Kým sme tu

5.KAPITOLA

,,Slečna v poslednej lavici! Môžem vás poprosiť o odovzdanie eseje?"
Nesmelo som si napravila sukňu, vyšla z lavice a kráčala ku katedre. Odbúchaná esej cez prestávku zaváňa guľou. Povinnosti v škole som začala klásť na koniec zoznamu. Kamaráti, výjazdy do mesta s Adamom a dievčatami, problémy v rodine. Všetko sa stalo dôležitejším ako je škola. Ale najhoršie na tom je to, že ma to nežerie. Už mi nerobí problém, keď dostanem za štyri. Ešte na začiatku roka by som z toho plakala. Ešte je len koniec októbra. Moje výsledky sa do polroka ešte môžu zmeniť. Teda môžem ich zmeniť.
Posledný októbrový deň sa blíži. Tento rok to bude už pätnásta Halloweenská párty, ktorú usporadúva naša škola. Žiaci a študenti majú možnosť súťažiť so svojimi maskami, vyhrať ceny v tombole a zabaviť sa v kruhu priateľov. S Adamom sme sa dohodli, že pôjdeme za zdravotnú sestru a doktora. S nákupmi sme už začali, aj keď nám toho veľa netreba. Kúpili sme si umelú krv a o ostatné sa nám postarala mamina. Domov sa ťahala s oblekom lekára a starou rovnošatou zdravotnej sestry. Ako doplnky máme fonendoskop, paličky do hrdla a injekčné striekačky. To bude večer! Už teraz sa teším, keď sa vystrojíme a dáme do parády!
Je to tu. Deň D. Od rána sa teším na večer. Neviem kedy vo mne nastal tento zlom. Začínam mať párty, plesy, oslavy stále radšej a radšej. Adam sa po mňa má zastaviť poobede, aby sme zašli na obed a potom sa pripravili na večer.
Čas strávený s ním by sa dal prirovnať k Raju. Za svoj hlasný smiech sa musím neraz hanbiť. Minúty utekajú rýchlejšie ako s kýmkoľvek iným. Hlboké rozhovory o vážnych témach chytro zvedie na vtip. Tak ako mňa zvádza každý deň svojím úsmevom a divokým pohľadom. Romantické slovko, ktoré mi šepne do ucha v spoločnosti mi zlepší náladu, vyčarí úsmev na tvári a utvrdí v láske. Je vôbec možné zamilovať sa každý deň do tej istej osoby? Každý každučký deň.
,,Rút! Vyzeráš dokonalo!" Jej kostým na dnešnú noc bol tak prepracovaný, premyslený! Dnes zrejme nemám šancu na výhru o najlepšiu masku večera. Rút prišla prezlečená za Hermionu Grangerovú z Harryho Pottera. Jej partner, s ktorým ma zatiaľ nezoznámila, bol prezlečený za Rona. Pre mňa veľkou záhadou bol Maxov kostým. Bol Harry Potter. Akoby sa všetci traja dohodli. Bolo to ozaj divné. Buď sa skamarátil Max, ktorý sa mi tak strašne zhnusil s mojou najlepšou kamarátkou alebo to bola len hlúpa náhoda. Rút sa ku mne správala v celku normálne. Ostala som trocha zaskočená, že si priviedla do školy chlapca, o ktorom som veľa nevedela. Spomínala mi, že si píšu, ale nevedela som, že to bude vážnejšie. Ach, to by som nebola ja, aby som neriešila takéto kraviny. Peter alebo v dnešný večer Ron, bol úplne v pohode. S Adamom si celkom sadli a majú si čo povedať. S dievčatami sme sa zišli na chodbe, celé rozrušené dnešným večerom sme prekrikovali jedna druhú. Ženy.
Večer bol úžasný. Ako sa dalo čakať. Školská rada nenechala nič na náhodu a všetko prichystali do detailov. Hudba hrala hlasno, už zničené kostýmy sa natriasali preplneným parketom, vzduch bol vydýchaný krikom študentov. Čo ma mrzelo asi najviac, bolo správanie Rút. Za celý večer sme spolu boli minimálne. Do party sa dala s Petrom, čo jej samozrejme nevyčítam, a s Maxom. Neviem usúdiť, či hlavným dôvodom ich kamarátstva boli ich čarodejnícke kostýmy alebo sa naozaj skamarátili. Večer som si užila v spoločnosti Adama a spolužiakov. Všetci sme tam dobre zohratá banda. O srandu sme mali postarané. Chlapci nás vytancovali až sa zo všetkých liali kvapky potu.
