľad na ňu odpútal kameň, ktorý mi spadol zo srdca. Milión tonový kameň razom spadol. Veľmi mi odľahlo. Vidieť ju živú a zdravú. Sedí vo vnútri a lekárka jej ošetruje rany. Tvár má doráňanú. Ale je živá.
,,Mami!" Taká som rada, že je tu. Že ma pevne drží v objatí pri sebe.
,,Čo... čo sa to stalo?" Pohľad na ňu ma nenechal chladnou. Rada by som ju utíšila, aby neplakala. Ale ako, keď sama revem?
,,Si v poriadku? Mami len už niečo povedz. Prosím."
,,Slečna, upokojte sa. Týmto len zhoršujete jej stav."
,,Mami, no tak, čo sa to stalo?"
,,Poď sem, srdiečko." Mama strašne vzlykala. Cez jej potoky sĺz som videla , že je duchom neprítomná. Mala taký prázdny pohľad. Zdravotná sestra nás nenechala dlho samé.
,,Slečna, vašu mamu potrebujeme odviesť na oddelenie."
,,Jasné, prídem hneď za vami."
Mame som dala bozk na čelo. Vyzerala hrozne zmätene.
Dvere záchranného vozidla sa zavreli. Ostala som stáť na príjazdovej ceste k nášmu domu. Len ja a toľko nevysvetleného.
,,Tak tu si."
,,Čo sa tu deje?! Povie mi niekto, čo sa stalo?" Kričím. Vrieskam. Na celú ulicu. Nečudo, že sa Adam zľakol mojej reakcie.
,,Upokoj sa, Any."
,,Povedz mi, ako sa mám upokojiť, keď sa všetci len prizerajú?!"
,,Dobrý deň. Moje meno je nadporučík George Smith." Môj hlasný rev zastavil pán v uniforme.
,,Môžem vás poprosiť o identifikovanie nájdenej osoby?"
,,Prečo ma vediete k tomu autu?" Všetko sa mi zlieva pred očami. Choďte si robiť srandu z niekoho iného.
Odvážny nadporučík nevydal ani hláska. Nečudo.
,,Ste všetci blázni, či čo? Nemám náladu na vaše hry! Rozprávajte!"
Nič. Ďalej mlčal, až kým nezohnal kolegu, s kľúčmi od čierneho auta.
,,Slečna, týmto vás žiadame o potvrdenie nájdenej osoby."
Vy blázni! Nie. Toto je zlý sen. Nie je to naozaj. Zdvíha sa mi žlč.
,,Nie!" Nie. Nie. Nie. Zobuďte ma niekto z odpornej nočnej mory. Prosím, zoberte ma odtiaľto preč. Zoberte ma z tohto sveta. Vriace slzy sprevádzajú nespútaný krik. Moje srdce vyhasína a začína tvrdnúť. V hlave mi skratovalo vedenie a cítim sa ako šialená. Nie. Toto je zlý sen a teraz sa zobudím. Lusknem prstami a všetko bude ako predtým. Teraz! Nie. Nič sa nezmenilo. Otvorím a zavriem oči. Nič. Všetko je rovnako zlé ako pred pár sekundami. Všetko je na tom istom mieste. Všetko je na bode mrazu. Svet okolo mňa sa zastavil. V dlhom čiernom aute leží bledá tvár. Jemná a plná lásky. Lásky, ktorá ešte nestihla okúsiť veľa z tohto sveta. Oči, ktoré nedostali šancu okoštovať možnosti, ktoré mali. Ležia tu ticho pod ťarchou viečok. Nehybne, bez pohnutia. Ruky zvesené vedľa línie tela plačú nad dnešným dňom. Tak ako mnohí z nás. Kde sa stala chyba? Prečo toto stvorenie nedostalo šancu spoznať svet? Prečo už tieto nohy nikdy nešliapnu na iný kontinent? Prečo už nespravia ani krok navyše? Prečo tu neležím ja, ale ona? Lisa, poklad môj, prečo práve ty?
Prečo si ma tu nechala samú? Prečo si odišla tak skoro? Ešte sa ani nezačalo rozvidnievať v tvojom mladom živote. Otvor oči. Teraz! No tak! Zasmej sa ešte poslednýkrát. Dovoľ mi vidieť ešte raz iskry v tvojich očiach. Daj mi šancu vidieť ťa šťastnú. Nenechávaj ma tu.
