Love From Past - stylinson |book two| ✔

Part seven

Harry akoby vchádzal do triedy v prvom ročníku, mal strach a nevedel, čo očakávať. Samozrejme, vedel, že ho čaká Louis, no vôbec netušil, prečo sa s ním chce rozprávať. Azda že by sa chcel zmieriť? Chcel by sa k nemu vrátiť? Hm, to asi nie, pomyslel si Harry. Louis by musel dostať amnéziu, aby sa k Harrymu vrátil. Nie je predsa hlúpy a nespadne dvakrát do tej istej priepasti.

"A-ahoj," povedal nervózne kučeravec, keď otvoril biele dvere a vošiel dnu. Louis sedel na posteli, ktorú mal nadstavenú tak, aby sa mu pohodlne sedelo a v ruke držal papierovú vreckovku, ktorú žmolil v rukách. Musel plakať, skonštatoval Harry, keď zbadal jeho červené oči a neprirodzené červené fľaky na jeho bezchybnej pokožke.

"Hm." Louis kývol rukou na pozdrav a pokynul Harrymu, aby sa posadil na kraj postele, kde pred tým sedel Noah. Už toto raz zažil. Mal si vybrať, koho miluje. Mal si vybrať tak, aby nikdy neľutoval. No vedel vtedy, že Harry bude mať syna? Nie, inak by sa tak nerozhodol. Nevybral by si Harryho, aj keď ho veľmi miloval. Síce nebol v nejakej show, kde si mohol vyberať, koho bude milovať, no pre svoje dobro a zdravie bol rozhodnutý vyberať si.

"Ako sa cítiš?" spýtal sa ticho Harry a pohľadom sledoval hadičku z Louisovej ruky, ktorá viedla k infuzii vedľa postele. Inak v miestnosti neboli žiadne iné prístroje, okrem monitorovania srdca. 

Louis pokrčil ramenami a vzhliadol od vreckovky k Harryho očiam. "Bolo aj lepšie, no nesťažujem sa."
Harry prikývol a nevedel čo iné má povedať. Nastalo trápne ticho, no len pre Harryho. Louis sa na opak uvoľnil, pretože už dlho nesedel v prítomnosti kučeravca tak pokojne, bez stresu a rozmýšľania, čo bude robiť ďalej. Teraz bol rozhodnutý a nič jeho rozhodnutie nezmení.

"Zavolal som si ťa, pretože ti chcem niečo povedať," začal Louis a Harry sa napol. Už dlho sa nerozprával s Louisom a už vôbec nie tak vážne, ako práve v tom momente. Brunet sa mu pozeral uprene do očí a aj keď chcel uhnúť pohľadom, nemohol. Louisov pohľad bol chladný, pevný a neústupný, ako keby urobil rozhodnutie, ktoré už nikto nevyvráti. Možno preto Harryho zalial strach, ktorý ho zvnútra pomaly, ale iste, dusil.

Harry prikývol, pretože Louis nič nehovoril, len sa na neho uprene pozeral.

Louis sa zhlboka nadýchol a sledoval Harryho tvár. Aj keď už nebol Harry ten mladý chlapec, ktorý mu učaroval a ťahalo mu pomaly na tridsiatku, bol krásny. Vlasy mal dlhšie, ako si ich Louis pamätal a väčšinou ich mal zviazané gumičkou, čo mu dodávalo mladistvý výzor. Oči mal stále rovnako výrazne zelené, no začali sa mu črtať malé vejáriky vrások, stopy po smiechu. Najviac však učarovali Louisovi Harryho pery, ktoré boli stále tak lákavo ružové a nádherne plné. Priam ako keby vábili k dotyku. 

Louis odtrhol pohľad od Harryho úst a znova sa pozrel do jeho zelených očí, ktoré ho pozorne sledovali.

"Spomínaš si, keď sme takto sedeli pred tým, presne takto, v nemocnici, a ja som si mal vybrať? Mal som si vybrať medzi tebou a Noahom," povedal a Harry so zamračením prikývol. Netučil kam tým Louis smeruje, no bol znepokojený. "Vieš ja... nie som šťastný. Plávam z jedného dňa k druhému len kvôli pár ľuďom, ktorích nechcem sklamať. No mám toho už po krk, už... už nechcem."

Harrymu sa prehĺbili vrásky medzi očami, keď sa ešte viac zamračil. O čom to Louis rozpráva?"

"Nerozumiem kam tým mieriš, Lou," povedal ticho Harry.

Louis si povzdychol a sklonil pohľad k vreckovke, ktorú mal stále v oboch rukách. Už sa pomaly rotpadávala z toho, že bola mokrá od sĺz a on ju stále drvil medzi prstami, no vôbec mu na tom nezáležalo. Bol jednoducho nervózny a musela si to odniesť práve vreckovka.