Kým sme tu

13.KAPITOLA

Toto bol posledný telefonát pred udalosťou, ktorá nás poznačila. Značne. Ešte sme sa ani nestihli spamätať z jednej tragickej nehody.
Pichľavé čriepky skla boli všade navôkol. Mocná bolesť ma škriabala niekde v hrudnom koši. Pravou rukou som nevládala pohnúť. Čo sa deje? Strašne sa chcem obrátiť na druhú stranu, smerom k Adamovi. Ale ako? Ako, keď moje telo horí bolesťou? Chcem kričať od bolesti, ale viem, že aj jediný výkrik, by mi spôsobil neuveriteľnú bolesť. Každý nádych ma bolí viac a viac. Zavolajte niekto pomoc! Prosím! Celé moje vnútro takto vrieska, ale nikto ho nepočuje.
Pomoc.
No tak.
Prosím.
Márne sa mihám a pokúšam vyslobodiť sa. Hodných päť minút som sa usilovala zistiť, čo sa stalo Adamovi. Stále od neho nepočujem ani jediné slovko.
,,Adam? Láska, si v poriadku? Ozvi sa, no tak." Z posledných síl sa prihováram, no pomaly prichádzam na to že už sama nevládzem. Len na chvíľku privriem oči. Len do kým nepríde pomoc. Bude to chvíľka.
Zaspávalo sa mi veľmi pokojne. Ťažké viečka si nenáhlo líhali. Prestávalo ma bolieť, keď som dýchala. K čomu to prirovnať... Bolo to ako keby som lietala, ako anjel. Áno, presne. Myslím si, že takto sa cítia anjeli. Nič necítim. Aj starosti o Adama kamsi utiekli. Je to krásny pocit. Blahodarný pokoj prúdil celým mojím telom. Som taká šťastná a cítim sa tak zdravo. Už si len na chvíľku oddýchnem a vrátim sa naspäť za Adamom do auta.
,,Vytiahnite z auta kliešte!"
,,Rozumiem."
,,Ale rýchlo, rýchlo!"
Do uší sa mi dostal ostrý hluk. Ticho, ešte chvíľu chcem driemať.
,,Mám ich! Doneste nosidlá, švihom!"
Nehýbte so mnou! Bolí ma to.
,,Mám ju."
,,Opatrne, vyzerá dosť zle."
Prečo so mnou hýbu. Hrozne to páli. Ešte nie je čas zobudiť sa. Ešte nie.
,,Mladý chlapec do dvadsať rokov. Zlomená pravá dolná končatina. Vyzerá to na vnútorné krvácanie. Pravdepodobne zlomené stavce. Je potrebný okamžitý prevoz do nemocnice."
Ani som nepotrebovala otvoriť oči, aby som videla, čo sa deje navôkol. Cítila som, ako so mnou manipulujú. Opatrne ma vykliesňovali z auta. Ale mne sa ešte nechcelo späť. Bolo to krásne. Len tak som snívala a nechala bolesť niekde na sedadle auta.
,,Vyzerá to na silný otras mozgu." Niekto sa snažil násilne ukončiť moje snívanie. Ostré svetlo mi okamžite zúžilo sietnice. Nado mnou stála žena a s baterkou v ruke mi otvárala oči, jedno po druhom.
,,Počuješ ma?"
Jasné, že vás počujem. Nevydala som ani hlásku, aj keď som veľmi chcela. Možno si len potrebujem oddýchnuť a všetko bude opäť ako pred tým.
,,Rýchlo ju naložte! Potrebuje okamžite do nemocnice!"
Ako sme vlastne havarovali? Nič z nehody si nepamätám. Trápim sa nad spomienkami, ale je to ťažké. Potrebujem si len oddýchnuť. Na nič iné už nemyslím. Spomienky a trápenia som nechala na mieste nehody. Spolu s Adamom.
Štyri biele steny. Hnusný pach nemocnice. Prázdna izba. Fakt smutná izba. Nie je tu nič na rozptýlenie.
,,Any, ako ti je?"
,,Fajn." Rozhodne odpoviem žene vedľa mojej posteli.
,,Nebolí ťa hlava?"
,,Všetko je fajn."