,,Zavolajte zdravotníkov..." Jasne počujem trmu-vrmu, akýsi šumot. Cítim, ako mi hlava dopadla na tvrdý betón. Nechcem tomu uveriť, a tak radšej zbabelo podľahnem závratu. Nie... Prečo sa to stalo? Cítim ako so mnou narábajú, ale otvoriť oči ešte nechcem. Nie, až kým nebudem mať utriedené myšlienky. Dajte mi len chvíľu času. Prosím.
,,Slečna, slečna..." tichý hlas sa preplieta s akýmsi hlukom ,,ste v poriadku, nebojte sa."
Mladá sestra stojí nad posteľou v bielej miestnosti. Na kresle sedí mama. Najsilnejšia mama pod slnkom. Je akási pokojná. V očiach jej vidno prázdnotu. Ešte som ju takto nevidela. Zúfalú. Akoby z nej niekto vyfúkol život.
,,Any, zlatko, tak už si sa prebrala."
Mama prišla bližšie a postavila sa z druhej strany postele.
,,Sestra? Je všetko v poriadku?"
,,Bude zdravá. Udrela si hlavu, ale nie je to nič vážne."
,,Vďaka."
S chabým pokusom o úsmev odchádzala sestra von z mojej izby.
,,Ostali sme tu len my dve."
,,Ak by si niečo potrebovala od sestry, môžem ju zavolať."
,,Nie mami, nespomínaj už žiadnu sestru. Tá moja sa už nikdy nevráti!" Ticho, ktoré nastalo v miestnosti by sa dalo krájať. Mamine vlhké oči sa behom minúty zmenili na červené buľvy, ktoré prskali boľavý plač.
Beznádej. Zúfalstvo. Nespravodlivosť. Plač. Krik. Toto všetko nami burcovalo celé dni. Po dvoch nemocničných nociach sme s mamou odišli k babke. Náš dom bol do piatku ohraničený a neprístupný. Potrebovali uchovať čo najviac dôkazov.
,,Babi, ďakujem." Ako vždy si zachovala chladnú hlavu. Z nás všetkých to babička priala najlepšie. Keď sa to tak vôbec dá nazvať. Stará sa o nás, a nedovolí, aby vyzerala smutne. Snaží sa. Premáha sa každý deň odkedy sa to stalo. To. Nedokážem nahlas povedať, že Lisa je... Že tu už proste nie je.
Sobotňajšie popoludnie. Je to skôr raritou, keď v slnečnej Arizone uvidíme dážď. Prečo sa vlastne čudujem. Celý dnešný deň je akýsi divný, akýsi iný. Husté kvapky dažďa stekajú po skle okien. Pozerám do ulice. Život vonku vyhasol. Všetci zašli dovnútra a schovali sa pred dažďom. Kto by sa ostal prizerať zatiahnutej tmavej oblohe chrliacej kopec kvapiek? Nik. A preto tu stojím. Môj príbeh a príbeh kvapiek je veľmi podobný. Keď som stála na slnkom zaliatej lúke, kde bol život malinou, mala som všetko. Bola som šťastná, ani som si neuvedomovala, čo všetko mi život nadelil. Tak je to aj s počasím. Slnkom opité dni miluje snáď každý. Avšak prídu aj dni zamračené a daždivé, pľušťavé i usmoklené. Z oblohy sa začnú ozývať hrmoty bleskov a ktorýkoľvek z nás sa aj naľaká. Zalezie do vnútra a tvári sa, že nejestvuje. Ostanú sa prizerať len tí, ktorí naozaj milujú. A tak stojím v izbe pri okne a prizerám sa chaosu vonku.
,,Ostali sme tu samé." Mama ma láskavo pohladila po vlasoch.
,,Nikdy nebudeme samé."
,,Poď sa nachystať."
Otočila som sa na mamu, ktorá vyzerala hrozne. Fakt. Dni plné plaču, trápenia a výčitiek jej zvráskaveli pleť. Mala čierne šaty, baleríny a kabátik. Tvár bola bledá a vyhasnutá. Aj tak som cítila jej lásku.
,,Už som hotová."
Nohy som vložila do čiernych topánok, z vešiaka strhla kabelku a pozrela sa do svojho odrazu v zrkadle. Som zničená, ale je čas ísť.
S mamou a babkou sme nasadli do auta. Ku kostolu to máme blízko. Ľudia sa už začali schádzať pred bránou.
,,Drž sa." Mama na mňa vľúdne pozrela, keď vystupovala z auta.
