Perspektíva

31. kapitola

Na nohy si natiahnem ligotavé, úplne tenunké pančucháče, ktoré pôsobia dusivo na jemne opálenej pokožke mojich nôh. Obyčajné čierne šaty do A s trojštvrťovými rukávmi mi padajú do polky stehien. Presne prekrývajú čierne puzdro s teleskopickým obuškom.

Kabelku skontrolujem, či v nej mám všetko potrebné.

Zrkadlo mi ukáže obraz mňa, ktorý často nestretávam. Upravené obočie, zvýraznené oči, rúž na perách, vlasy natočené v jemných vlnách.

Síce nemám s kým oslavovať svoje dvadsiate siedme narodeniny, ale to mi nevadí. Svoju spoločnosť mám rada.

Keď vykročím do teplého podvečera, kde kamene dláždiace cestu mestom tichučko praskajú po rozhorúčavenom dni, hodiny na veži odbijú päť hodín.

Balerínky na mojich nohách majú nízky opätok, no pri hluku detí radostne kričiacich v neďalekej fontáne a vďaka odozvám ich rodičov, ktorí nie sú spokojní, že si ich potomkovia zamočili najnovšie značkové tenisky, sa nepočujem chodiť.

Kráčam ľahko, sebavedomo, i keď sa tak necítim.

Rezervácia v reštaurácii v tak malých mestách ako je Kežmarok a Poprad, nie sú väčšinou nutná. Vlastne, okrem Valentína, nie sú vôbec potrebné.

Uvažovala som, že sa nechám odviezť tých pätnásť kilometrov vo veľkom štýle a radšej ako autobus využijem inú dopravu. Nakoniec však vyhrala hodina tichého uvažovania v poloprázdnom autobuse, ktorý zapácha prachom, a vlhkom, ktoré nikdy poriadne nevyschne.

Poprad mám rada. Vždy som mala. Je to mesto, ktoré je veľké, ale nie príliš. Je hlučné, ale nie až nadmieru. Mesto plné možností, ale človek sa v ňom dokáže aj ukryť medzi stromy a aleje, ak si to zažiada.

Teplé podvečery v lete sú pre mesto ako vyšité. Ulice sú plné ľudí, cyklistov, ktorí si užívajú novovybudované trasy. Turisti z Tatier si prišli vychutnať nakupovanie a dobré jedlo, nie tak drahé ako vo vyššej nadpozemskej výške.

Nikdy tu nie je úplne ticho, ale sú hodiny, uprostred noci, kedy vedia byť ulice aj strašidelne prázdne.

V reštaurácii, v ktorej som sa rozhodla osláviť svoj sviatok, som ešte nebola. Nachádza sa cez rušnú dvojprúdovku oproti obchodnému centru, v ktorom sa ukrýva kino známej značky.

Vchádzam do budovy, ktorá tu postavená nebola, keď som bola mladšia alebo dieťa. Ten hotel, ktorého súčasť jedáleň je, nie je honosný na prvý pohľad, ba priam vyzerá veľmi jednoducho. Krémová budova s oknami prehľadne usporiadanými a tu a tam sa namiesto okna vyskytne kovový balkón je minimalistická. Pristavená je pri menšej budove, naopak tmavej farby, ktorá je dozdobená hnedými tehlami a drevenými nápismi a prvkami.

Vnútro je však to, na čo sa teším.

Je prekrásne. Také ako si na oslavu zaslúžim. Interiér je zväčša drevený s hnedým a čiernym nábytkom. Nad hlavou mi zatiaľ nesvietia, ale viem že budú, desiatky lámp v tvare diamantu, ktoré sú upevnené na dlhých stonkách visiacich z tmavého stropu.

Reštaurácia je rozdelená na niekoľko samostatných miestností a dva poschodia. Prízemie a vrchné poschodie sú rozdelené kovovým schodiskom a zábradliami. Všade kam sa pozriem je drevo, kov a sklo. Čisté materiály, tvrdé a na prvý pohľad chladné, ale keď sa človek lepšie pozrie na drobné detaily, ako sú vyššie stoly pri bare zo starých kanistrov, auto ako doplnok interiéru - biely Chrobák - stojaci na jednej strane jedálne a červená motorka na druhej, je to tu absolútne nádherné.