Perspektíva

30. kapitola

Zajtra.

Už len deň.

Mala by som si chystať papierové tanieriky a poháre na oslavu narodenín, možno konfety by mali príjemný zvuk buchnutia, ktorý značí nový začiatok.

To sa však nekoná.

V chladničke nechladím šampanské. Nerozosielam pozvánky priateľom. Neupratujem a neleštím nábytok, aby všetko voňalo po čistote. Ja nie som obyčajné dievča. Nemám rovnaké záľuby ako ostatní. Ani neviem kedy sa to stalo. Prečo sa to stalo? Ako som sa dostala do tohto života?

Asi mi to však bolo predurčené. Ak by nebolo, prečo by som videla v číslach a dátach v počítači viac? Dostala som do vienka dar a musela ho využiť.

Pokrútim krkom a pukne mi v ňom.

Ruky mi tŕpnu od toho, ako veľmi si v poslednom čase zaťažujem krčnú chrbticu. Už ani nepamätám kedy som naposledy bola cvičiť, alebo si zabehať.

Všetko sa točí len okolo tohto. A zajtra to konečne skončí. Zajtra bude po všetkom.

Som tak veľmi ustatá. Nedokážem už ani držať otvorené oči. Posteľ kričí moje meno, ale ja si nemôžem dovoliť poľaviť. Nie teraz. Musím mať pripravené všetky dôkazy, potom ich spolu odfotím, možno pri niečom nachytám a bude to.

Bude koniec a ja sa konečne vyspím, oddýchnem si, spadne zo mňa tá neviditeľná tiaž, ktorú už mesiace, čo, roky, nosím na svojich ramenách.

Z počítača mi padne zrak na tú posteľ, čo na mňa už doslova ziape, aby som šla spať.

Ignorujem ju.

Postavím sa na trasúce sa nohy, ktoré som nepoužila niekoľko hodín a prejde na nich pár neistých krokov.

Pristúpim k posteli a silou vôle, posledným vypätím síl si na ňu neľahnem. Namiesto toho bruškami prstov pohladím pripravené veci na zajtra. Moje najlepšie šaty, ktoré si užijem v kine, v opere, ktorú by som si mohla dovoliť vidieť aj na živo a sľúbim si, že budúci rok, už pôjdem. Pôjdem do Milána a všade kam si zaumienim. Balerínky v krabici nie sú vysoké, ani sexy, no sú pohodlné a k šatám sa hodia. Kabelka, kde je malý dáždnik je pripravená tiež. Jej vnútro už nejdem kontrolovať, viem presne čo tam mám. Peňaženku – nepravú Pradu, ktorú mi doniesla Vanda z dovolenky v Turecku – vreckovky, balzam na pery, slúchadlá. A ešte jednu maličkosť, ktorú som si kúpila skoro ako darček. Nič, čím by som sa mohla chváliť. Je dokonca už trocha ošúchaná, nechcem vedieť, kto všetko ju použil, ale nič lepšie som na rýchlo nenašla.

Všetko najlepšie Laura, povedala som si, keď som si po ňu bola v zásielkovom boxe, akoby to bola hračka. Nedoniesol mi ju tam kuriér, no vlastne doniesol, ale neobjednala som si ju na normálnej stránke. Jednoducho zhoda náhod.

Všetko najlepšie k narodeninám, si od teraz hrdá vlastníčka nelegálnej zbrane kúpenej z čierneho trhu, zašomrem.

Mama by bola na mňa pyšná.

*****

O mesiac neskôr...

Obraz na zázname z kamery na benzínke, kde si Lenka kupovala už pod novým menom poľské telefónne číslo, preskočí z 22:04 na 22:31 takmer nepozorovane. Ak sa na tie časy človek nezamerá, neuvedomí si to.

Stratených dvadsaťsedem minút.

Záznam z kamery pred budovou, je rovnako zmanipulovaný. Je tu vymazaných presne štyridsaťpäť minút. Čo je osemnásť minút navyše. Koľko času asi trvá vojsť a vyjsť z auta do budovy benzín pumpy? Určite nie osemnásť minút.