Sestra v bielom mi polohovala vankúš. Keď som otvorila oči začala zmätkovať. Pevne verím, že som ju nevydesila. Alebo ona nechcela vydesiť mňa? Moje myšlienkové pochody sa uberali tým nesprávnym smerom. Hneď po tom, ako preľaknutá sestra odišla, som si chcela ísť umyť tvár. Bola som celá opuchnutá, neodmaľovaná, spotená. Nerozumiem prečo sa ma to nespýtala ona. Veď aj od toho tu bolo alebo nie? Nech je tu od čohokoľvek idem sa umyť. Necítim sa dobre.
Och, áno presne toto som potrebovala. Ľadovú vodu. Cítim sa oveľa lepšie, dokonca sa mi aj trochu zlepšila nálada. Tvár si poriadne vyumývam, pretriem si oči, vezmem vodu do úst a pľuvnem ju do odtoku. Báječný pocit. Pohľad do zrkadla som miliónkrát potom oľutovala. Fuj. Celú tvár mám čiernu od špirály a som nechutne opuchnutá. Na tvári mám škrabance a chrasty. Uhýbam sa vlastnému pohľadu do zrkadla. Oči som sklopila k zemi, aby som sa na seba nemusela pozerať. Dnes mi to nepristane. Tichá bolesť hlavy sa po chvíľkovom nadšení zo studenej vody vrátila späť. Je oveľa intenzívnejšia. Posteľ mám od kúpeľne len na skok. No v tejto chvíli mi príde aj tento skok nekonečný. Sústredím sa len na to, aby som kládla nohu pred nohu. Krok po kroku chcem byť bližšie. Potrebujem si ešte ľahnúť, nie je mi najlepšie. Už by som dočiahla na kraj postele rukou, ale ona sa so mnou zrejme zahráva. Raz je tu, raz tam. Ukazujem si prstom na miesta, kde som ju zazrela.
,,Čo to robíš? Stoj už!" Zlostím sa. Tá sa však nezľakla ani môjho prísneho hlasu, ktorý ma stál toľko námahy. Čo to so mnou je? Nohy sa mi v kolenách trasú. Dnes sú akési slabé. A brucho? Cítim sa nevoľno. Všetko jedlo by sa rado vrátilo naspäť. Je to také zlé? A čo tu vlastne robím? Sakra, prečo nie som doma? Spadla som na dlážku tesne pred posteľou. Už som ďalej nevládala stáť. S ohlušujúcou bolesťou v hlave som sa radšej úboho vzdala. Spočiatku sa bolesť len znásobila. Prešla však len malá chvíľka, kedy sa hlava buchla so zemou a bolesť na moje prekvapenie odišla. Zasa som sa cítila úplne fajn. Akoby tejto situácií nič nepredchádzalo.
,,Silný otras mozgu."
Taký bol verdikt lekára po týždni. Po nekonečne dlhom čase som opäť otvorila oči. Pokojný spánok, ktorý som vtedy tak potrebovala mi bol dopriaty. Možno som ho nepotrebovala až v takomto množstve, ale asi to tak malo byť. Oči mám veľké, otvorené. Konečne vidím niečo skutočné. Doteraz som si veci len predstavovala. Mala som tak veľa času na rozmýšľanie a vymýšľanie. Uvažovala som nad mamou a otcom. Nad Adamom. Ako sú na tom? Adama som nevidela od nehody. Je vôbec v poriadku? Bože, prosím. Nech je zdravý a nech sa netrápi. To bolo moje najväčšie prianie. A teraz? Sama neviem, čo to so mnou je. Rada by som niečo povedala, ale zatiaľ len počúvam. Z jednej strany na mňa rozprával lekár oblečený v bielom. Z druhej strany stála sestra a písala do papierov.
,,Ako sa cítite, slečna?"
Len pozerám do stropu. Možno ich to vydesilo. Ale aj keď, ja sa ozvem. Keď sa mi bude chcieť. Viem, čo by nastalo, keby som sa im začala sťažovať. Všetko by sa na mňa začalo sypať. Ja to takto nechcem.
,,Ostáva nám dúfať, že mozog je v najlepšom poriadku."
,,Stále tu je veľká pravdepodobnosť, že bude úplne v poriadku. Potrebuje čas."
,,Áno, sestra má pravdu. Výhrou je už len to, že sa po tak krátkom čase zobudila."