,,Ľudia prichádzajú aj odchádzajú..." Kňaz začal kázať pohrebnú trúchliacu reč. Ľudia stáli v lávkach a smútili nad stratou mladého života. Stratou, ktorá nás poznačí do konca našich životov. Navždy! Slzy, ktoré dopadli na chladnú mramorovú dlážku by sa nedali spočítať. Každé oko v hale kostola ronilo slzy. Dokonca aj slzy tety Oliv a strýka Jamesa. Len slzy otca nepritiekli k prúdu sĺz ostatných. Kde je? Čo sa to stalo s našou rodinou? Bože, prečo sa to všetko stalo? Prečo sa strieda jedno nešťastie za druhým? A prečo je každé nešťastie násobkom toho predošlého? Akoby nás niekto preklial. Kde ja tá rodina, ktorej nič nechýbalo? Kde sú tie časy, keď sme sa hádali kvôli maličkostiam? Až keď človek príde o všetko, čo tak veľmi miloval, uvedomí si, že nikto sa nesmie stať našou samozrejmosťou. Ani otec, ktorý je teraz bohviekde, sa nemal stať mojou samozrejmosťou. Práve v týchto dňoch mal stáť pri nás, mal nám byť našou oporou. Ale nie. Aj on zmizol zo dňa na deň. Vytesal nám hlboké vrásky na tvárach. A my, môžeme len veriť, že je v poriadku. Myšlienky mi ohlušujú hlavu. Pohreb už smeruje ku koncu. Mocní chlapi držia rakvu nad jamou a kňaz káže posledné.
,,Milujem ťa, Lisa." Posledné zbohom rieknem do vzduchu. Viem, že ma počuje a viem aj to, že teraz stojí vedľa mňa. Bordovú ružu, ktorej stonka je posiata ostrými tŕňmi, odhodím do jamy.
,,Úprimnú sústrasť." Kopec ľudí sa hrnie k našej rodine. Kývajú nám s rukami, lamentujú a smútia. Prišiel rad aj na Adama. Cítim jeho oporu. Tak veľa pre mňa znamená.
,,Ďakujem." Privinula som sa, a prúd sĺz zmáčal Adamove čierne sako.
Letmo ma pobozká na líce, tiahne so sebou.
,,Len som ti chcel povedať, že tu budem pre teba navždy."
,,Vďaka za všetko, čo robíš pre mňa a moju rodinu."
,,Boli ste už s políciou?"
,,Zajtra. Zajtra máme prísť s mamou na oddelenie."
,,Otec sa ešte neukázal? Vie vôbec o tomto všetkom?"
,,Netuším."
,,Zvládnete to zajtra samé? Môžem vás zaviesť."
,,Si zlatý, ale myslím, že to zajtra musíme s mamou zvládnuť samé."
,,Jasné, rozumiem."
Pocit prázdnoty naplnil moje vnútro. Radšej pozerám smerom k ničomu. Kde kade sa pozriem, vidím Lisu. Všade vidím nás dve. Nás dve ako najlepšie kamarátky. V dobrom aj v zlom. Vždy. A tak to aj ostane. Preplakané oči smútia z posledného. Už nevládzem žialiť. Ale ako to zastaviť? Chvíľami mi je lepšie, a len čo si spomeniem na naše najkrajšie zážitky, nedokážem uveriť jej neprítomnosti. Prečo sa to stalo našej rodine, tak prečo? Deň čo deň si kladiem tú istú otázku.
,,Môžeme už ísť, mami?"
,,Jasné." Z maminho hlasu cítiť utrpenie. Ako ďalej? Ako začať žiť normálny život ďalej? Snáď nám to na polícií uľahčia. Až doteraz som nad druhou stranou tohto nešťastia nerozmýšľala. Kto v sebe skrýva toľko nenávisti? Kto mohol niečo také dopustiť? Zaslepená žiaľom som sa konečne prebudila.
,,Nech sa páči, usaďte sa." S mamou sme sa usadili na stoličky vedľa seba.
,,Čo ste zistili?"
,,Je tu toho viac." Mama mi pevne zovrela ruku.
,,V deň vraždy vašej dcéry ste sa vo vašom dome nachádzali len vy dve, mám pravdu?"
,,Áno, až kým niekto nezazvonil."
,,Viete mi opísať, kto to bol?"
,,Bohužiaľ, si už veľa nepamätám."
,,Áno, zdravotníci nám potvrdili prítomnosť omamných látok vo vašom krvnom obehu."
,,Pamätám si len to, ako mi niekto klopal na dvore, ktoré vedú z terasy."
,,Dvere ste išli otvoriť, a vtedy sa to stalo, je to pravda?"
,,Áno, natiahla som sa ku kľučke a potom si už pamätám. Iba to, ako som dopadla na zem."
,,Vo vašom dome sme našli kus látky namočenej v prchavej kvapaline, ktorá vás dostala do bezvedomia.
