Perspektíva

13. kapitola

Ani Lucia to nedvíha. Obe akoby sa vyparili pod čiernu zem.

Začínam mať poriadne obavy.

*****

„Dobrý! To vy ste volala taxík?"

Zhrdzavená Octávia zelenej farby sa pristaví pri mojich nohách. Pán, ktorého tvár najprv cez dymový opar nevidím, stiahne okienko odkiaľ to všetko vyfučí a nakloní sa ku mne.

Nedokázala som v sebe nájsť odvahu volať Ivanovi. Čo by som mu povedala, prečo tu som? Všetko je už i tak dosť komplikované a ja som sa sama zamotala do kĺbka svojich lží tak veľmi, že to už nikto nerozmotá.

Pomaly ale isto som si istá, že detektív a ja sme odsúdení k zániku. Nech ma to mrzí akokoľvek veľmi, strácam v nás nádej. Buď budeme zakladať náš vzťah na klamstvách a on sa nič nikdy nedozvie, ale dozvie a môžem len dúfať, že mi odpustí. Nechápem prečo som mu ešte stále nedokázala povedať aspoň o mužovi čo ma sleduje. A teraz, keď viem, že Adrián ma môže potopiť a nejakým zázrakom vie, čo robím, mu to ani povedať nemôžem.

Takže nie, nemám na výber a musím nastúpiť do tohto taxíka a nechať sa odviesť domov i keď po vystúpení budem smrdieť ako po noci v bare.

„To som ja," pritakám a otvorím si dvere spolujazdca. Nikdy netuším kde mám sedieť. Vpredu, či vzadu? Cítim sa potom úzkostlivo a celú cestu rozmýšľam akurát nad tým, že som si predsa len mala sadnúť inde. Mojou večnou dilemou je, že ak si sadnem dozadu, budem vyzerať namyslene, ale možno to sám šofér preferuje? A naopak vpredu mám pocit, že musím viesť rozhovor.

Ako všetci vieme, to mi veľmi dobre nejde.

„Máte dnes veľa práce?" ozvem sa okamžite ako vyštartujeme z obce na prašnú dlhú cestu smerom von z dediny.

„Dnes je ticho," je jeho strohá odpoveď. Taká tá, kedy nedáva možnosť nadviazať na pokračovanie. Nechce aby som s ním hovorila, alebo len je takisto introvert ako ja?

„Sviňa!" skríkne a mnou hegne.

Vypleštím na neho oči, keď mierne skrúti auto do strany.

„Mačka. Skoro som ju prešiel," ozrejmí.

Cesta sa z dediny sa napája na hlavný ťah a potom nás čaká úzka hlavná cesta plná zákrut a rozbitých výmoľov.

Ostávam už ticho.

Pánko si zanadáva aj do vysielačky, keď mu dispečer takmer dohodne nového zákazníka a on mu rýchlo vysvetlí, že on už má po tomto padla. „Odveziem hentú do mesta a končím."

Zasmejem sa do ruky, ktorej lakeť mám opretú na okne a hlavu položenú v nej.

V jeden moment sa snažím nedýchať ten ťažký opar cigariet v aute, hlava zaborená do trička odkiaľ vdychujem vôňu svojho nového sprchového mydla a v ďalšom ma príšerne bolí hlava a niečo teplé ma šteklí medzi očami a steká to nižšie a nižšie.

Pišťanie v mojich ušiach je také silné, že si nestačím načúvať ani vlastným myšlienkam. Mám pocit, že počujem pukanie železa, výbuch, náraz, ale okolo mňa je ticho. Sú to už len spomienky.

„Poďme! Vstávaj. Nespi!" zatne známy hlas. „Vrátia sa."

Čierno pred mojimi očami sa začína pomaly meniť na pokrivený obraz rozbitého predného skla a vystreleného airbagu.

Ruka mi odopne pás a začne ma ťahať von. Niečo ma bolí, ale neviem identifikovať čo presne to môže byť.

„No tak mi pomôž. Musím okamžite odísť."