V izbe stojí mamina s ocinom. Sú strašne vydesení. Nechcem ich viac trápiť. Za posledné mesiace si toho prežili neskutočne veľa. Nezaslúžia si takéto trápenie. Prebdeli nespočetne veľa nocí a preplakali litre bolestivých sĺz. Akoby im nestačilo trápenia s Lisou. Prečo im na bolesti pridávam ešte aj ja? Ale my sme to neurobili schválne. Som si istá, že do nás niekto nabúral. Adam si dával pozor. V aute sa plne sústredil na jazdu. Vždy.
,,Ma-mi..." Uf, to ale bolí, keď musím rozprávať.
,,Mami, prosím podala by si mi vodu?"
,,Srdiečko! Jasné, miláčik, konečne si niečo povedala."
,,John, prines prosím vodu."
V maminých očiach sa zrodila obrovitánska iskra. Presne taká, ktorú majú v očiach malé deti, keď rozbaľujú darčeky. Vidno ako ju napĺňa pocit neopísateľnej radosti. A viete, čo vám poviem? Ani sa jej nečudujem. Potom, čo mi rozprávala bola vďačná za každý pokrok, ktorý som spravila.
,,Lekári hovorili, že tvoj stav sa nemusí zlepšiť. O všetkom si rozhodovala ty. Modlila som sa každý deň za to, aby si sa rozhodla správne. Neraz ma zožierali výčitky. Chce sa k nám vôbec vrátiť? Ďakujem Any. Ďakujem za to, že si tu medzi nami. Neboj sa, všetko už bude dobré."
Ťažko sa mi počúvalo, ako sa tu moji rodičia trápili. A to len kvôli mne.
,,Prepáč."
,,Za čo zlatko? Ty mi prepáč, keď som si ťa niekedy nevážila."
,,Trápite sa kvôli mne."
,,Nie, teraz už nie, keď si sa prebudila. Bol to hrozivý týždeň"
,,Prepáč. Ja ani neviem, čo sa vlastne stalo. Nabúrali sme? Ako je na tom Adam?"
,,Tým sa netráp, srdiečko. Adam bude v poriadku."
,,Ako to že bude v poriadku? On nie je? Čo sa mu stalo?"
,,Nerozčuľuj sa. Na križovatke vám auto nedalo prednosť a v plnej rýchlosti do vás nabúralo. Má zlomené rebrá, ruku a stratil veľa krvi. Črepina skla mu rozťala žilu. Z najhoršieho je vonku. Teraz si ho nechali v nemocnici na pozorovanie, aby sa uistili, že si neudrel hlavu. Mali ste obrovské šťastie v nešťastí, že ste prežili. Vodič z druhého auta nemal toľké šťastie."
,,Neprežil?"
,,Nie."
Miestnosť zaplnili výčitky, smútok a nešťastie, ktoré v harmónií vytvorili božské ticho. Ticho, ktoré by sa dalo krájať. Nech odpočíva vodič červenej Mazdy v pokoji.
,,Cítiš sa dobre? Pamätáš si všetko?"
,,Prečo by som si nemala pamätať? Cítim sa fajn."
,,Bola dosť veľká šanca, že po tvojom prebudení zabudneš na to, kto sme. Keby sa dostalo to slabé krvácanie do centra všetkých tvojich spomienok, nevedela by si, že som tvoja mama. Nepoznala by si Adama a tvoj život by začal od znova."
Až ma striaslo. Vďakabohu, že to skončilo takto. To je najmenej.
,,Kedy pustia Adama domov?"
,,To ešte nevieme, ale hneď ako nám to lekári povedia dám ti vedieť."
,,Ďakujem za všetko. Ostaň tu pri mne ešte chvíľku prosím."
Mama ma pobozkala na čelo a dovolil mi pocítiť tú nádhernú slovami neopísateľnú lásku. Nemocničné lôžko sa tak stalo na pár dní mojou izbou.
Prešlo len pár dní kým som sa opäť vrátila domov. So všetkými zbalenými vecami na výšku. Občas sa stáva, že nám plány nevychádzajú. Nie nadarmo sa hovorí ,,Človek mieni, Pán Boh mení". Som vžitá s tým, že to tak proste niekto hore chcel. Nech má so mnou Boh akékoľvek plány, na výšku chcem nastúpiť ešte tento rok. Zatiaľ sme s Adamom v našom dome. Z času na čas nás príde navštíviť jeho mamka. Samozrejme len tá skutočná, adoptívna. Veľmi sa o neho bála. V nemocnici pri ňom neraz zaspávala. Žena zo zlata.
