Perspektíva

6. kapitola

„Budúci mesiac máme osemnásť. Už si niečo vybavila?" Lucia stojí predo mojou posteľou, v našej spoločnej izbe, ako vystrašené kuriatko.

Prehodím list v knihe. „Pracujem na tom, Kamila povedala, že to nebude problém, jedine čo si musíme nájsť peniaze na letenku a ona nám medzitým hľadá prácu. Bývať budeme u nej."

„Och," strach je razom preč. Viem ako sa cíti, sama neviem čo budem robiť ďalej. A ani dokedy jej chcem klásť planú nádej. Niečo musím vymyslieť.

Možno sama začať hľadať. Lenže netuším ani kde pozerať. Musím sa dnes dostať na počítač a vyhľadať nejakú agentúru, ktorá poskytuje prácu. Tých je vždy veľa.

„Neboj. Spoločne odídeme za lepším životom," sľúbim a tento krát verím, že hovorím pravdu.

S pomocou mojej sestra, alebo bez nej.

*****

Ďalší týždeň sa už ani neunúva na mňa nepozerať alebo sa tváriť, že je všetko len jedna veľká náhoda. Vidím ho v obchode, v uličke s chladenými produktmi. Sledujeme ma pred prácou a i keď v nej skončím. Netvári sa, že je neviditeľný, ani keď sa neopiera o stenu uličky, kde sa len pred pár týždňami stala vražda, v ústach strieda jednu cigaretu za druhou a díva sa priamo do môjho okna spálne. Niekedy sa usmeje, občas zasalutuje a inokedy ma len prepaľuje pohľadom.

Už i Ivo si všimol, že som akási viac nesvoja. „Stalo sa niečo?" starostlivo sa opýta, keď sa približujeme k jednej z najstarších zmrzlinárni v meste.

V momente ako sa pozriem po svojej ľavici, vidím hrad, jeho múry sa statne pýšia do vysokého modrého neba, na ktorom nie je ani jeden mráčik. Z pravice počujem detský smiech, kde sa veselo čľapotajú tí odvážni v chladnej fontáne. Nie je ich vidieť, výhľadu mi bráni vysoká veža Mestského úradu. Pri nej však vidím jeho.

Uškiera sa na nás a i keď je poriadne teplo, jeho telo chráni motorkárska bunda a ťažká pracovná obuv. Akoby bol vždy pripravený na útek. Vlasy mu síce ukrývajú búrlivé oči, ale ja viem, že by som v nich našla pobavenie, zvedavosť a iskru šibalstva.

„Poznáš toho chlapa?" ukážem za seba, no v momente keď tak spravím, cítim sa ako blázon. Je preč.

„Akého?" Ivan to nekomentuje, len sa na mňa pekne usmeje, ukáže mi, že som na rade s tým, aby som si vybrala svoju príchuť zmrzliny a následne si vyberie i on.

Naše ruky sa dotknú keď mi podá chrumkavý kornútik ozdobený žltou a zelenou kôpkou ľadovej dobrôtky. „Ale nikto. Len sa mi zdal povedomí."

Jeho šiesty inštinkt policajta ho prinúti preskenovať okolie, zmapovať únikové cesty, prezrieť si každého, kto sa na nás môže dívať. Ivan síce býva v druhom okrese, ale tie sú k sebe také blízke, že len málokto nepozná jedno mesto rovnako dobre, ako to druhé.

Pozrieme sa na seba a vymeníme si tajný pohľad. Taký, aký za posledný týždeň neustále. To, že sme k sebe priťahovaní ako dva magnety a že sexuálne napätie medzi nami rastie, sa nedá poprieť. Imponuje mi jeho záujem viac, ako by mal. A ani ja mu nie som ľahostajná, i keď nie som typická dlhonohá kráska, na ktorú by sa lepil tento typ majestátneho muža.

Začneme kráčať k hradbám, kde sa práve teraz na hradnom nádvorí, tak ako každý víkend v lete, odohráva akýsi program. Nie som si istá, čo to má byť dnes, či je tam ukážka šermiarov a sokoliarov, alebo si tam tancujú skupinky v ľudových, či dobových kostýmoch. To je však jedno, atmosféra hradu je vždy tak nádherná, že ten program tam znie ešte o toľko lepšie.