,,Dievčatá? Nezbehli by ste so mnou na WC? Prepudrovať sa."
,,Jasné! Aj mne treba na Wc-ko."
Anna hneď pochopila, o čo ide. Na wc-ko chodíme po väčšine v skupinkách. Predsa to je príjemnejšie, ako keby som tam mala ísť sama. A je to aj viac srandy. S Annou a Melanie určite! Chýba nám tu už len Rút, ale tá má iné povinnosti. Na toalete je celkom prázdno, asi tri dievčatá sa líčia pri zrkadlách, ale tie sa tiež chystajú na odchod. S Annou ideme na toaletu a Melanie nás ako vždy poslušne stráži. Vonkajšími dverami toalety niekto riadne buchol. Počula som to až do mojej kabínky. Bola to nejaká žena, išla tiež na toaletu. Vážne by ma zaujímalo, ktoré z dievčat by tak buchla dverami. Asi ju ani Melanie nepozná, keď sa jej nepozdravila. Od Melanie som potrebovala zistiť, kto je ešte okrem Anny na toalete. Bohužiaľ, Mel nie vždy rozumie reči môjho tela, len sa divne zatvárila a nechápavo na mňa hľadela. Keď vyšla Anna, konečne sme prešli k tej lepšej časti. Umyli sme si ruky a naozaj sme sa prepudrovali. Doplnili sme si korektor nad rozmazané tiene, jemne sme tvár prebehli púdrom a každá si vybrala z kapsičky pekný rúž na pery. Tá pani, slečna, dáma alebo kto to bol, spláchla. Možno to bola len nejaká napálená učiteľka alebo tak. Aj keď ani ona by nemala trieskať dverami. Nehovorila by som o tom, keby to nebolo tak hlasné. Veď som skoro spadla do záchodovej misy.
,,S dovolením!" Napajedený hlas spoza mňa ma donútil uhnúť nabok. Odstúpila som sa, aby si pani mohla umyť ruky. Zrak som dvihla k zrkadlu a vtedy som uvidela tú ženu. Bola to ona! Presne tá žena, u ktorej bol v ten večer môj otec! Zase odišla s veľkou gráciou a rachla dverami. Toto som rozdýchavala pekne dlho. Dievčatám som na toalete vyrapotala v podstate celý príbeh, čo sa dialo u nás doma. Cítila som v dievčatách silnú podporu a pocit hnevu z pohľadu na túto ženu mi rozviazal ústa. Keď som im povedala, že to bola táto žena, neveriacky krútili hlavami.
,,Čo sa deje? Prečo sa tak tvárite?" Mali desivé výrazy v tvárach. Fakt neviem, o čo tu ide.
,,No tak, poviete mi už prečo sa tak tvárite?!" Naozaj som znervóznela.
,,Any, tá žena bola Maxova naozajstná matka, tá biologická." Ticho prerušila Melanie. Slovo matka akoby ostalo visieť vo vzduchu. Hlavou mi prebehlo tak strašne veľa námetov na to, aké spojenie by mohlo byť medzi mojím otcom a Maxovou naozajstnou matkou. Doteraz ho vychováva adoptívna mama. Je s ňou od útleho dieťaťa, aj sám to vie a skutočnú mamu nehľadal. Aspoň tak mi to hovoril ešte predtým, ako sme neprerušili kontakt. Ešte predtým, ako som ho začala nenávidieť za to, čo sa medzi nami stalo. Som dosť rozrušená, a vôbec sa necítim vo svojej koži. Ona určite nemá ani poňatia, kto som. Už len kvôli kostýmu. Ale čo by tu robila? Chce niečo od Maxa? Odo mňa? Ako sa tu vôbec dostala? Toľko nezodpovedaných otázok, na ktoré ešte asi len príde odpoveď. Táto noc ešte bude zaujímavá.
Adamovi som povedala o ženskej na toaletách. Rozprávala som mu o všetkom, čo sa doma dialo. Najprv som to povedala jemu, on bol ten, ktorý musel počúvať všetku moju zlosť v telefonátoch. Rozumel mi. Rozumel každému slovu, ktoré som povedala. Citlivo odpovedal a upokojoval moje rozbesnené vnútro. A tak to spravil aj teraz.
,,Skúsme zájsť za Maxom." Opatrne navrhol, aby nenaštrbil moju náladu ešte viac.