,,Srdiečko raňajky sú už na stole." Mama tichučko zaklopala na dvere mojej izby.
,,O päť minút budeme pri stole."
Rýchlo som si utekala umyť zuby do kúpeľne, len aby som nechala Adama čo najdlhšie spať. Nemám to srdce zobudiť ho. Ach. Ale aj to patrí k vzťahu.
,,Adam." Šepnem do ticha v našej izbe.
,,Láska, zobuď sa." Pobozkám ho s nádejou, že mu spríjemním ráno.
Aký je chutný, keď ráno rozlepí oči.
,,Dobré ráno, kráska."
,,Aj tebe, spachtoš."
,,Ešte nechcem vyliezť z postele."
,,Ver mi, že ani ja, alee..."
Žiadne ale neexistuje. Aspoň nie u nás dvoch. Aj keď nás dole čakali raňajky a
nie všetky z našich končatín boli zdravé, ráno zaliaté sladkými bozkami bolo veľmi príjemné. Jedno z tých krásnych rán, kedy sa zobúdzame v blízkosti toho druhého.
,,Ďakujeme za raňajky, teta."
,,Prosím ťa, nevolaj ma teta, ale Meggie a za takéto veci ani neďakuj. To je samozrejmosť."
,,Inak mami, rozmýšľali sme včera nad tým bytom. Volal nám prenajímateľ a rád by čo najskôr vedel, či nám má byt podržať alebo ho dať niekomu inému."
Nevyzerala veľmi nadšene. Pozrela sa na otca, no ten jej veľmi nepomohol. Bojí sa pustiť ma do sveta. Sama to už predo mnou povedala. Kto by sa nebál, všakže. Raz to proste prísť musí. Nehovorím, že ešte dnes odídeme, ale skôr či neskôr budeme musieť nastúpiť na výšku. A s výškou ide ruka v ruke aj ubytovanie, náš byt. Bola by hlúposť keby sme teraz vycúvali a byt nechali niekomu inému. Dlho sme hľadali, kým sme ho našli. Má super lokalitu. Je blízko školy a zároveň aj blízko centra. Ani nájomné nie je veľké.
,,Mami, vieš, že skôr či neskôr budeme musieť odísť. Na škole sme už prijatí."
Mame padli kútiky úsmevu. Tak ma to mrzí.
,,Jasné, nemôžem vás tu držať nasilu."
,,Nechcem, aby si bola smutná."
,,Ja nebudem, ver mi. Budem šťastná, keď budeš aj ty."
,,Zvládnete to doma s otcom samí?"
,,Jasné, že zvládneme. Kedy chcete odísť?"
S otcom si vymenili ustráchané pohľady.
,,Ďalší týždeň? Bude to v poriadku?"
Keď budeme v rámci možností zdraví. Môj stav sa už zlepšil, ešte mám ísť na pár kontrol, ale to by malo byť všetko. Pýtam sa mamy ako hlúpa. Čo mi má povedať? Nie? Ani sama neviem akú odpoveď od nej čakám. Netrápim ju týmito otázkami zbytočne? Snáď nie. O to mi určite nejde. Raňajky sa niesli v dusnej atmosfére hlavne kvôli mne.
,,Nemala som jej to hovoriť?" S Adamom sme sa vrátili naspäť do izby.
,,Mala, nemaj starosti všetko je v úplnom poriadku. Čím skôr to bude vedieť tým lepšie."
,,To máš pravdu. Je mi tak smutno, že ich tu musím nechať samých. Verí, že sa budú mať fajn."
,,Tak dobre. Všetci to zvládneme."
Máme týždeň na to, aby sme sa vybláznili pred odchodom do nového života. S pánom, ktorý nám prenajíma byt, sme dohodnutí na piatok ďalšieho týždňa. Chcem si to užiť. Tento týždeň bude náš rozlúčkový. Tie ďalšie už budú dospelácke.
,,Zlatko? Máš nejaké plány na dnešný večer?"
,,Mala by som mať nejaké plány?"
,,Bol by som omnoho radšej keby si nemala."
,,Kam chceme ísť?"
,,Povedal som ti už niekedy ako ma na tebe priťahuje tvoja rozhodnosť? A aká si sebavedomá. Žeriem ťa aj s navijakom."