Pozerám vyplašene na policajta. Toto som nevedela. Doposiaľ sme sa ešte nerozprávali o okolnostiach takto otvorene. Mama bola pri tom. Mama bola pri smrti svojej vlastnej dcéry. Nedokážem to vstrebať. Bojím sa, čo ďalšie sa dnes ešte dozviem.
,,Viete už, kto ďalší bol v našom dome?" Mama zarmútene položí otázku na stôl.
,,Áno, podľa všetkých dôkazov vám vieme povedať, kto je hlavným podozrivým."
Nenávisť a odpor. Toto bol jediný podozrivý.
,,V dome sa však našli ženské aj mužské odtlačky."
,,Komu patrili?"
,,Mali ste v minulosti problémy s Hanou Stuartovou?"
V tichej miestnosti bolo počuť hlučný buchot maminho srdca. Sústredila sa na to, aby sa ovládala a nevybuchla. Mami, som tu s tebou.
,,Bola to ona?!"
,,Vyhlásili sme po nej pátranie, robíme všetko pre to, aby bola nájdená."
,,Dalo sa to čakať..."
,,Prosím?"
,,Ale nič. Kto iný by bol schopný niečoho takého?"
,,Mali ste s pani Stuartovou problémy?"
,,Rozbila nám manželstvo, skomplikovala nám život, všetko sa zmenilo len kvôli tomuto psychopatickému monštru."
,,Váš manžel bol v dome tiež."
Ranu pod pás, ktorú nečakal nikto z nás. Otec, ktorý sa neukázal na pohrebe vlastnej dcéry? O tom sa bavíme?
,,Kde je teraz?"
,,Je to viac než pravdepodobné, že je so spomínanou pani Stuartovou, budeme robiť všetko, čo je v našich silách, aby sme ich vypátrali a nadelili patričný trest. Pátranie bolo vyhlásené hneď po potvrdení odtlačkov."
,,Neverím, že by sa John zaplietol do niečoho takého. Neviem si predstaviť, že by sa dokázal prizerať na to, ako zabila našu dcéru. Nemal na to ani najmenší dôvod."
,,Vedeli by ste nám opísať, čo sa stalo v minulosti? Do akých problémov ste sa zaplietli s už spomínanou obvinenou?"
,,Bola to Johnova prvá manželka. Mali pekný vzťah. John mi opisoval ich lásku ako stredoškolskú, nevinnú a peknú. Len čo si založili domácnosť, prestalo to medzi nimi klapať. Prvotná iskra z ich vzťahu sa dňami tiahla do útlmu." Mama sa na malú chvíľu odmlčala, akoby mala v hrdle hrču. Nedokázala rozprávať o žene, ktorú väčšmi nenávidela.
,,Budeme vďační za každú ďalšiu informáciu." Policajti lipli po maminých slovách. V tejto chvíli už veľmi nezáležalo na vzťahu mamy a Hany. Záležalo na jej nájdení a potrestaní. Za toto musí zhniť vo väzení.
,,Na konci ich vzťahu sa Hana dozvedela, že je tehotná. S Johnom čakali ich prvé dieťa. Bohužiaľ. Hana sa nechala stiahnuť prúdom doby, začala piť, fetovať a našla si nového partnera. Takého, ktorý jej bol hodný. Takého, ktorý bol tiež naliaty v alkohole a drogách. Dostala sa do tak kritického stavu, kedy mala halucinácie. Bola cvok. Ľudia sa jej báli a vyhýbali sa jej. John sa odsťahoval. Nedokázal sa tomu prizerať. Ich sobáš sa v krátkom období anuloval. To isté by sa dalo povedať o ich vzťahu. Stratili jeden druhého. Hana si do bytu nasťahovala jej priateľa, ktorý zomrel pred pár rokmi."
,,Hovoríte o pánovi, kvôli ktorému bola pani Stuartová vo väzbe?"
,,Áno, presne o tom. Dali jej nižší trest kvôli prítomnosti alkoholu v krvi? Alebo kvôli jej halucináciám? Doteraz neviem, ako to bolo. Chcela to zvaliť na Johna, ale nepodarilo sa jej to?"
,,To sa zrejme najskôr dozvieme od nej."
,,Viem len to, že porodila Maxa, keď bola vo väzení. Potom bol v detskom domove a na slobodu ju pustili ešte len nedávno."
,,Myslíte, že aj vaša spoločná minulosť ju viedla k jej činu?"
Mama už viac nepovedala. Bolo jej ťažko rozprávať. Je to také čerstvé a rýpať sa v čerstvých ranách bolí najviac.