,,Ale čo mu povieme? Ahoj Max, je tu tvoja mama?"
,,Nie, tak som to nemyslel. Možno sa len spýtať, či nevie, kto je tá žena."
,,A nebol by lepší nápad spýtať sa niekoho od učiteľov? Tí by mali mať prehľad, kto s kým prišiel."
,,Hej, jasné. To by mohlo vyjsť."
Musíme si vyhliadnuť niekoho, kto má k našej triede blízko a mohol by to vedieť. Triedny je momentálne zaneprázdnený, pretože robí spoločnosť svojej pani manželke. Možno ešte naša zastupujúca triedna by mohla vedieť s kým prišla.
,,Dobrý večer, pani učiteľka. Neradi vás otravujeme, ale mali by sme na vás malú prosbičku. Samozrejme, ak nás neodmietnete."
,,Ahojte zlatíčka, jasné počúvam vás." Vždy milá a dobre naladená. Vedeli sme za kým prísť.
,,Tá pani, ktorá je v čiernych šatách, neviete s kým sem prišla? Mala tmavohnedé vlasy a dnes sme ju tu videli prvý raz."
,,Áno, pravdaže, myslíte pani Stuartovú. Tá tu prišla spolu s Petrom, je to jeho mama. Priateľsky prispela a pomohla s prípravou tohto večierku."
,,Ďakujeme krásne, pani učiteľka." Nefalšovane sa usmejem.
S tým som nepočítala. Čakala som, že Max o tom vie, a sám ju sem pozval. Ani sám asi nevie, že tu má brata a skutočnú matku. Matku, ktorá sa každým pohybom chovala divnejšie a divnejšie. Poznáte ten pocit, že sa na vás niekto neustále pozerá? Presne takto na mňa zízala peknú hodinu. Aj Adam mi to potvrdil. Vraj zo mňa nestrhla zrak.
,,Zlato, nepôjdeme už radšej? Nemám z nej dobrý pocit." Adam sa tvári dosť ustráchane.
,,Jasné. Rozlúčim sa s dievčatami a môžeme ísť." Na chvíľu sme sa rozdelili a rozlúčili sme sa s partiou. Adam odišiel za chalanmi. Bol tam aj Max. Slušne ich pozdravil a poprial príjemný zvyšok dnešného večera. Tá žena tam stála. Držala sa Petra, ktorý ju priviedol bližšie k Maxovi. Možno toto bolo jej zámerom, a ja som si paranoidne myslela, že okukáva mňa.
Vonku je príjemne chladno. November je ešte len pár minút, ale dal nám to pocítiť. Je niečo po polnoci a polnoc tu so sebou priniesla aj riadnu kosu. V aute sme sa poriadne omrzli, kým sa vo vnútri nahrialo. Cesty sú pomerne prázdne. Adam ma ako inak zaviezol až pred dom. Je to od neho veľmi milé, pozorné a galantné.
Konečne som sa vyvalila do postele. Mňam! Ten pocit je na nezaplatenie. Odlíčená, očesaná, osprchovaná. Oči sa mi už zliepajú, ale brnenie telefónu ma preberie.
,Ahoj, čo sa deje?" Adam. Potešila som sa, aj keď som nerozumela, čo sa stalo. Ešte len pred chvíľou sme boli spolu.
,,Any? Je všetko v poriadku?" V hlase počujem záchvev starostí.
,,Jasné, prečo by nebolo?"
,,Keď som odchádzal od vás, na ulici pred domom stálo auto a hneď po mojom odchode sa presunulo k vášmu domu. Pozeral som do spätného zrkadla, ale všimol som si to neskoro na to, aby som vedel, kto tam sedel. Naozaj nerozumiem, prečo tak vodič okukoval váš dom."
Hneď som vyštartovala k oknu, no pred domom nebolo ani živej duše. Absolútny pokoj ako každý večer. Rodičia už spali a tak som radšej nerobila v dome paniku.
,,Och, nestraš ma takto v noci, prosím. Kto to mohol byť? Dnes tak skoro nezaspím." Asi mám hlas vyľakaný viac ako som sama. Možno to bolo len obyčajný človek, ktorý niekoho hľadal a nemohol ho nájsť. Veď to je úplne normálne. Adam ma chvíľu upokojoval po telefóne, aby som nepanikárila. Pri jeho pokojných, láskavých slovách, ktoré mi denne hladia dušu som sladko zaspala. Mobil mi v ľahu spadol na vankúš a ja som odfukovala až do rána.