Šibalsky naňho žmurknem. Zvádzanie mám v krvi.
,,Čo povieš na večeru? Potom môžeme zájsť do kina. Alebo máš nejaký lepší nápad?"
,,Vieš ako na mňa." Trafil klinec po hlavičke. Ani mu netreba hovoriť z čoho som na mäkko. Piatková romantika a famózne jedlo. Dnes to bude večer všetkých večerov!
,,Mamina sa ma pýtala či nejdeme k tete Beatris. Idú tam večer grilovať."
,,Ak chceš ísť, tak s tebou veľmi rád pôjdem."
,,Neviem, bude tam s kolegyňami. Nechcem tam byť na obtiaž."
,,Nebude sa teta hnevať?"
,,Určite to pochopí."
Mamina nálada sa konečne zlepšila. Piekla slivkový koláč, ktorý berie na grilovačku.
,,Mami, rozprávala som sa s Adamom, či pôjdeme k tete Beatris..." Ešte som jej ani nestihla povedať o čo ide a ona mi už do ruky vopchala nôž a misku so slivkami.
,,To nevadí poklad. Pôjdeme len my s ocom. Užite si to večer a nevyvádzajte."
,,Jasné mami. Ľúbim ťa."
Chvíle strávené s ňou sú tie najkrajšie. Smiali sme sa na hlúpych veciach, upratali sme spolu a koláč, ktorý bol výsledkom našej práce bol ohromne dobrý! Rozvoniaval po celej ulici a ak nie, tak minimálne po celom dome. Mňam! Najradšej by som ho zjedla ešte horúci, ale z detstva som sa už poučila. Mama mi nakazovala: ,,Nejedz ten koláč horúci, bude ti zle!" Zo trikrát sa zopakovala, ale darmo. Dokonca ma nevydesilo ani to, keď mi povedala, že sa mi horúci koláč prichytí o žalúdok. Bola som tvrdohlavá a zakaždým som si z koláča odhryzla. Horúce slivky, čokoláda alebo čokoľvek iné mi popálilo ústa a zavarila som si poriadny problém. Bolo mi zle ešte niekoľko hodín. Človek by si povedal, že som sa poučila, ale nie druhýkrát som to spravila presne tak isto.
,,Môžem si už vziať?"
,,Jasné, ale dávaj pozor ešte je horúci."
Lahodný koláč so sladkou posýpkou a šťavnatými slivkami milujem! Zvyšok koláča sme nakrájali a starostlivo zabalili na maminu žúrku.
,,Odkáž všetkým, že ich pozdravujeme a poriadne sa zabavte."
,,Aj vy sa zabavte, odkážem. Domov prídeme asi až niekedy v noci pretože grilovať začíname až o deviatej."
,,Netreba po vás prísť? Má vás kto odviezť?"
,,Nerob si starosti, odvoz už máme. Keď prídete vypni umývačku v kuchyni a otvor v obývačke okno, aby sa do rána vyvetralo.
,,Myslím, že to zvládneme."
Z domu sme odišli skôr. Stôl sme si rezervovali v Thajskej reštaurácií v susednom meste na pol deviatu. Obliekla som si biele letné šaty. Nie sú ničím zaujímavé. Jednoduché šaty si žiadali jednoduché letné sandáliky.
,,Už som hladná." S hudobnou skupinou, ktorá mi vyhráva v bruchu si sadám za volant.
,,Ver mi, že aj ja." Zasmial sa, keď si zahryzol do snickersu, ktorý bol pohodený v aute.
,,Nebojíš sa sedieť so mnou v aute?" Venujem mu veľmi nepekný pohľad.
,,Ako to myslíš? Prečo by som sa bál?"
,,Vieš... po tej nehode."
,,Prestaň, veď si úplne v poriadku. Mne už dajú sadru čoskoro dole a môžem šoférovať aj ja."
,,Ale čo keď..."
,,Prestaň! Nič zlé sa nám nestane."
Tak ako som hovorila. Strachovala som neoprávnene. Šoférovala som opatrne a pozorne.
Parkovisko bolo pred reštauráciou úplne obsadené. Prešli sme ho asi dvakrát a až po minútke čakania nám uvoľnilo auto miesto na parkovanie. Chvála bohu, inak by sme museli ísť pešo od najbližšieho parkoviska, čo je asi desať minút. Tak plno ako bolo na parkovisku bolo samozrejme aj vo vnútri. Je to na zaplakanie, čo si budeme hovoriť. Stoly boli obsadené, čašníci panikárili a motali sa pomedzi dav netrpezlivých ľudí. Spomedzi všetkých preplnených stolov, ktoré sa ohýbali pod ťarchou plných tanierov s jedlom sme zazreli ten náš. V rohu miestnosti nás opustený čakal.
,,Nech sa páči." Chcel si u mňa šplhnúť a tak mi zdvorilo odsunul stoličku.
,,Vďaka." Akého džentlmena to mám doma.
Menu nám priniesli až po chvíľke čakania. Nečudo. Je to tu hlava na hlave. Domnievame sa, že to bude piatkom. Keď vidím ako dvaja mladí ľudia za stolom vedľa toho nášho jedia, zaškvŕkalo mi v bruchu. Ešte že tu je pustená hudba. Inak by volanie môjho hladného ja bolo počuť až do kuchyne.
,,Čo si dáš?"
,,Asi to, čo vždy."
Thajská polievka a thajské rezance. K tejto kombinácií sa vraciam vždy, keď sem zavítame. Trošku pikantné, no veľmi chutné jedlo nám doniesli asi po pol hodine.
,,Čo ide v kine?"
,,Mmm...," s plnými ústami vydal takýto zvuk, ,,nie som si úplne istý, ale asi Forever my girl."
,,O čom to bude?"
,,Neviem, nečítal som obsah, ale snáď sa nám to bude páčiť."
A veru to aj pekné bolo! Dojímavý film, pri ktorom nám obidvom vyšli slzy. Z kina sme odchádzali okolo jedenástej večer. Naskytol sa nám dych berúci pohľad na osvetlené námestie s fontánami. Príjemne sa schladilo. Aj pekelne nahriate chodníky začali chladnúť. Leto je tohto roku tropické. Aj teraz večer je asi dvadsať stupňov. Mesto zahalené do rúška tmy nám poskytlo priestor na romantickú prechádzku. Ruka v ruke sme pomaly prechádzali námestím, ktoré osvetľovali preplnené výklady obchodov.
,,Večer to tu je krásne."
,,To teda hej. Je to tu nádherné a tie fontány." Vzdychli sme si nad večernou krásou mesta. Lavička, ktorá bola v neosvetlenej časti námestia sa stala pre tento večer vyvolenou.
,,Nie je špinavá?" Adam ma zastavil pre tým, ako som sa stihla posadiť.
,,Nie je." Rozosmiala som sa z toho, aký je dnes pozorný.
,,Dnes ti to veľmi pristane, vyzeráš ako princezná."
,,Ďakujem. Od teba si takéto pochvaly veľmi cením."
Dnešný večer sa stal čarovným. Silnú lásku stiahla za ruku vášeň a obyčajnému večeru ukázala ako krásny môže byť. Stačí len dvoch, ktorí sa bláznivo milujú.
,,Pôjdeme domov?" Adam mi šepol do ucha, keď ma bozkával po krku. V jeho očiach žiarila jemná iskra. Túžil po mne rovnako ako ja po ňom. Ako malé dieťa po hračke alebo hladný po jedle. Presne tak veľmi.
Na príjazdovej ceste nebolo iného auta okrem toho nášho, ktoré sme pred malou chvíľou zaparkovali. V oknách nebolo vidieť svetlo. Aspoň nie v tých predných. A dvere boli tiež zamknuté. Našťastie som sa poučila z minula a kľúče teraz nosím všade. Vonku sa už schladilo a obloha sa zatiahla. Spoza tmavých chmár na oblohe vykúka len časť žiarivého mesiaca. Škoda, že svetlo nedopadalo na prednú terasu, kde som sa márne pokúšala narvať drobný kľúč do dierky vchodových dverí. Pchám ho snáď zo všetkých možných strán.
,,Ukáž, zasvietim ti."
,,To budeš zlatý."
Konečne sme dvere otvorili. Alebo skôr vyvalili? Adam ma chytil do rúk. Dvere pribuchol nohou a mňa zaviedol až do izby. V prázdnom dome sa ozývali vzdychy dvoch mladých, zamilovaných ľudí. Obaja sme sa oddali dnešnej čarovnej noci. Telo na tele sme nakoniec zaspali. Zmohli sme sa len na tiché ,,dobrú noc, láska".
Dnes som zaspávala so známym pocitom. Cítila som sa ako na Vianoce. Hoci v strede leta, ale aj tak. Ako malá som vždy zaspávala s pocitom úplnej radosti. Naplnil ma pocit radosti a naplnených prianí. Určite to každý pozná. Dlho o niečom snívate, prajete si to a nakoniec to príde. Presne tak to je aj s dnešným večerom. Zaspávala som pokojne-spokojne. Taká šťastná, že je tu. Tu pri mne, hneď vedľa mňa. Už sa mi zopárkrát stalo, že som mu chcela ukázať, čo k nemu cítim. Ako veľmi ho ľúbim. Ale nešlo to. Slovami som mu nedokázala opísať ako mi na ňom záleží, ako si ho vážim a ako rada som súčasťou jeho vesmíru.
,,Milujem ťa." Šepla som už do tichej izby. Stíchla po vyčíňaní lásky. Obrátila som sa na Adama, ale ten už sladko odfukoval.
,,Vážim si ťa a obdivujem ťa." Zase som šepla. Možno som dúfala, že ma bude počuť.
,,Chcem sa s tebou smiať a byť tvojou do konca života."
Len tak som ležala chrbtom na posteli a pozerala do stropu. Pozerala som na bielu stenu, až kým som nezaspala tiež.
Ďalšie dni nám dali zabrať. Myslieť na to, že ľudí, s ktorými sa stretávame dennodenne, neuvidíme hodnú chvíľu ma trápilo. Bolo ťažké lúčiť sa s nimi na rok možno dva, či tri. Sobotu sme boli s maminou a ocinom u krstnej. Bolo mi s nimi tak dobre, až som rozmýšľala o našom odchode. Upokojovala som sa, že to zvládneme. Predsa tam budeme dvaja, neodchádzam sama. Nie som jediná, kto odchádza na vysokú. A preto by som sa nemala správať ako malá. To zvládneme.
Lúčenia neznášam. Od našich známych sa mi odchádzalo tak ťažko. Priali nám všetko len to najlepšie v novom domove, aby sa nám darilo či už v škole alebo v osobnom živote. Mávala som im z okna keď sme odchádzali zo sobotňajšej žúrky u Rút. Žmurkaním som musela zahnať slzy. Viem, že si nájdem nových priateľov. Každý mi to teraz omieľa, ale čo keď chcem proste tých terajších? Život ma naučil, že mám s úsmevom prijať všetko, čo nám nadelí. A tak poslednýkrát na dlhší čas zamávam priateľom, o deň na to pohladím a pobozkám rodičov. Je čas ísť. Cestou sme zastali na kraji mesta.
,,Vyber prosím ťa z kufra sviečku." Z auta sme vystúpili, aby sme pozdravili Lisu.
K malému hrobu viedla čerstvo vyšliapaná cestička. Zoschnutá tráva tomu miestu nepridávala na kráse. Vence, kopa vencov, kahancov a suché kvety zakrývali zeminu. Mám zimomriavky na tele, aj keď som už pri nej bola toľko krát.
,,Prídem ťa pozrieť najskôr ako to bude možné. Sľubujem srdiečko."
S Adamom sme vedľa seba stáli ako stĺpy. Nezmohli sme sa na viac ako na pár sĺz a vzlykancov. Stále nám je smutno a myslím, že ešte dlho bude.
,,Už by sme mali ísť." Pošepkal a pobozkal ma do vlasov.
,,Tak strašne mi chýba." Otočím sa a konečne mu pozriem do uplakaných očí.
,,Zvládneme to, fajn?"
,,Poďme." Hlesnem rázne pri tom vôbec nie som tak veľmi odhodlaná.
Ťaží ma niečo vo vnútri. Je to taký bodavý pocit, že opúšťam tých, ktorých mám najradšej. Nie som sebec? Mne zbehne školský rok rýchlejšie, ale ako to bude doma? Budú sa strachovať a zaspávať s obavami, či sme v poriadku? Živí a zdraví? Ach... Skoro celú cestu mi vírili hlavou takéto myšlienky. Je človek sebecký, keď odíde od rodiny? Nech to je akokoľvek teraz to už nezmením. Ani ja, ani Adam a dokonca ani naši rodičia.